Predstavte si, že čakáte netrpezlivo opravára na pokazený televízor a on nechodí, hoci sľúbil, že príde na konkrétnu hodinu. Nahnevaný voláte iného opravára, ktorý vám na rovinu povie, že nepríde, lebo má veľa roboty. Aké je však vaše prekvapenie, keď o krátky čas zazvoní pri dverách a povie: Idem okolo a tak sa aspoň pozriem, čo tomu je. Zistí, že porucha nie je vážna a o desať minút, televízor funguje.

Podobnú situáciu predstavuje aj dnešné evanjelium: Otec mal dvoch synov, ktorých poslal do vinice. Prvý povedal: Idem, pane! Ale nešiel. Druhý zasa Nechce sa mi. No potom to oľutoval a šiel. Poslucháči sa zhodli na tom, že druhý syn splnil otcovu vôľu.

Ježiš veľmi dobre vedel, koho sa podobenstvo dotýka, lebo medzi jeho poslucháčmi boli rozliční ľudia. Prvý syn, ten úctivý, ktorý dbá na vonkajšiu bezchybnosť a voči otcovi sa správa veľmi pekne, predstavuje farizejov, ktorí síce hovoria ale nekonajú. Druhý syn, ten, ktorý sa vzoprie otcovej vôli, potom to oľutuje a chybu napraví, predstavuje tých, ktorí síce dlho zarmucovali Boha, ale prijatím Jánovho krstu a pokáním predsa len odpovedali na Božie želania.

Podobenstvo však vôbec nič nestratilo na aktuálnosti. Aj dnes sú kresťania zaradení do dvoch skupín: Prvá chce Otcovu priazeň získať krásnymi slovami a lichotením. Títo ľudia však zostávajú iba pri slovách. Vôbec ich nezaujíma, čo Boh v skutočnosti vyžaduje a hoci sa modlia, chýba im ochota plniť jeho vôľu. Je to však lož, ktorou klamú sami seba. Druhá skupina sú tí, ktorí Bohu povedia, že sa im nechce, ale potom im to rozleží v hlave a plní ľútosti, že ublížili svojmu Otcovi, usilovne naprávajú chybu skutkami, ktoré si Otec prial. Máme teda pred očami dve skupiny synov: Áno, Otče – ale neochota; Nie, Otče – ale po uvedomení si chyby, ochota.

Do ktorej skupiny by som sa zaradil ja?

Prvá skupina za veľa nestojí. Všimnime si naše správanie po spovedi. Sľubujeme hory-doly, dušujeme sa, ale stačí pár chvíľ (príležitosť, vášeň, lenivosť, ľahostajnosť, pýcha…) a rýchlo zabudneme, čo sme sľúbili. A keď svedomie začne vyčítať, že opäť sme zlyhali, povieme si: Boh je predsa dobrý, on sa zmiluje a odpustí… Našiel sa niekto z nás v tejto skupine? Myslím, že všetci.

Druhá skupina tiež nie je dobrá. Koľkokrát si povieme: Už mám všetkého dosť, aj modlitby, aj kostola! Načo to? Niekto sa nemodlí, nechodí do kostola, hreší – a darí sa mu! Neskôr nám to však rozleží v hlave a s pokorným srdcom prídeme opäť k Bohu a povieme: Otče, odpusť mi moje rúhanie! A Otec odpustí, zmiluje sa. Našiel sa niekto aj v tejto skupine? Myslím, že opäť všetci.

Čo dodať na záver?

Dávať Bohu sľuby a potom ich neplniť, začínať dni predsavzatiami, ale potom ich zanedbať, je málo. Viac je to, čo urobil druhý syn z podobenstva. Ale my, ktorí sme Ježišovými nasledovníkmi, mali by sme prevýšiť aj druhého syna.

Ani prvý, a ani druhý syn z podobenstva, nie sú pre nás ideálom. Len spojením obidvoch dostávame predstavu o pravej nábožnosti, pri ktorej sú skutky podľa Božej vôle cieľom a modlitba prvým a nenahraditeľným prostriedkom.

Cítime vinu po týchto slovách? To je dobre, lebo Pán nám opäť otvoril oči a my sa vidíme takí, akí v skutočnosti sme. Ale aj napriek našim chybám nás Boh neopustí. Podobáme sa pustovníkovi Jakubovi. Okúzlila ho krása dcéry pohanského kňaza. Prišiel k nemu a prosil ho, aby mu dal dcéru za ženu. Otec sa zamyslel a hovorí: Dobre, ale sa musíš prísahou zriecť svojej viery. Pustovník dlho premýšľal. Krása dievčaťa však zvíťazila. S trasúcim hlasom sa zriekal viery a pri tom prisahal na akéhosi pohanského bôžika. Keď skončil, pohanský kňaz povedal: Teraz ma nechaj samého, aby som sa spýtal môjho boha, či ti už môžem dať dcéru. O chvíľu vyšiel zo stanu a pustovníkovi hovorí: Nemôžem ti dať dcéru za ženu, lebo môj boh mi povedal, že tvoj Boh ťa stále neopustil. Keď to pustovník počul, začal akoby ožívať: Môj Boh ma neopustil? Neopustil ma ten, ktorého som ja opustil? Ach, aký dobrý si, môj Bože!

Aj my často zrádzame Boha, zavrhujeme ho, neposlúchame a odmietame pracovať v jeho vinici. On nás však nezavrhne a stále nám ponúka možnosť nápravy a návratu k nemu.

Pane, ty nám pripomínaš, aký má byť náš vzťah k Otcovi. Nedaj nám zabudnúť na dnešné podobenstvo, lebo nám cez teba a tvojich zástupcov oznamuje svoju vôľu. Daj, aby sme mali vždy otvorené oči, uši a srdce, a tak počuli tvoje príkazy a nimi sa riadili.