Ježiš začal svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?! Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov.“
Mt 16, 21- 27
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Človek sa od nepamäti bál utrpení, chorôb a bojoval s nimi. Vyhľadával rôzne lieky, elixíry, ba aj čarovanie, aby si pomohol. A hoci dnes medicína je na vysokej úrovni, choroby a bolesti odstrániť nevie.
So strachom pred utrpením sa stretávame aj v dnešnom evanjeliu. Keď Ježiš hovoril o svojej ceste do Jeruzalema, o utrpení a smrti, Peter dostal strach a hovoril: Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!
Všimnime si ten paradox: Peter na jednej strane neohrozene pred všetkými vyznal vieru v Krista, ktorý je Bohom a Mesiášom, na druhej strane však týmto pojmom dostatočne nerozumie. Mesiáš totiž nie je slávnym Božím poslom, ale je synom človeka, ktorý musí mnoho trpieť. Slovo musí znamená Božiu vôľu. Inak povedané, Boh rozhodol, že Mesiáš bude trpieť, a preto aj každý, kto myslí na Božie veci, musí prejsť utrpením, lebo iba to je cesta k zničeniu zla. Preto je smrť najvyššou úlohou Mesiáša a každý Mesiášov učeník má zavrhnúť predstavy sveta o nezmyselnosti utrpenia. Utrpenie má zmysel, a preto aj stavba Cirkvi začína Ježišovou náukou o kríži.
Nie nadarmo hovorí Sväté písmo, že kríž bude pre ľudstvo pohoršením. V dnešnom evanjeliu je pre Petra a neskôr bolo aj pre ostatných učeníkov. Ježiš im jasne povedal: Vy všetci tejto noci odpadnete odo mňa, lebo je napísané: „Udriem pastiera a stádo oviec sa rozpŕchne“. Kríž bol pohoršením pre Židov aj pre pohanov. Pavol v 1. liste Korinťanom píše: My však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť. Smelo môžeme povedať, že pre všetky časy bol kríž pohoršením a nástrojom najstrašnejšej smrti.
Napriek tomu však kríž nemožno zamlčať ani v dejinách spásy, ani v našom každodennom živote. Kríž je súčasťou existencie každého Pánovho učeníka a tým skôr patrí aj ku každému cirkevnému úradu. Pekne to dokázal Peter, ktorý ako nástupca Ježiša na zemi, prežil s krížom celý svoj život a napokon na ňom aj zomrel. A potvrdzujú to aj naši cirkevní predstavení, ktorí musia znášať množstvo zloby a nenávisti pre Kristovo meno. Lebo proti diablovi sa dá bojovať len v znamení kríža. Ale tieto slová platia aj o každom jednom z nás. Každý vo svojom povolaní a stave musí počítať s utrpením a s krížom.
Som ochotný prijať a osvojiť si Božie rozhodnutie: Skrze kríž k večnému svetlu? Lebo tu treba počítať s ponížením a utrpením. Keď sa nevyhlo Kristovi, nevyhne sa ani jeho učeníkovi. Kristovo utrpenie je však zakončené oslávením, a tak isto bude zakončené utrpenie a poníženie jeho učeníka. Ježiš to vyjadril krásnou vetou: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.
Koľkokrát však svoj kríž ofrflem? Koľkokrát by som ho najradšej zahodil ďaleko od seba? Koľkokrát ho radšej prajem iným? Môžem však za týchto podmienok počítať sa k Ježišovým učeníkom? Preto prijmime s pokorou svoj kríž a vedzme, že jeho statočným nesením môžeme s Kristom vykupovať tento svet.
Vo väzení sedel trestanec odsúdený na štyri roky. Jedného dňa si dal zavolať kňaza, lebo mu zomrela staručká matka a on bol z toho úplne na dne. Žaloval sa kňazovi, že mal veľmi dobrú manželku a ešte lepšiu matku. Teraz však všetko stratil, lebo k manželke bol surový, preto od neho utiekla a súd jej zveril aj deti. Matku svojím hrozným životom priviedol do hrobu, a až teraz, keď zomrela pochopil, aký je zlý. A pokračoval: Kedysi som bol veľmi šťastný človek, ale raz som prišiel na schôdzu, na ktorej štvali proti náboženstvu, a keď som sa vrátil domov, zvesil som zo steny kríž a rozlámal som ho. Tým som rozbil aj svoje šťastie. Kňaz vyhľadal manželku tohto nešťastníka, napísal jej list a prosil ju, aby mu aj ona odpustila, ako mu odpustil aj Boh. Onedlho kňaz dostal list, kde bolo napísané iba jedno slovo: Odpúšťam!
Aj my, ak dokážeme vziať kríž na svoje plecia a budeme ho trpezlivo niesť, zostaneme šťastní, ale ak ho odmietneme, rozbijeme svoje šťastie. Buďme preto rozumní a pamätajme si, že k večnej sláve a šťastiu sa ide iba cez utrpenie a kríž.