Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“.
Mk 9, 2-10
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
V živote stretávame veľa ľudí, ktorí bažia po poctách, tituloch, sláve a veľkosti. Títo ľudia doslova žijú z toho, že môžu rozhodovať o iných a čím je ich počet vyšší, tým sú šťastnejší. Často si však ani neuvedomujú ako sa svojím velikášstvom stávajú smiešnymi a pritom zabúdajú, že skutočne veľkí ľudia nepotrebujú zdôrazňovať svoju veľkosť, lebo o ich veľkosti hovoria iní.
Dnešné evanjelium to iba potvrdzuje, keď o Ježišovej veľkosti svedčí jeho Otec. Jasne povedal: Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho. Aby nám táto udalosť bola ešte jasnejšia, zalistujme si v dejinách spásy, kde sa dozvieme, kto patril v izraelskom národe medzi velikánov.
Niet pochýb, že na prvom mieste bol Mojžiš, ktorý na Boží rozkaz vyslobodil Izrael z egyptskej poroby a priviedol ho až na hranice zasľúbenej zeme. Počas dlhého putovania po púšti, vystúpil na horu Sinaj, kde dostal od Boha Desatoro a vyhlásil pred ľudom zmluvu medzi nimi a Bohom. Spočívala v tom, že pokiaľ národ bude zachovávať Božie prikázania, dostane sa mu zvláštnej ochrany, ale keď zlyhá, bude trestaný. Dôkazom zlyhania národa bolo aj to, že nik, kto vyšiel z Egypta, nevstúpil do Zasľúbenej zeme.
Druhou veľkou postavou bol Eliáš, ktorý zachránil národ pred úplným odpadnutím od viery za panovania kráľa Achaba, čo dokázal na hore Karmel. Rozsudok nad falošnými prorokmi bol jasný: Pochytajte Bálových prorokov, nech z nich neujde ani jeden. Pochytali ich a Eliáš ich dal zaviesť k potoku Kišon a tam ich dal pobiť.
Niet teda divu, že na hore Tábor sa vedľa Ježiša zjavili práve tieto dve najvýznamnejšie osobnosti izraelského národa. Keby sa už nič iné neudialo, iba to, že Pán stál medzi nimi, bol by to dôkaz pre apoštolov, že je väčší a významnejší ako oni. Stalo sa však ešte niečo dôležitejšie a významnejšie. Zahalil ich oblak, ktorý vždy znázorňoval Božiu prítomnosť a vyjadroval, že smrteľný človek nie je schopný vidieť veľkého a nekonečného Boha. Nezostalo však iba pri oblaku, ale z neho zaznel aj hlas, ktorý všetci počuli: Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho. V tej chvíli apoštolom bolo všetko jasné, že Ježiš je nielen väčší ako Mojžiš a Eliáš, ale je najväčší na svete, lebo je Božím Synom.
Ježiš je najväčší aj v dnešnom svete. Ľudia ho poznajú, potrebujú a milujú! Nik nemá toľko pomníkov, krížov a obrazov ako on. Kto by to dokázal spočítať? Kto dnes pozná a obdivuje Alexandra Veľkého, Caesara, Napoleona...? Kto ich tak miluje, že je schopný prinášať za nich obety? Krista však milujú milióny ľudí, veria v neho a sú schopní pre neho trpieť, dokonca položiť aj život. Prečo? Lebo Ježiš je najväčší, je Božím Synom.
Štyristo rokov po Kristovi žil v Severnej Afrike istý veriaci menom Augustín. Zakúsil rozličné nešťastia aj smrť svojich blízkych. Jedného dňa povedal Kristovi: Svetlo môjho srdca, nedovoľ temnotám, aby sa mi prihovárali. Svätý Augustín pochopil vo svojich skúškach, že vzkriesený Ježiš ho nikdy neopustil a jeho prítomnosť bola preňho svetlom uprostred temnôt. Augustín svoju túžbu po veľkosti napokon okresal iba na jednu hodnotu, aby svetlom jeho života bol Kristus.
Aj my máme vrodenú túžbu po veľkosti, ale ak chceme byť naozaj veľkými, staňme sa veľkými v Kristovi. Múdro o tom hovorí aj staré príslovie: Svetská sláva, poľná tráva.
Uvedomme si to najmä v tejto pôstnej dobe a snažme sa rozmnožovať v sebe Božiu milosť cez Eucharistiu, kajúce skutky a modlitbu, aby naša veľkosť v Božích očiach rástla a mohutnela.