Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. pôstna nedeľa – rok A



     Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa, Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu ono mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ‚Daj sa mi napiť‘, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: ‚Nemám muža‘, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ Vyšli teda z mesta a šli k nemu. Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!“ On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.“ Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?“ Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo. Nevravíte aj vy: ‚Ešte štyri mesiace a bude žatva?‘ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač aj žnec. Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás, poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy, ste vstúpili do ich práce.“ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“


Jn 4, 5- 42

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Čím ďalej tým viac počúvame sťažnosti na nedostatok pitnej vody. Sú krajiny, kde sa stáva vzácnosťou a ľudia tam žijúci, si omnoho viac ako my, uvedomujú, že voda je prameňom a silou života. Bez nej by naša zem bola iba suchou púšťou, krajinou hladu, smädu a smrti. Na druhej strane, voda očisťuje osoby a veci od škvŕn, ale aj dokáže rozvrátiť zem a pohltiť všetko živé.
     Spôsob používania vody prevzalo aj naše náboženstvo, ktoré v krste vodou a Duchom Svätým očisťuje človeka od škvrny dedičného hriechu, ale aj ostatných hriechov a trestov. Teda voda, základná podmienka života, raz oživujúca inokedy hrôzostrašná, vždy však očisťujúca, veľmi hlboko preniká do ľudského života, aj do dejín spásy.
     Túto skutočnosť môžeme vnímať aj z dnešného evanjelia, keď žena – Samaritánka, naberá vodu zo studne a prihovorí sa jej Ježiš: Daj sa mi napiť! Žene najskôr nejde do hlavy, že sa jej prihovára Žid, nepriateľ Samaritánov, ale potom, keď ho lepšie spozná a počuje o vode, ktorú on ponúka, povie: Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!
     Voda u starozákonného človeka bola spojená s časnou odplatou. Myslel si, že Boh dáva alebo odmieta vodu, podľa toho, ako sa správa jeho ľud. Keď mu je ľud verný, žije podľa jeho zákona a poslúcha jeho hlas, vtedy Boh otvára nebesia a dáva mu blahodarný dážď. Voda pre starozákonného človeka sa tak stala znamením Božieho požehnania. A naopak, keď Izrael bol neverný, Boh ho trestal tým, že nebo bolo sťa železo a zem sťa meď, aby ľud pochopil svoju neveru a obrátil sa. Suchota sa stala Božím trestom voči bezbožným. V Písme sa spomína veľké sucho, ktoré spustošilo zem za kráľa Achaba, pretože ľud opustil Boha a nasledoval baálov. Takou je však aj duchovná suchota mnohých ľudí, pretože opustili Boha a nasledujú svet bálov s jeho neresťami. Nebeský Otec však nenechal ľudí smädných po spravodlivosti a Božej pravde ani v minulosti a dáva vodu Samaritánke – cudzinke. Tak robí aj dnes, keď zosiela vodu na túto zem. Vodu očisťujúcu, dobročiniacu, ktorá je nielen silou života, ale aj obmýva a odstraňuje škvrny hriechov.
     K základným povinnostiam hostiteľa patrilo v minulosti umývanie nôh hosťom. To urobil aj Ježiš v predvečer svojej smrti, čím nám dal príklad a znamenie poníženosti a kresťanskej lásky. Židovský rituál predpisoval mnohé očisťovanie vodou. Veľkňaz sa musel okúpať, keď chcel vykonávať bohoslužbu. Umyť vodou sa musel každý, kto sa dotkol mŕtvoly, kto sa chcel očistiť od malomocenstva, kto manželsky žil… Tieto očisťovania tela mali naznačovať vnútorné očisťovanie srdca, potrebné k tomu, aby sa človek mohol priblížiť k Bohu. Avšak všetky tieto očisťovania boli bezmocné na to, aby očistili dušu. Preto Ježiš ustanovil nový spôsob očisťovania a zvestoval ho na svadbe v Káne, kde vodu, určenú na rituálne očisťovanie, premenil na víno, ktoré symbolizuje Ducha a očisťujúce Slovo. Dnes takúto vodu ponúka nielen Samaritánke, ale aj nám, lebo od vzkriesenia z každého chrámu vyteká voda, ktorá symbolizuje oživujúcu moc, vylieva sa na veriacich a umožňuje im prinášať bohaté plody.
     Katechétka dala malým prváčikom vymaľovať obrázok Krista. Na konci hodiny sa deti chválili svojimi výkonmi, až na jedno dievčatko, ktoré ho vymaľovalo čudnými farbami. Rúcho oranžové, ruky modré, nohy čierne, tvár tmavo hnedá a svätožiara zelená. Katechétka hovorí: Nuž, nevybrala si si práve najlepšie farbičky… A dievčatko s plačom odpovedalo: Ale ja som iné nemala, iba tieto…
     Aj my môžeme krstom vtlačený obraz Boha do našej duše odrážať iba tým, čo máme… darmi, ktoré nám podaroval. Usilujme sa o svätosť, dajme zažiariť našej jedinečnosti, cez ktorú sa Boh chce dotknúť sveta okolo nás. Tu pomôže iba živá voda, ktorú ponúka Pán, a ktorá sa získava vo sviatosti zmierenia a Eucharistie. Táto voda má moc premeniť duchovnú púšť na kvitnúci sad a pretvoriť neverný ľud na opravdivý Izrael, na ľud milujúci Boha. Nuž neváhajme, čerpajme z nej a potom môžeme zachraňovať všetkých, ktorí sa topia v skazenej vode sveta.