×

Chcete vytlačiť text s obrázkami alebo bez nich?

Vyznanie viery - Krédo

Koniec predomše v omši pred Druhým vatikánskym koncilom a v prvej časti omše obnovenej liturgii

Predomša sa končila v nedeľu a v isté sviatky (Panny Márie, anjelov, apoštolov a cirkevných učiteľov) rozšíreným vyznaním viery
[1]
Nicejsko-carihradské vyznanie viery
. Vyznanie viery (Krédo) bolo ozvenou predomše, zvlášť Božieho slova, so strany ľudu. Cieľom predomše bolo utvrdenie sa vo viere. K tomu slúži počúvanie čítania a kázne. Vyznanie viery je vyjadrením nášho vzťahu k Bohu a zároveň je dverami do obetnej časti svätej omše. Viera je predpokladom milostí, ktoré sa nám dávajú v obete. Vyznanie viery je teda pravý prechod k obete svätej omše.
Vyznanie viery v omši je pravdepodobne rozšírené jeruzalemské krstné vyznanie viery a dostalo sa do svätej omše v 5. storočí v Antiochii a v 6. storočí v Carihrade. V západných krajinách sa zjavuje v Španielsku už v 6. storočí, vo Francúzsku a v Nemecku v 7. a 8. storočí. Spievali ho tam v omši so súhlasom rímskej Stolice. Oficiálne ho prijal do rímskej liturgie roku 1014 pápež Benedikt VIII. na prosbu cisára Henricha II. V rímskej liturgii bolo mu vyhradené miesto hneď po evanjeliu. Naproti tomu v byzantskej liturgii je umiestnené po bozku pokoja pri obetovaní. V oriente Krédo iba odriekali, kým na západe ho spievali. Neskoršie sa ho v latinskej reči modlil celebrant a ľud spieval pieseň, ktorá mala charakter vyznania viery.
V obnovenej liturgii svätej omše je zaradené podobne ako v omši pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom po evanjeliu a homílii, za ním nasledujú prosby veriacich, ktorými sa končí prvá časť omše. V obnovenej liturgii je možné sa modliť alebo spievať aj Apoštolské vyznanie viery, závisí to od celebranta, ktoré vyznanie viery zvolí. Aj v obnovenej liturgii sa vyznanie viery modlíme alebo spievame v nedeľu a v isté sviatky, podobne ako v omši pred Druhým vatikánskym snemom. Pri používaní latinského jazyka v omši sa ho v našich krajoch celebrant modlil po latinsky a ľud spieval pieseň vyjadrujúcu obsah vyznania viery z JKS. V súčasnosti sa Vyznanie viery kňaz a prítomný ľud modlia alebo spievajú spolu. Cieľom prvej časti omše, rovnako ako bolo v prípade predomše je osvedčenie sa vo viere v Trojjediného Boha. Na jej posilnenie počúvame čítania z Písma a kázeň. V súčasnej omši zavŕšením prvej časti omše sú modlitby veriacich, v ktorých veriaci ľud poučený v liturgii slova predkladá svoje prosby všemohúcemu Bohu, ako aj hlavný úmysel, na ktorý je obetovaná svätá omša.
Krédo sa zjavuje v omši z troch rôznych príčin:
  1. Pre mystérium, keď je totiž slávnosť venovaná predmetu, ktorý sa spomína vo Verím Boha (teda nedele, sviatky Pána, Panny Márie a anjelov).
  2. Pre múdrosť vyučovania niektorého svätca (apoštola, cirkevného učiteľa, Márie Magdalény).
  3. Pre mimoriadne slávnostný ráz niektorej omše: sviatok kostola, sviatok patróna krajiny, biskupstva...
Verím Boha (Krédo) je nedeľným obnovením krstných sľubov, je „martýriom“ celého týždňa a vydaním svedectva za Krista a vieru. Vyznaním viery pri omši má ľud prejaviť svoj súhlas s Božím slovom, ktoré počúval v čítaniach a v homílii a má si uvedomiť základné články viery skôr, ako začne sláviť Eucharistiu. Vyznanie viery je potrebné odriekať alebo spievať stojačky, aby bolo dôstojným verejným vyznaním. Vyznanie je výpoveď v určitom spoločenstve o osobných rozhodnutiach a udalostiach. Napríklad, v Novom zákone Ježiš žiada vyznanie viery v seba: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach (Mt 10,32).
Apoštol Pavol v liste Rimanom dodáva: Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený (Rim 10,9).
V kresťanstve platilo vždy verejné vyznanie v dvoch pohľadoch:
  1. V chvále mocných Božích skutkov realizovaných Ježišom Kristom, ktoré sa uskutočnili na človeku vyznávajúcom svoje hriechy.
  2. Ako nevyhnutne vyplývajúce z duchovno-telesnej jednoty človeka a z jeho podstatného vzťahu k spoločenstvu a k Cirkvi.
Vyznanie viery v teologickej terminológii nie je v prvom rade aktom vyznávania, ale formuláciou obsahu viery v článkoch so snahou o istú úplnosť. Prvotný typ tzv. apoštolské vyznanie viery je doložené v 2. storočí a obsahuje vieru v trojjediného Boha
[2]
Michalov, J.: Desať božích prikázaní, Lúč Bratislava, 2004. Michalov, J.: Šesť hlavných právd, Lúč Bratislava, 2005.
, cirkev a odpustenie hriechov. V rozvinutej forme, ako sme to už aj uviedli, je dosvedčené v rímskej krstnej liturgii v 4. storočí. V 6. storočí v juhozápadnom Francúzsku sa modlilo v dnešnej forme, ktorá bola v 9. storočí v Ríme oficiálne prevzatá pre krst. Paralelne k tomu na Východe v christologických a trinitárnych sporoch bolo I. Nicejským koncilom prevzaté vyznanie viery, užívané v Nikaji. Nicejsko-carihradské vyznanie viery je od 6. storočia všeobecne rozšíreným krstným vyznaním, a ako sme už vyššie uviedli, v roku 1014 sa stalo súčasťou omšového formulára rímskej cirkvi. Neskoršie vyznania viery boli výslovne formulované so zreteľom na obranu proti bludným náukám. V súčasnosti v teologickom zmysle obsahujú vyznania viery hlavné dogmy a ich doslovný text zaväzuje každého veriaceho.
Spievaním alebo recitovaním Vyznania viery si neustále opakujeme jednotlivé pravdy viery, ktoré sme sa zaviazali vyznávať pri krste, aby sa na nás splnilo to, čo hovorí apoštol Pavol v liste Rimanom:
Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu. Veď písmo hovorí: Nik, kto v neho verí, nebude zahanbený (Rim 10,10-11).
Ak chceme srdcom veriť a ústami vyznávať, musíme rozumom chápať a v každodennom živote realizovať na každom našom kroku a pri každej činnosti.

Modlitby veriacich

Vzácnou perlou, ktorú Druhý vatikánsky koncil znovu objavil a vložil do rímskej liturgie ako významnú a riadnu časť svätej omše, sú spoločné modlitby veriacich (Oratio communis seu fidelium)
Keď zhromaždená Cirkev koná túto spoločnú modlitbu, vyjadruje tým svoju pevnú vieru v spoločenstvo svätých a v svoje univerzálne poslanie. Cirkev tu vystupuje ako veľká Prosebnica a Orodovnica za všetok ľud. Svätý Boží ľud vykonáva svoje kráľovské kňazstvo nielen tým, že participuje na slávení svätej omše, ale význačným spôsobom aj tým, že koná túto spoločnú modlitbu. Spoločné modlitby majú miesto nielen vo svätej omši, ale aj pri iných liturgických zhromaždeniach.
Pod pojmom Oratio communis seu fidelium rozumejú sa spoločné prosby, ktoré prednáša Bohu spoločenstvo veriacich ako celok, a to po vyzvaní toho, kto koná bohoslužbu. Treba si všimnúť tri základné prvky tejto modlitby:
  1. Ide o prosby, ktoré prednášame Bohu. Nemajú teda vyjadrovať len adoráciu, vďaku alebo chválu niektorého svätca.
  2. V spoločných modlitbách predovšetkým prosíme za všeobecné dobrá, ale aj za seba samých.
  3. Spoločné modlitby sú spoločnou modlitbou liturgického zhromaždenia, teda na prednesené prosby majú odpovedať všetci prítomní na bohoslužbe.
Vo všeobecnej modlitbe, čiže modlitbe veriacich, ľud vykonáva úlohu svojho kňazstva tým, že prosí za všetkých ľudí. Treba, aby sa táto modlitba spravidla konala pri omšiach za účasti ľudu, a to tak, že sa prednášajú prosby za svätú Cirkev, za svetskú vrchnosť, za sužovaných rozličnými ťažkosťami, ako aj za všetkých ľudí a za spásu celého sveta. Pri nejakej osobitnej slávnosti ako birmovanie, sobáš, pohreb, možno však v poradí úmyslov uprednostniť tie, ktoré sa vzťahujú na osobitnú príležitosť. Modlitbu riadi celebrujúci kňaz, ktorý krátkym povzbudením vyzve veriacich na modlitbu a prednesie modlitbu na zakončenie. Úmysly má prednášať diakon, alebo kantor, alebo niekto z veriacich. Celé zhromaždenie po prednesení jednotlivých úmyslov vyjadrí svoju prosbu spoločným zvolaním alebo tichou modlitbou. Modlitbu veriacich možno aj spievať. Výzva sa však nespieva, iba prosby a záverečná modlitba. Odpovedať možno nasledovnými zvolaniami:
  1. Prosíme ťa, vyslyš nás.
  2. Ak sa končí prosba zvolaním „prosme Pána“ odpovedá sa „Pane, vyslyš nás“.
  3. Pri spievaní druhou melodickou formou: Ó Bože, uslyš nás, ó Bože, vyslyš nás!
Ak je v príslušnom formulári po texte výzvy rímska číslica, ktorá odkazuje na primeranú odpoveď ako ich uvádza v úvode manuál „Spoločné modlitby veriacich“.
Dôležité je, aby naše spoločné modlitby boli úprimnou odpoveďou na slová svätého apoštola Pavla: Predovšetkým žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote, ktorá je zárukou pokojného života. Toto je dobré a milé pred Bohom, naším spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu (1Tim 2,1-4.).