Najväčším
darom, ktorý nám zanechal Ježiš Kristus a prikázal nám ho
konať na jeho pamiatku je Eucharistická obeta. Konať túto obetu
nie je niečo formálne, ale vyžaduje si od nás aktívnu účasť
na nej. Aktívna účasť si vyžaduje dobré chápanie zmyslu
a významu tejto úlohy z našej strany. Pre splnenie tejto
úlohy, prichádzam na pomoc s touto príručkou všetkým, čo chcú
lepšie pochopiť význam a cieľ liturgie Eucharistie a aktívnu
účasť na nej. Verím, že nájdu v nej objasnenie podstaty
a dejinný vývoj eucharistickej obety, aby videli, že forma
eucharistickej obety, nie je dielom jedného svätca alebo cirkevného
spisovateľa, ale je dielom Cirkvi vedenej Duchom Svätým, ktoré
začalo okamihom zoslania Ducha Svätého. Forma a slovné
vyjadrenia v Liturgii Eucharistie rástli v priebehu dejín
Cirkvi. Je to dielo Ducha Svätého a ľudí, ktorí sa stali
jeho nástrojom.
Liturgia Eucharistie, je v
skutočnosti vyznaním lásky Ježiša Krista nám: Ako mňa
miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak
budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske,
ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho
láske (Jn 15,9-10). Pri písaní tejto príručky bolo mojím
cieľom, čo najlepšie priblížiť význam svätej obety nášho
Vykupiteľa všetkým, ktorí prejavia o to záujem. Počas
svojej kňazskej praxe som poznal, že veľa našich veriacich príliš
formálne pristupuje k účasti na slávení svätej omše.
Nechápu svoju živú účasť na tejto obete Ježiša Krista a
dokazujú to tým, že neskoro prichádzajú na nedeľnú svätú
omšu a často z nej aj skôr odchádzajú. Rovnako si
neuvedomujú, že keď nás niekto miluje je slušné byť aspoň
pozorným voči nemu a nie od neho utiecť. S naším
Spasiteľom jednáme príliš obchodnícky a zabúdame na to, že
Boh je najspravodlivejší a nie raz odpovedal na nevďak ľudí
tým, že dopustil medzi nimi nedorozumenia ako v prípade pýchy
starodávnych Babylončanov, ktorí si namýšľali, že postavením
vysokej veže budú takí múdri ako Boh. Bohužiaľ, ľudia sa
nepoučili a novodobí Babylončania si myslia, že ich rozum im
ukáže ako si majú zariadiť svoj život podľa svojich predstáv.
Aj dnes svet vidí svoju budúcnosť niekde v kozme, ale zabúda,
že pánom kozmu je Boh a neuvedomujú si, že prídu
potiaľ, pokiaľ im to On dovolí. Žiadna ľudská múdrosť
nenahradí lásku Boha! Preto som sa snažil na žiadosť mojich
poslucháčov štúdia katechetiky na Univerzite Konštantína
Filozofa v Nitre napísať vhodnú príručku pre výklad
a pochopenie eucharistickej obety. Volil som metódu výkladu
cestou porovnania a rozboru liturgie Eucharistie slávenej pred
Druhým vatikánskym cirkevným snemom a po ňom. Zároveň
začleňujem do výkladu históriu vzniku jednotlivých častí
liturgie, aby sa každý mohol o tom presvedčiť, a tak sa
upevniť vo viere v prítomného Krista v tejto obete.
Verím, že touto cestou pomôžem všetkým učiteľom náboženstva,
ako aj vychovávateľom, včítane rodičov, pri výchove žiakov
a detí. Rovnako verím, že všetci, ktorí si príručku
prečítajú, lepšie pochopia jednotlivé úkony pri slávení
svätej omše, lebo dnes všetci veriaci sú obetujúcimi, v ich
mene to nahlas hovorí kňaz v modlitbách Bohu v množnom
čísle, a nie ako pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom,
kedy veriacich zastupoval miništrant. Teraz sú veriaci priamymi
účastníkmi, pričom kňaz je predsedajúci spoločenstvu, ale
celé spoločenstvo slávi obetu. Nech Pán Ježiš obetujúci sa
v eucharistickej obete, osvieti rozum čitateľov, aby plne
pochopili jeho nesmiernu lásku.
Úvod
Boh, ktorý chce, aby boli
všetci ľudia spasení a poznali pravdu (1Tim 2,4),
mnoho ráz a rozličnými spôsobmi hovoril kedysi otcom skrze
prorokov (Hebr 1,1),
keď prišla plnosť času, poslal svojho Syna, Slovo, ktoré sa
stalo telom, aby ohlasoval radostnú zvesť chudobným a uzdravoval
skrúšených srdcom (porov. Iz 61,1; Lk 4,18),
ako lekár tela i duše
[1]
Sv. Ignác Antiochijský, Ef 7,2; ed. F.X. Funk, Patres Apostolici , I, Tübingen 1901, p. 218
,
ako prostredník medzi Bohom a ľuďmi (porov. 1Tim 2,5).
Jeho ľudská prirodzenosť bola v jednote osoby Slova nástrojom
nášho spasenia. A tak v Kristovi sa uskutočnilo naše
dokonalé zmierenie s Bohom a nám sa dala plnosť Božej
služby
[2]
Sacramentarium Veronese (Leonianum); ed. C. Mohlberg. Roma 1956, n. 1265, p. 162
.
Toto dielo ľudského
vykúpenia a dokonalého oslávenia Boha, ktorého predohrou
boli veľkolepé Božie činy s ľudom Starého zákona,
uskutočnil Ježiš Kristus, predovšetkým veľkonočným tajomstvom
svojho umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia.
Tým zničil našu smrť a vstanúc z mŕtvych, obnovil nám
život. Lebo z boku na kríži zosnulého Krista vyprýštilo
podivuhodné tajomstvo celej Cirkvi
[3]
Porov. sv. Augustín, Enarr, in Ps. 138, 2: Corpus christianorum , XL, Turnhout 1956, p. 1991 a., orácia po druhom čítaní Bielej soboty v Rímskom misáli pred reformou Veľkého týždňa.
.
A tak, ako Krista poslal
Otec, aj on poslal apoštolov, naplnených Duchom Svätým, nielen
aby ohlasovali evanjelium všetkému stvoreniu (Mk 16,15),
že Boží Syn nás svojou smrťou a svojim zmŕtvychvstaním
vyslobodil zo satanovej moci (Sk 26,18)
a zo smrti, ale nás aj preniesol do Otcovho kráľovstva, aby
uskutočňoval ohlasované dielo nášho spasenia obetou
a sviatosťami, okolo ktorých sa sústreďuje celý liturgický
život.
Matka Cirkev si veľmi želá,
aby všetci veriaci prichádzali k plnej, uvedomelej a činnej
účasti na liturgických úkonoch, ktorú si vyžaduje sama povaha
liturgie a na ktorú má kresťanský ľud, «vyvolený rod,
kráľovské kňazstvo, svätý národ, jeho vlastný ľud», právo
a povinnosť mocou svätého krstu (1Pt 2,9).
Tejto plnej a činnej
účasti všetkého ľudu je potrebné venovať pri obnove
a pestovaní posvätnej liturgie najväčšiu pozornosť, lebo
ona je prvým a nenahraditeľným prameňom, z ktorého
majú veriaci čerpať pravého kresťanského ducha. Nech sa ju
preto dušpastieri v celej svojej pastorálnej činnosti usilujú
dosiahnuť patričnou sebavýchovou a sebavzdelávaním
v liturgických úkonoch.
Niet však nijakej nádeje,
aby sa to mohlo uskutočniť, kým sa duchovní pastieri sami nedajú
úplne preniknúť duchom a silou liturgie a nebudú ju
majstrovský ovládať. Rozhodovať o posvätnej liturgii je
oprávnená jedine cirkevná vrchnosť, totiž Apoštolská stolica
a podľa právnych predpisov biskup. Aj zákonite ustanovené
biskupské zhromaždenia rôzneho druhu, kompetentné pre určité
územia, ktorým prislúcha rozhodovať o liturgických veciach
na základe právom udelenej moci v stanovených medziach. Preto
vonkoncom nik iný, ani kňaz, nesmie nič na vlastnú päsť
v liturgii pridať, vynechať alebo pozmeniť
[4]
Dokumenty druhého Vatikánskeho koncilu: Konštitúcia o posvätnej liturgii . Kap. II. str. 188. SÚSCM, Rím 1968
.
Liturgické úkony nie sú
súkromnou činnosťou, ale slávnosťami Cirkvi
[5]
Aj pri súkromnom slávení sv. omše jednotlivých kňazov. Svätá omša je obeta všeobecnej Cirkvi
,
ktorá je «sviatosťou jednoty», totiž svätý ľud, zhromaždený
a zoradený pod vedením biskupov. Hoci je posvätná liturgia
predovšetkým uctievaním Božej velebnosti, obsahuje aj mnoho
poučenia pre veriacich. Lebo v liturgii hovorí svojmu ľudu
Boh a Kristus ešte stále ohlasuje evanjelium. A ľud
odpovedá Bohu spevom i modlitbou
[6]
Dokumenty druhého Vatikánskeho koncilu: Konštitúcia o posvätnej liturgii . Kap. 1. III. B.. str. 191. SÚSCM, Rím 1968
.
Modlitby, ktoré kňaz vysiela
na čele zhromaždenia k Bohu v zastúpení Kristovom,
konajú sa v mene všetkého ľudu. Konečne viditeľné znaky,
ktoré sa upotrebujú v posvätnej liturgii na označenie
neviditeľných božských skutočností, určil Kristus alebo
Cirkev. Preto viera účastníkov sa oživuje a ich srdcia sa
povznášajú k Bohu, aby mu preukazovali duchovnú bohoslužbu
a hojnejšie prijímali jeho milosť, nielen keď sa číta, »čo
bolo napísané nám na poučenie« (Rim 15,4),
ale aj keď sa Cirkev modlí, keď spieva, alebo koná.
Z toho dôvodu pri obnove
liturgie treba zachovávať všeobecné pravidlá. Obrady nech
vynikajú vznešenou jednoduchosťou, nech sú zreteľné svojou
stručnosťou a nech sa vyhýbajú nepotrebným opakovaniam.
Nech sú prispôsobené chápavosti veriacich a vo všeobecnosti
nech ich nie je potrebné mnoho vysvetľovať
[7]
Dokumenty druhého Vatikánskeho koncilu: Konštitúcia o posvätnej liturgii . Kap. 1. III. C. str. 193. SÚSCM, Rím 1968
.
V liturgii obrad a slovo
sú vo veľmi úzkom súvise, preto nech sa pri posvätných úkonoch
zavedie hojnejšie, rozmanitejšie a vhodnejšie čítanie
Svätého písma. Kázeň nech zaujíma príhodné miesto, podľa
toho, ako to obrad dovoľuje; kázeň je totiž časťou liturgického
úkonu. Kazateľská služba nech sa plní veľmi svedomite
a náležite. Pritom nech sa čerpá v prvom rade zo
zdrojov Svätého písma a liturgie, aby sa ohlasovali
obdivuhodné diela Božie v dejinách spásy alebo Kristovom
tajomstve, ktoré je v nás neprestajne prítomné a činné,
najmä v liturgických úkonoch (Rim 15,4).
V rámci koncilových
predpisov prináleží kompetentnej cirkevnej vrchnosti, t.j.
Apoštolskej stolici a podľa právnych predpisov miestneho
biskupa, zákonite ustanoveným biskupským zhromaždeniam rôzneho
druhu, kompetentne pre určité územia na základe právom udelenej
moci v stanovených medziach, rozhodnúť o možnosti
a spôsobe používania miestneho jazyka. Tieto rozhodnutia musí
odobriť alebo potvrdiť Apoštolská stolica. Preklad latinského
textu do rodného jazyka, ktorý sa má upotrebovať v liturgii,
musí schváliť spomínaná cirkevná vrchnosť, kompetentná pre to
územie a potvrdiť Svätá stolica
[8]
Dokumenty druhého Vatikánskeho koncilu: Konštitúcia o posvätnej liturgii . Kap. 1. III. C. str. 194 SÚSCM, Rím 1968
.
Rovnako patrí do právomoci
kompetentnej cirkevnej vrchnosti, aby starostlivo a múdro
uvážilo, čo je v tomto smere možné z tradícií
a svojrázu jednotlivých národov vhodne pripustiť do Božích
služieb. Adaptácie, ktoré sa pokladajú za užitočné alebo
potrebné je potrebné predložiť Apoštolskej stolici, aby sa potom
zaviedli s jej súhlasom
[9]
Dokumenty druhého Vatikánskeho koncilu: Konštitúcia o posvätnej liturgii . Kap. 1. III. D. str. 195. SÚSCM, Rím 1968
.
Cirkvi ide o to, aby
veriaci v Krista neboli prítomní na tajomstve viery – svätej
Eucharistie, akoby cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho
pomocou obradov a modlitieb dobre chápali, a tak sa na
posvätnom úkone zúčastňovali vedome, nábožne a činne,
poučili sa Božím slovom, občerstvili pri stole Pánovho Tela
a vzdali vďaky Bohu. Nech sa naučia prinášať nepoškvrnenú
Obetu nielen rukami kňaza, ale spolu s ním, a tak
obetovať samých seba. Kristovým prostredníctvom nech deň po deň
prehlbujú svoju jednotu s Bohom a medzi sebou, aby bol
napokon Boh všetko vo všetkých
[10]
Dokumenty druhého Vatikánskeho koncilu: Konštitúcia o posvätnej liturgii . Kap. 2. str. 198,. SÚSCM, Rím 1968