Bázeň Pánova alebo ináč povedané
bázeň Božia je základným biblickým pojmom, zvlášť v Starom zákone. Tam je
definíciou a synonymom zbožnosti. K označeniu zbožnosti aj
náboženstva nepoznala hebrejčina iné slovo. Bázeň Božia v biblickom zmysle
nie je strach pred nevyspytateľným božstvom (mystérium tremendum) alebo únik
podobný Adamovmu, keď sa skryl pred Bohom (Gn 3), ale práve naopak dôverným ,
ale úctivým pohliadnutím slabého a porušeného stvorenia k moci,
velebnosti a svätosti svojho Stvoriteľa. Vedomie priepastného rozdielu
a predsa úzkej závislosti medzi človekom a Bohom patrí
k podstate biblickej bázne ( Dt 6,2; Prís 1,7; 10,27; 1 Jn 4,18 ). V srdciach
nie je vzbudzovaná Božou prísnosťou ( Dt 10,12.17.21 ), ale predovšetkým jeho
dobrodením ( Ž 67,8; 130,4). Bázeň je spasiteľný Boží
čin a prejavuje sa poslušnosťou ( Kaz 12,13; Dt 28,58 ). Božia bázeň je
dreňou zbožnosti a mravnosti a teda aj počiatok múdrosti ( Prís 8,13; 16,6 ).
K bázni Boh viaže svoje najkrajšie sľuby, šťastie ( Kaz 8,12), zdravie
( Prís 3,7n ), dlhý život ( Dt 6,2), požehnanie potomstvom ( Jer 32,39 ), priateľstvo, dobro
i ochranu Pánovu ( Ž 25,14; 31,20; 33,18; 34,8; 103,11); a iné. Cieľom Zákona
je vzbudzovať bázeň Božiu, t.j. zbožnosť ( Dt 4,10 ).
V Novom zákone je Božia bázeň studňou zbožnosti,
lepšie povedané viery v Boha ( Lk 18,4; 23,40; Sk 9,31; 10,35; Ef 5,21;
Kol 3,22; 1 Pt 2,17; Zjv 14,7; 15,4 ). „Bojáci sa Boha boli všetci
proselyti“, ktorí prešli od pohanstva k židovstvu. Aj v Novom zákone
zostáva Boh Bohom svätým a neprístupným tomu, kto odmieta ho milovať ( Mt 10,28; 18,34;
Hebr 4,1; 10,31; 1 Tim 5,20; Jk 2,19 ). Kresťansky chápaná bázeň Božia je prevyšovaná
láskou ktorou sa Boh k nám v Ježišovi Kristovi priblížil
a skrze ktorého sa môžeme cítiť synmi Boha a strach právom vyplýva z
hriešneho vedomia. Aj v tomto prípade Boh je prvý a človek druhý, to znamená,
že človek dostáva od Boha dar, ktorý je v poradí už siedmy.
Teda siedmym darom Ducha Svätého je bázeň Božia.
Čo je bázeň Božia? Z toho čo sme uviedli by nám to malo byť dosť jasné, ale
aby sme neboli na pochybách dodajme, že k náboženskému aktu, pri
ktorom sa človek, ako tvor klania Bohu, patrí aj svätá bázeň pred absolútnym,
nepochopiteľným a svätým Bohom. Človek pociťuje, že je na Bohu bez zbytku
závislý a že je hriešnikom. Bázeň nepredstavuje žiadny protiklad voči
dôverujúcej láske, ale je len dielčím hľadiskom tejto lásky, ktorá ju charakterizuje práve ako lásku k Bohu:
Boha uznávame a milujeme práve preto, že uznávame a milujeme
absolútny rozdiel medzi ním a nami. Nakoľko sa tu jedná o jedinečný
vzťah, nie je vhodné objasňovať bázeň Božiu na základe skúsenosti ľudského
strachu, hrôz a podobne.
Nakoľko pri tomto uznaní vlastnej stvorenosti sa
uznáva tiež vlastná potreba spásy, nie je potrebné sa báť o vlastnú spásu,
ani vtedy keď táto obava nevyplýva z lásky k Bohu. Postoj
absolútnej ľahostajnosti zabúdajúci na seba, bez obáv o vlastnú spásu, by
nakoniec bolo dokonca trúfalosťou vyrovnať sa Bohu, ktorý sám sebe postačuje
a nie je ohrozený. Obava o vlastnú spásu ( Mt 5,29; 10,28; Ján
5,14; Flp 2,12; Rim 11,20) atď. S ohľadom na nevyspytateľnú spravodlivosť
Boha tak patrí, ako ďalšie hľadisko k úplnému pojmu bázne Božej.
V Starom zákone výraz bázeň Božia znamenal synonymum zbožnosti. Hebrejčina
nepoznala iné slovo pre označenie nábožnosti a či zbožnosti. Lenže bázeň
Božia v biblickom zmysle nie je strach pred nevyspytateľným Božstvom alebo
únik podobný Adamovmu skrývaniu sa pred Pánom Bohom (Gn 3), ale práve naopak
dôverným, ale úctivým pozeraním slabého a porušeného stvorenia
k moci, velebnosti a svätosti svojho Stvoriteľa. Vedomie priepastného
rozdielu a predsa úzka závislosť medzi človekom a Bohom patrí
k podstate biblickej bázne ( Dt 6,2; Prís 1,7; 2,5; 10,27; 1 Ján 4,18 ).
Pravá bázeň je ovocím Božieho odpustenia a milosti. Boh odpúšťa človekovi,
aby sa bál Boha a zachovával voči nemu úctivosť. Bázeň je spasiteľný Boží
čin a prejavuje sa poslušnosťou ( Kaz 12,13; Dt 28,58 ). Bázeň Božia je
držanie sa v zbožnosti a mravnosti a to je aj počiatok múdrosti
( Prís 8,13; 16,6 ). K bázni viaže Boh svoje najkrajšie sľuby: šťastie (
Kaz 6,2 ), požehnanie potomstva (Jer 32,39 ), zdravie ( Prís 3,7 ), dlhý život
( Dt 6,2 ), priateľstvo, dobrotu a Božiu ochranu ( Ž 25,14; 31,20; 33,18;
34,8; 103,1 a iné ). Účelom Zákona je budiť túto bázeň, t.j. zbožnosť ( Dt
4,10 ).
V Novom zákone Božia bázeň je studňou zbožnosti
alebo lepšie povedané viery v Boha ( Lk 18,4; 23,40; Sk 9,31; 10,35; Ef 5,21;
Kol 3,22; 1 Pt 2,17;Zjv 14,7; 15,4). V Novom zákone Boh zostáva Bohom svätým
a neprístupným tomu, kto odmieta jeho milosť.
Bázeň Božia môže byť mravne oprávneným motívom
(ako obava služobníka) pre akt ľúbosti. Teda v takomto prípade prirodzene
neexistuje žiadny mravný skutok tam, kde strach z Božieho trestu je len strachom
z fyzického trestu pre človeka, kde chýba vedomie mravného nedostatku viny ako
odporu voči Bohu, a kde sa teda zotrváva vo vine ako takej (otrocký strach).
Aj mravne oprávnená ľútosť zo strachu ako prípravná etapa procesu ospravedlnenia dôjde
svojho cieľa až vtedy, keď sa premení v osobný akt, lebo sviatosť, sa
integruje do lásky k Bohu, ktorou Boh je milovaný s ohľadom seba
samého. Tak sa bázeň Božia stane milujúcou úctou – timor filialis, takže sa
Boha obávame z lásky a milujeme ho zo strachu (sv.František
Saleský).