V jednej staršej mládežníckej piesni sa vyčítavo spieva: Prečo niet vo svete lásky, prečo je život tak ťažký? My túto výčitku môžeme trocha poopraviť: Vo svete je láska, ale je jej málo. Alebo môžeme ešte povedať: Je málo ľudí, ktorí šíria lásku. Jestvuje iba jeden spôsob, ako vniesť medzi ľudí lásku a poriadok. Spočíva v uskutočňovaní slov Ježiša Krista, ktoré sme počuli v dnešnom evanjeliu: Toto vám prikazujem: Aby ste sa navzájom milovali!

V Ježišovej láske k nám cítime lásku samého Boha, ktorou nás nekonečne miluje. Z Božieho zjavenia vieme, že Boží život je životom lásky. Boh je spoločenstvom lásky Božských osôb. Boh je teda Láska a túto lásku k nám sme pocítili v Ježišovi Kristovi. Apoštol Ján nám to pripomína v dnešnom evanjeliu Ježišovými slovami: Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. A na inom mieste evanjelista píše: Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.

Boh má s nami prekrásny plán. Chce nás urobiť súčasťou svojho spoločenstva lásky, čo nám jasne povedal vo svojom Synovi. Preto od nás žiada, aby sme aj my v spoločenstvách, v ktorých žijeme, vytvárali, nakoľko sa to len dá, spoločenstvá lásky. A ako máme milovať blížnych? Na otázku odpovedá sám Kristus: Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás! My vieme, aká je jeho láska k nám, veď za nás položil svoj život. Prečo to urobil? V dnešnom evanjeliu nám dáva odpoveď: Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Podľa týchto slov má naša láska k blížnym byť úplne rovnaká, aká je jeho láska k nám.

Vlastnosti kresťanskej lásky opisuje apoštol Pavol v 1. liste Korinťanom v 13. hlave: Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné. Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný. A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.

Práve vďaka apoštolovi Pavlovi, môžeme lásku rozdeliť do dvoch stupňov: na lásku odpúšťajúcu a na lásku dobro konajúcu.

Prvou vlastnosťou lásky je odpustenie. Zo života sv. Jána Gualberta (995-1073) čítame krásny príbeh o odpustení. Vo Florencii žila mocná rodina Gualbertovcov, ktorej pýchou aj nádejou boli dvaja synovia Hugo a Ján. Jedného dňa šiel Hugo do temných florentských ulíc, ale odtiaľ sa už nevrátil. Brat Ján túžil po pomste a od dňa zavraždenia brata sliedil denno-denne po meste, aby stretol jeho vraha. Dozvedel sa, že ním bol istý Amadeo. Hľadanie však neprinášalo žiadny výsledok, lebo keď vrah zistil, koho zabil, utiekol zo strachu z mesta. Roky sa míňali, takže sa postupne na vraždu zabudlo. Po dlhých rokoch sa vrah vrátil do Florencie, lebo si bol vedomý, že sa mu už nič nemôže stať. Ján však nezabudol. Bol práve Veľký piatok, tri hodiny popoludní, keď uvidel bratovho vraha v meste. Hnal sa za ním ako šialenec s dýkou v ruke, a keď Amadeo zbadal, že mu neunikne, vzpriamil sa, rozpäl ruky do podoby kríža a povedal: Ján, pre lásku Ježiša Krista, dnes ukrižovaného, maj zľutovanie! Jánovi sa zachvela ruka, lebo do znaku kríža nedokázal vraziť dýku. Pustil ju na zem a Amadea objal. Boh spečatil toto odpustenie tým, že Ján zamieril ku kostolíku, ktorý bol súčasťou kláštora Benediktínov, padol na kolená pod kríž a modlil sa: Otče, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom... Pán priviedol Jána až do kláštora, stal sa opátom aj zakladateľom rehole Valombrozánov, jednej z odnoží benediktínov, ktoré boli napokon spojené z iniciatívy pápeža Leva XIII. v roku 1893 do konfederácie benediktínskych reholí.

Druhou vlastnosťou lásky je konanie dobra. Sv. Kamil de Lellis (1550-1614), taliansky kňaz a rehoľník, zakladateľ rehole kamiliánov, napomínal seba aj iných takto: Pri konaní zlého cítime záľubu, ale záľuba sa rýchlo pominie a ostáva zlo. Robiť dobro si vyžaduje námahu, ale námaha rýchlo prejde a dobro ostáva. Kamil jasne hovorí, že konanie dobra má byť stálou aktivitou z našej strany a tá býva častokrát veľmi vynaliezavá. Konaniu dobra sa skrátka medze nekladú.

Zamyslime sa v dnešnú nedeľu nad tým, či moja láska má v sebe obe zložky: odpustenie aj konanie dobra. Ak niektorá „škrípe“ alebo chýba, máme celý nastávajúci týždeň na to, aby sme urobili nápravu.