Obrad prijímania sa začína modlitbou Pána – Otče náš... Kňaz so zopätými rukami vyzve ľud k modlitbe Pána, potom rozopne ruky a spolu s ľudom sa modlí.

V rímskej liturgii sa eucharistické zhromaždenie vyzýva, aby sa modlilo Otče náš so synovskou odvahou. Východné liturgie používajú a rozvíjajú podobné výrazy: Osmeľovať sa s plnou dôverou, Urob nás hodnými.... Mojžišovi pred horiacim kríkom bolo povedané: Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv (Ex 3,5). Tento prah Božej svätosti mohol prekročiť jedine Ježiš, ktorý keď vykonal očistenie od hriechov (Hebr 1,3), uvádza nás pred tvár Otca.

A tak, keď sme boli očistení od hriechov v predchádzajúcich častiach svätej omše, posledná časť svätej omše, obetná hostina, začína slávnostným spevom Otče náš, modlitbou, ktorú nás naučil sám Pán Ježiš Kristus. Až potom celkom pochopíme, čo znamená Otče náš, keď si bližšie všimneme túto najúctyhodnejšiu modlitbu.

Otče náš nám uvádzajú dvaja evanjelisti: Matúš v kázni na hore (Mt 6,9-13) a Lukáš v takzvanej správe o (poslednej) ceste do Jeruzalema (Lk 11,1-4). Ale obidvaja evanjelisti nám ju však nepodávajú rovnako. U Lukáša je kratšia, a to v oslovení; mimo toho je tam vynechaná tretia a siedma prosba. Liturgická tradícia Cirkvi si zachovala text svätého Matúša. V liturgickej praxi sa k Modlitbe Pána veľmi skoro začal pridávať konštatovanie Lebo tvoja je moc i sláva naveky. Apoštolské konštitúcie pridávajú pred slovo moc výraz kráľovstvo a táto formula je za našich čias zachovaná v ekumenickej modlitbe. Rímsky misál rozvíja poslednú prosbu vo výslovnej perspektíve očakávania blaženej nádeje a príchodu nášho Pána Ježiša Krista (Porov. Tit 2,13.). Potom nasleduje zvolanie zhromaždenia podľa Apoštolských konštitúcii.

Kedy a kde naučil Pán apoštolov túto modlitbu? Bolo to asi na sviatok posvätenia chrámu v Jeruzaleme (v decembri pred svojou smrťou). Ježiš rád trávieval v modlitbách noci na Olivovej hore (Lk 21,37); tam pravdepodobne po noci strávenej v modlitbe, naučil apoštolov na ich vlastnú prosbu Otče náš. Túto domnienku potvrdzuje prastará tradícia: dnes na tomto mieste stojí chrám „Pater noster“. Biskup Keppler píše: Milý gotický chrám s krížovou chodbou, v ktorej je na arkádach na cca 50-tich kamenných tabuliach v 50-tich rečiach napísaný Otče náš. – Olivová hora je nám teraz ešte drahšia: Neposkytla nám iba pohľad na Ježiša v jeho smrteľnej úzkosti a pri jeho nanebovstúpení, pri jeho odchode z tejto zeme, ale darovala nám tiež drahocennú Pánovu modlitbu.

Predstavme si Pána ako sa znovu dlho modlil na Olivovej hore, pričom ho apoštoli kradmo pozorovali a videli jeho zmenenú tvár. Keby aj oni sa vedeli tak modliť! Ostýchavo pristúpia k Majstrovi a prosia: Pane, nauč nás modliť sa! A Pán učí ich aj celú Cirkev modlitbu Otče náš.

Otče – Abba (otec) nám hovorí, kto je príčinou našej existencie a zároveň naznačuje veľkosť hodiny, ktorú Boh poskytol zemi. Slovo Otče náš sa týka Boha. Tento prívlastok nevyjadruje vlastníctvo z našej strany, ale celkom nový vzťah k Bohu. Vyjadruje nový vzťah aj istotu našej nádeje na posledné Božie prisľúbenie v novom Jeruzaleme. Presádza nás do sveta milostí a Božieho synovstva, v ktorom voláme Abba, Otče! V Starom zákone v súkromných modlitbách, vo vzťahu jednotlivcov k Bohu sa zriedkavo vyskytuje oslovenie Otče; inak je tomu však v mesiášskej ríši. Otcovský pomer sa uskutočnil v Ježišovi Kristovi, pretože každý človek vierou a krstom je Ježišovým bratom, je Božím synom (Jn 1,12). Všetky mená, ktoré sú dávané Bohu, ustupujú do úzadia pred oslovením, ktorému nás naučil Kristus, pred zvolaním Otče! Izraelitom bol Boh otcom vyvoleného národa (Ex 4,22; Dt 32,6), otcom v nebi, povzneseným nad všetko pozemské. Pre Ježiša je Boh otcom pozemských detí, ktoré sa k nemu môžu obracať nielen s bázňou, ale aj s detinskou dôverou. Je naším Otcom, preto naša modlitba má svoju silu aj zmysel. Augustín hovorí, že skôr než sme začali o niečo prosiť, obdržali sme veľký dar, že k Bohu môžeme volať: Otče náš! Naša modlitba nie je len nejaké náhodné spomenutie si na Boha, snáď len splnenie povinnosti, ale je to samozrejmý denný styk s Otcom, ktorý smie a musí poznať všetko, z jeho rúk sa všetko prijíma a do jeho rúk sa vracia. Nie je to modlitba na vzdialenosť, ale detský a radostný hovor s vedomím, že môžeme a musíme znovu prísť. Otec čaká na náš návrat. Áno, máme Otca, nie sme Božími otrokmi, ako tomu bolo v Starom zákone. Boh je otec, my jeho milé deti a dedičia neba. Nám sa už nevidí takou oblažujúcou táto skutočnosť, že Boha môžeme volať Otcom, ale prví kresťania boli od úžasu bez seba, keď smeli povedať: Abba! Otče! Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče! (Rim 8,15) Do otcovského domu vstupujeme nie ako žobráci, ale ako deti. Akú dôveru skrýva v sebe už toto prvé slovo. Sme veľkou Božou rodinou, bratia a sestry medzi sebou. Kristus sa nemodlí egoistický za seba, ale sa modlí za túto rodinu. Otče náš nie je iba mojou modlitbou, ale je modlitbou nás všetkých, teda pravou liturgickou modlitbou.

Ktorý si na nebesiach. Tento biblický výraz neznamená miesto, ale spôsob bytia; nie vzdialenosť Boha, ale jeho vznešenosť. Naša vlasť, náš otcovský dom, ktorý nám pripravil Kristus, náš starší brat, je v spôsobe bytia. Nebesia sú Otcovým trónom, tam je jeho sláva. Tieto slová nám pripomínajú, že nebeský Otec je povznesený nad všetko na svete, všetko riadi, pritom nikým nie je riadený, je Bohom pri úplnej blízkosti, do ktorej nás k nemu priviedol Ježiš, ale pritom zostáva stále nepochopiteľný a tajomný. Slovo Abba to neruší. Výkrikom Abba sa musíme odvážiť vstúpiť do nepochopiteľného Božieho tajomstva. Čím viac sa zamýšľame nad Božou vznešenosťou, tým väčšia je naša dôvera v jeho všemohúcnosť a tým viac chápeme, aká je to milosť, keď môžeme ako deti tejto zeme volať k Bohu: Otče! – náš Otče! Človek nestojí pred Bohom sám, ale uprostred svojich bratov, kedy padá hradba len egoistickej a individuálnej modlitby, pričom modlitba sa stáva sociálnou.

V prvých troch prosbách Otčenáša ide v prvom rade o Božiu vec, ale ak ide o Boha, ide zároveň o človeka. Práve tu, kde Boh je úplne Bohom, je ním aj pre ľudí.

Sama modlitba je od čias svätého Augustína zadelená do siedmich prosieb (sedem je posvätné židovské číslo). Pozorujeme teraz krásu a súmernú výstavbu Otčenáša. Prvé tri prosby súvisia vnútorne:

1. Posväť sa meno tvoje. Meno predstavuje podstatu a príkaz „posväť sa“. Chápe sa tu predovšetkým v jeho príčinnom význame, jedine Boh posväcuje a robí svätým, ale aj v hodnotiacom význame, t. j. uznávať ho za svätého a sväto s ním zaobchádzať. V biblickom ponímaní meno Božie, je sám Boh: Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! (Ž 8,2) Prianím každého dobrého dieťaťa je, aby meno otca bolo považované za sväté. Každá škvrna, ktorou je zasiahnutý otec, týka sa aj dieťaťa a každá pocta, ktorej sa dostane otcovi, je taktiež poctou dieťaťa. Úcta oproti Bohu, jeho oslava, je cieľom celého tvorstva. Každé stvorenie je na prvom mieste na to, aby si ctilo Boha. Nerozumné tvorstvo robí to nevedome, človek však to má robiť vedome a dobrovoľne, svojím životom a skutkami má vzdávať Bohu úctu. Preto sa modlíme, aby bolo tu na zemi posvätené meno Božie. Kto sa takto modlí, prosí aj za seba. Posväť sa meno tvoje aj vo mne. V modlitbe Pána prosíme, aby meno Božie v nás bolo posvätené, aby sme my, ktorí sme boli posvätení krstom, stále zotrvávali v stave Božích detí. Oslava Boha je konečným cieľom všetkého stvorenia. Preto prosba, aby meno Božie bolo posvätené, je na čele všetkých prosieb modlitby Pána. Ak sa preukáže Boh ako Svätý, potom sa ukazuje vo svojej božskej nezrovnalosti, pričom musí skončiť zneužívanie Boha pre všetko, čo odporuje jeho svätosti: vojny, prenasledovania inak zmýšľajúcich, vykorisťovanie, egoizmus... Potom sa zaskvie meno Boha, často pošpinené a zhanobené, ale tiež obťažené presvätou nádejou ľudí ako je nezmeniteľné božské, veľké a krásne. Menom Boh môže sám robiť toto dielo. Tak sa obracia prosba na Boha samého, on sám musí posvätiť svoje meno, a tak prvá prosba nie je len chválou, ale aj prosbou. Prosbou, aby sa Boh ukázal úplne ako Boh, čo je vlastne živé Te Deum - Teba Boha chválime!

2. Príď kráľovstvo tvoje. Prvá prosba bola všeobecná a mala na zreteli celé tvorstvo. Druhá prosba je tesne spojená s prvou. Božie meno bude až potom posvätené, keď Boh ustanoví svoje kráľovstvo. Príchod Božieho kráľovstva je ústrednou témou Kristovej blahozvesti (Mt 4,17; Mk 1,3-8). Pritom Ježiš nepredpovedal len Božie kráľovstvo ako proroci. On prináša Božiu vládu. Kde je On, tam už je prítomné Božie kráľovstvo. Je teda medzi nami (Lk 17,21; Mt 12,28; 21,43). V Ježišovom poslaní začína nové stvorenie sveta. Božie kráľovstvo prechádza všetkými hranicami času. V druhej prosbe prosíme, aby Boh bol všetko vo všetkom (1Kor 15,28). Pán nebies chce ľudstvo, vzdialené mu hriechom, zjednotiť, skrze Krista v jedno duchovné Božie kráľovstvo. Kráľovská Božia vláda nesie so sebou plnosť Božieho požehnania ako to prehlásil Spasiteľ v blahoslavenstvách. Kto sa modlí za príchod Božieho kráľovstva, žiada si jeho požehnanie, odpustenie hriechu, stav Božieho detstva, pozeranie na Boha. Druhá prosba zužuje myšlienku iba na ľudí. Boh utvoril pre ľudí ich vlastné miesto, aby ho mohli zvelebovať dokonalým spôsobom, a tak, aby bol ich život Božou službou: To je Božie alebo nebeské kráľovstvo. To nie je nebo, ale Božie kráľovstvo, ako sa nám javí tu na zemi a vo svätej Cirkvi, vnútorne a neviditeľne rastie v duši Božím životom. Toto kráľovstvo sa však celkom uskutoční až pri Kristovom návrate, v blaženom nebeskom živote. Prví kresťania práve do tejto prosby vkladali svoju túžbu po parúzii: Maranatha – príď, Pane!

3. Buď vôľa tvoja ako na nebi tak aj na zemi. Táto prosba znie zvlášť vážne. Veď sám Spasiteľ ju vyslovil v najťažšej chvíli svojho života, v smrteľnej úzkosti v Getsemanskej záhrade: Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane! (Lk 22,42) Tým vyjadril obetavé áno, keď Otec žiadal vo svojom vykupiteľskom pláne jeho smrť, aby mohol vrátiť svojim deťom život. Nie prvého Adama premohlo áno druhého Adama.

Nestačí len uznávať Boha ako Pána, cez jeho prikázania, ale je potrebné aj cez modlitbu jeho dieťaťa, aby vôľa Otca bola vykonaná vo všetkých jednotlivostiach; aby bola splnená tu na zemi s rovnakou vernosťou ako sa to deje v nebi. Modlitba je prosbou, aby sme chceli aj dokázali plniť vôľu Božiu. Vo fyzickom poriadku sa uskutočňuje skrze zákon prírody, v morálnom poriadku zasa slobodným rozhodovaním. V tejto ľudskej slobode môže však byť aj zárodok chaosu a zničenia. Ale táto sloboda sa stáva tiež cestou Božej oslavy, ak sa človek slobodne rozhodne pre plnenie Božej vôle. To nie je otrocká služba, ani bremeno, ani závory, ale dobrovoľný radostný poriadok lásky. Božia vôľa má byť plnená na zemi tak, ako je tomu na nebi. Toto slovo, ktoré Kristus vkladá do tejto prosby, ukazuje dokonalý poriadok v slobode skrze lásku. Dokonalé splnenie tejto prosby, ako oboch predchádzajúcich prosieb, nastane až na konci vekov, kedy Kristus odovzdá všetko svojmu Otcovi (1Kor 15,24).

Táto prosba udáva cestu k tomuto cieľu. Kráľovstvo Božie bude na zemi a v mojej duši len vtedy, keď sa splní vôľa Božia vo mne a okolo mňa. To je krátko vyjadrené najvnútornejšie jadro všetkých príkazov. Čo chce od nás Boh? Aby sme plnili jeho vôľu, ktorú nevyčítame iba z jeho prikázaní, ale aj z nášho života, myslenia, konania, povolania a stavu. Spĺňajme vždy požiadavku dňa, hodiny, buďme hrdinami prítomnej chvíle! Pán nám kladie za vzor poslušnosti anjelov, ktorí vždy stoja pred Bohom, pripravení na každý pokyn. Tretia prosba vysvetľuje a dopĺňa druhú a možno preto ju Lukáš vynecháva.

V týchto prvých troch prosbách modlitby Pána bol pohľad človeka obrátený k Bohu. Išlo o veľkú vec, o príchod Božieho kráľovstva. Charakteristické bolo slovko „tvoje“. Išlo v prvom rade o Božiu vec. Nasledujúce prosby sú spojené slovom „naše“. Ide v nich o rozmnoženie terajšieho času. Nášmu vzťahu dieťaťa k Otcovi, zodpovedá otcovský vzťah Boha k nám. Všetky naše záujmy, aj tie prirodzené, ktoré nesie so sebou naša duchovno-telesná podstata, sa stali záujmami Božími. Preto, keď sa stretáme v modlitbe s Bohom, nie sú to len Božie záujmy, ktorým pravdaže u Božieho dieťaťa prináleží prvé miesto a ktoré sú predmetom modlitby. Sú to vlastné potreby našej ľudskej prirodzenosti, aj keď sa zdajú nepatrné vedľa pocty, ktorú máme dávať Bohu. Ak Pán v Starom zákone prehlásil, že skôr zabudne matka na svoje dieťa, než aby Boh zabudol na Sion (Iz 49,15), potom toto slovo platí dvojnásobne o každom človekovi, ktorého urobil skrze svojho jednorodeného Syna svojím pravým dieťaťom, ktoré bolo druhým Adamom – Ježišom Kristom vyslobodené zo zajatia, do ktorého ho uvrhol prvý Adam. Teda všetko, čo nachádza dieťa u svojho otca, môžeme aj my s dôverou očakávať od svojho Otca v nebesiach. Vypočítavajú sa tu tri naliehavé potreby: Deti Božie potrebujú Božiu ochranu a starostlivosť. Potrebujú chlieb. Denne stoja pred problémom previnenia sa. Žijú zo dňa na deň z Božieho odpustenia. Sú nakoniec vydané ohrozujúcim silám, ktoré ich môžu viesť k odpadnutiu. Preto aj prosba o ochranu pred pokušením. Prosby sú formulované ako zvolanie v ťažkostiach. Sú krátke a málo uhladené. Kto je v núdzi, nepotrebuje mnoho slov.

4. Chlieb náš každodenný daj nám dnes. Uprostred Otčenáša je prosba o telesný život. Chlieb je obrazom všetkého, čo je potrebné na udržanie pozemského života: strava, oblečenie, bývanie. Chlieb bol vždy v Ježišovej zemi podstatnou súčasťou výživy. Človek potrebuje chlieb. Aj keď sa chlieb získava prácou a námahou, je vždy Božím darom. Prosba o chlieb neoslobodzuje od práce. Chlieb náš každodenný daj nám dnes – znamená prácou a spravodlivosťou si zaobstarávať obživu. Modlíme sa nie o nadbytok, ale o každodenný chlieb. Kniha Prísloví hovorí: Chudobu, bohatstvo mi nedávaj! Daj, aby som mohol jesť chlieb zaslúžený! (Prís 30,8) Človek sám sebe nestačí, v živote sme odkázaní jedni na druhých. Táto prosba predpokladá vieru v Boha, ktorý je rozdávateľom onoho daru, ale aj detskú dôveru v jeho Božskú prozreteľnosť. Tu sa nám Boh zjavuje ako dobrý otec – živiteľ, ktorý nezabúda ani na jedno zo svojich stvorení. Túto prosbu krásne dopĺňa Kristovo slovo v reči na hore o vtákoch a o poľnej ľalii (Mt 6,26-29).

Chlieb náš je vyjadrením toho, že Otec, ktorý nám dáva život, nám nemôže nedať pokrm potrebný pre život a všetky „vhodné“ dobrá, hmotné i duchovné. Denne máme prichádzať ako deti k rodičom. Nemáme byť veľmi nároční: máme sa vždy cítiť bezpeční v Božích rukách a nespoliehať sa na seba a na zásoby, ako boháč, ktorý si vystaval veľké sýpky (Lk 12,17-21). Každodenný znamená to, čo je potrebné pre život a v širšom zmysle je to každé dobro, postačujúce na živobytie (Porov. 1Tim 6,8 ).

Daj nám je aj vyjadrením zmluvy: my sme jeho a on je náš, je pre nás. Ale slovo „nám“ ho uznáva aj za Otca všetkých ľudí a my ho prosíme za všetkých a sme solidárni s ich potrebami a trápeniami. Dnes je vyjadrením dôvery. Slovo „dnes“ nie je len dnes nášho pominuteľného času, je to Božie „dnes“. Štvrtá prosba, prosba o chlieb, tvorí stred celej modlitby. Spasiteľ je realista, lebo, keď človek stojí oboma nohami na zemi, potrebuje každodenný chlieb.

Lenže Pán myslel na aj na Eucharistiu, na náš každodenný Chlieb ktorým úplne smerujeme do Božieho kráľovstva, ktoré máme na dosah ruky a pre život v tomto kráľovstve je potrebný. Cirkevní Otcovia radi vysvetľujú prosbu o chlieb v tomto zmysle. Cirkev už dávno prijala Otčenáš do svätej omše a vložila ho pred obetnú hostinu, čím ho urobila akousi „stolovou“ modlitbou pri nebeskej hostine.

5. a) A odpusť nám naše viny. Po prosbe za chlieb nasleduje prosba o odpustenie hriechov, aby ten, ktorý od Boha bol nasýtený, žil v Bohu, a to nielen pre život prítomný a časný, ale aj pre večný. Hriech je vinou pred Bohom, nie iba prestúpením zákona, ale aj osobným bezprávím voči Bohu a narušuje vzťah medzi ním a človekom. Sme hriešni a denne potrebujeme Božie odpustenie. Medzi hriešnikom a Bohom je otvorený účet, ktorý musí byť vyrovnaný, ale hriešnik ho sám za seba vyrovnať nemôže. Hriech je odmietnutie milosti a pretože ide o milosť, nemôže ju človek získať sám od seba. Hriech je stratou života v Bohu, je to duchovná smrť a len vzkriesenie môže túto katastrofu odstrániť. Preto tým, a to sme my, všetci, ktorí klesli do hriechu, ostáva len prosba o odpustenie a odvolanie sa na Božie milosrdenstvo. Preto nás Kristus učí aby sme sa modlili a prosili Boha o odpustenie našich vín. Prosba sa vzťahuje na prvom mieste na malé, všedné, denné hriechy, lebo veď Otče náš je modlitbou Božích detí, ale aj pri ťažkých hriechoch možno sa s dôverou utiekať k Bohu. V tejto prosbe tak väzí i dokonalá ľútosť, ak totiž spolu s ňou máme aj vážnu vôľu robiť pokánie.

b) Ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Prosba za odpustenie kladie pred nás veľké podmienky. Nikto nemôže prosiť Boha za odpustenie, ak nie je sám ochotný odpustiť. Odpustenie je milosť, ale tiež umenie odpustiť je milosť. Pán tu kladie nevyhnutnú podmienku, ktorú ešte zvlášť vysvetlil v reči na hore (Mt 6,14-15): Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. Aj podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi (Mt 18, 33-35) je výkladom k tomuto dodatku. Ľudské odpustenie nie je úkonom, ktorý by predchádzal odpustenie Boha. Božie odpustenie dáva nám novú možnosť, aby sme sami odpustili. Vzťah človeka k Bohu je taktiež určovaný vzťahom človeka k človeku. Ak útočí človek na Božie srdce, potom sám nesmie byť bez srdca k blížnemu. Ak odpustí Boh, môžeme si vydýchnuť, ale ak odpustíme my, vydýchne si brat, ale nielen on, ale aj my, pretože toto odpustenie napĺňa nás Božou milosťou. Bola by to z našej strany opovážlivá a rúhavá prosba, keby sme sa s nepriateľstvom v srdci modlili Otče náš. Tak by sme iba zvolali na svoje hlavy Božie tresty a neodpustenie: Bože, odpusť mi tak, ako aj ja odpúšťam – to jest neodpusť! Ak ja neodpustím, ani mne nemôže byť odpustené, lebo kladiem prekážku príchodu odpustenia. Milosť prichádza až po ľútosti: Mierou, ktorou meriate, bude namerané aj vám (Mt 5,7; Lk 6,37).

6. A neuveď nás do pokušenia. Kristov učeník je si vedomý svojich slabostí, a preto prosí Boha, aby mu pokušenie nebolo ku skaze. Dokiaľ žijeme na tejto zemi, bude naša vernosť najrôznejším spôsobom skúšaná. Preto nás Spasiteľ učí prosiť, aby sme neboli skúšaní nad naše sily. Už to, že sme si vedomí tohto nebezpečenstva, je milosť. Pokušenia môžu viesť k pádu, ale aj k vzostupu, pre toho, kto vyslovuje túto prosbu bez márnomyseľného sebavedomia a s pokorným vedomím, že nie ľudská sila, ale sám Pán chráni pred pádom. Aj táto prosba je všeobecná. Netýka sa len niekoho, ale prosíme aj za druhých. Nikto z ľudských tvorov nebude ušetrený od pokušenia. Neprosíme iba o odpustenie minulých hriechov, ale aj aby sme boli zachránení od budúcich: Neuveď nás do pokušenia, paralelne a je v protiklade s druhou prosbou: Príď kráľovstvo tvoje. Prosíme o záchranu pred pokušením, v ktorom by sme neobstáli alebo o víťazstvo v ňom, ak je už nevyhnutné. Teda asi: Nedaj mi privoliť pokušeniu, alebo chráň ma od hriechu.

7. Ale zbav nás zlého. V závere modlitby voláme „zbav nás zlého“, teda od mravného zla vôbec, aby sme neprepadli moci hriechu a zlu, ale zostali vernými deťmi nebeského Otca. Slovo „zlo“ možno brať ako stredný, ale aj ako mužský rod, a potom je to diabol. Zmysel je ten istý: Všetko zlo, ktoré hrozí Božím deťom, všetky následky a účinky hriechu. Je to túžobné ohnivko, ktoré sa znovu zapája do prosby o Božie kráľovstvo (prosba iba dopĺňa šiestu prosbu a Lukáš ju vynecháva (Lk 11,2-4)).

Otče náš končí ako výkrik v tiesni. Pre židovskú modlitbu takýto koniec bol nemysliteľný. Židovská modlitba, ako aj prosebné modlitby vyslovené v najhlbšej núdzi, končia sa velebením Boha. Tak niet divu, že pomerne skoro bolo pridané chválorečenie. Po prvýkrát sa vyskytuje v Didache, poriadku obce 2. storočia, a je nám známy zo spôsobu ako sa dnes modlí ekumenický Otče náš. Je to neskorší liturgický dodatok k modlitbe, ktorý vnikol aj do niektorých rukopisov Nového zákona.

Otčenáš je rozdelený v podstate na dve časti: prosby 1.-3. predstavujú prvú časť a prosby 4.-7. druhú časť. Prosby prvej časti vznášajú sa k Bohu; druhá časť prosieb dvíha dušu z okov a hĺbok hriechu. Prvé tri prosby aj vnútorne súvisia, v nich nás Pán priviedol najprv k Bohu, objasnil naše vlastné povolanie, čiže oslava Boha v jeho kráľovstve je napĺňaním jeho vôle. Po týchto prosbách prichádza prosba o chlieb, a potom prosby pre potreby duše. Inak tieto prosby je možné zadeliť ako dve veľké prosby a jedna prosba malá: Smerom do Božieho kráľovstva a von z kráľovstva hriechu a medzi týmito dvoma hlavnými starosťami Božieho dieťaťa je malá starosť - o každodenný chlieb.

Oslovenie Otče náš - dýcha vrúcnou láskou a dôverou k dobrotivému Otcovi. V prvých troch prosbách sa však dôverný tón akoby stráca: v troch prudkých želaniach si Božie dieťa vyprosuje najvyššie dobro - Božie kráľovstvo. Je to náboženský cieľ ľudstva v troch ideáloch: Božia sláva, Božie kráľovstvo, Božia vôľa. Stred tvorí úsilie o Božie kráľovstvo. Prvé tri prosby sú ladené vážne, plné sily a dôvery. Na to poukazuje i rečová forma: vety sú krátke, nezviazané, nie dôverné v druhej osobe, ale v určitom odstupe - v tretej osobe (nech sa posvätí ...). Prevláda tam iba slovo tvoj.

Prosba o chlieb je medzi Božím kráľovstvom a ľudským zlom. Tu sa tón prosieb mení. Človek prosí za seba, nadobúda úplnú dôveru a stáva sa pokorným, preto aj viacej hovorí. Všetky prosby sú zviazané spojkami a i ale. Oslovujeme Boha priamo v druhej osobe. Už niet tu slovo „tvoj“, ale len „naše“ a „nás“. Keď sa pozeráme zo stredu modlitby, tak tretia a piata prosba sú súmerné, obe majú dodatok „ako ...“.

Kristus nám dáva vzor modlitby; ani jedna modlitba sa nemôže priradiť formou a obsahom, usporiadaním a ladením k Otčenášu. Zhrnuté sú tu všetky naše potreby a želania a postavené sú do svetla veľkých Božích myšlienok.

Pánova modlitba je jeden z najdrahších odkazov, ktoré nám Kristus zanechal. Kto spočíta všetky Otčenáše, ktoré sa vydrali z ľudského srdca, vo dne, v noci, v radosti a bolesti, v úzkosti a biede, v túžobnej nádeji, vo vrúcnej povďačnosti, v blaženom vytržení či v zápoliacom zúfalstve? Modlili sa ho aj vo večeradle a patril k pôvodnej zložke liturgie. Svätý Peter sa ho modlil v žalári, Pavol na cestách, Ján s Máriou... Modlili sa ho v katakombách, mučeníci vo väzniciach, modlili sa ho všetci veľkí svätci, najväčší duchovia, Augustín, Tomáš Akvinský... aj deti ho rady slabikovali. A kto by mohol zmerať všetky nebeské sily, ktoré zostúpili ako odpoveď na také naliehanie? Preto by sme sa ho mali modliť so svätou úctou. Cirkev hovorí vo svätej omši v prvom zvolaní: odvažujeme sa hovoriť. Pripravme sa vždy na túto modlitbu a odriekajme ju pomaly, vychutnávajúc si každú prosbu.

Kedy a odkiaľ sa dostal Otče náš do svätej omše, sa nedá dokázať. Najstaršie výslovné svedectvo o používaní Otčenáša vo svätej omši na východe podáva Cyril Jeruzalemský (†386) a na západe Augustín (†430). Cyril vysvetľuje novokrstencom v takzvaných mystagogických katechézach svätú omšu, a keď hovoril o premieňaní a o modlitbách za živých a mŕtvych, spomenul, čo po nich nasleduje. Potom hovoríme (t.j. ľud) onú modlitbu, ktorú naučil Spasiteľ svojich učeníkov, keď čistým svedomím voláme Boha Otcom a hovoríme: Otče náš, ktorý si na nebesiach! Ó aká je preveľká Božia láska k nám! Tým, čo odpadli od neho a upadli do najkrajnejšieho zla, dožičil také úplné zabudnutie neprávosti a takú účasť na milosti, že dovolil, aby ho volali Otcom. Potom Cyril vysvetľuje jednotlivé prosby a nakoniec dodáva: Na to po skončení modlitby povedz: Amen. Slovom Amen, to jest: Nech sa stane, akoby pečaťou potvrdíš všetko, čo obsahuje táto modlitba, ktorú nás Boh naučil. Čo tu Cyril naznačil, nachádzame vo väčšine východných liturgií, totiž že sa Otče náš modlili hneď po prosebných modlitbách, pred lámaním chleba a modlil sa ho všetok ľud.

Na západe, podľa svedectva svätého Augustína, sa modlili Otče náš takmer všade, ale v omši bol umiestnený až po lámaní. Sú však aj starokresťanské liturgie, ktoré vo svätej omši Otče náš nepoznajú, napr. Apoštolské konštitúcie a Hypolitov Cirkevný poriadok.

Pokiaľ ide o rímsku liturgiu, zdá sa, že v 3. storočí liturgia svätej omše ešte nepoznala Otče náš. Kedy sa dostal do rímskej liturgie, sa nedá ustáliť. Za Gregora I. bol vložený na dnešné miesto, hneď za kánon. Či sa ho modlili pred Gregorom na inom mieste, po lámaní, ako v ostatných západných liturgiách (Afrika, Miláno, Španielsko), je sporné. Isté je, že Gregor I. prispôsobil sa východným liturgiám (Chryzostomovej, Bazilovej, Markovej).

Pre otázku Otčenáša vo svätej omši je významný list Gregora I. syrakuzkemu biskupovi, v ktorom zamieta výčitku, akoby on bol pozmenil rímsku liturgiu v niektorých bodoch podľa vzoru gréckych liturgií. Medzi výčitkami je aj tá, že Gregor nariadil modliť sa Otče náš hneď po kánone. Na to pápež odpovedal: Modlitbu Pánovu sa modlíme od počiatku hneď po kánone, lebo taký bol apoštolský zvyk, že len pri tejto modlitbe konsekrovali obetné dary. Tiež sa mi zdá, že je celkom nevhodné hovoriť nad obetou modlitbu, čo zložil nejaký učenec a naproti tomu podaním zdedenú modlitbu, ktorú zložil sám Vykupiteľ, nehovoriť nad jeho telom a krvou. Keď Gregor hovorí, že apoštoli modlitbou Otče náš „konsekrovali“ obetné dary, tak netreba azda rozumieť toto slovo v našom zmysle o „premenení“, ale o „požehnaní“. Prvý dôvod, ktorý uvádza Gregor je, že apoštoli používali Otče náš pre obetné posvätenie. Druhý dôvod bol, že bolo nevhodné hovoriť nad obetou modlitbu, ktorú utvoril človek, a nehovoriť modlitbu, ktorú zložil Spasiteľ. Ostatne v staroveku a stredoveku bola rozšírená aj mienka, že Otče náš má konsekračnú silu.

Všetky západné aj východné liturgie majú spoločný úvod, v ktorom je vyzdvihnutá vznešenosť tejto modlitby. Úvod je dosvedčený už u Hieronyma. Iné liturgie (napr. galikanska) menia tento úvod podľa rozličných sviatkov.

Otče náš je stolovou modlitbou Božích detí pred svätou hostinou a prvou, predtým aj jedinou prípravou, na sväté prijímanie. Najstarší Otcovia a cirkevní učitelia (Origenes †254, Tertulián †225, Cyprián †258) vykladali štvrtú prosbu Otčenáša (prosbu o chlieb) na prvom mieste, ako prosbu o Eucharistiu a o „denný chlieb“, ktorý živí a udržuje Božský život v človekovi. V tomto zmysle stojí oprávnene na začiatku tejto časti svätej omše. Ovocie svätej obety a účinok obetnej hostiny, to je vlastne milostivé splnenie prosieb Otčenáša. Slovo Otčenáš sa stáva v Eucharistii „telom“ a milosťou. Lebo čo iného má nám dať svätá obeta, ak nie to, aby sa Božie kráľovstvo v nás stále hlbšie zakoreňovalo, a aby bol odstránený hriech a jeho následky? To je hlavným obsahom Otčenáša!

Po ukončení modlitby Pána kňaz pokračuje v príprave na prijatie Pána do svojho srdca spolu s veriacimi, v modlitbe o zbavenie zla minulého, prítomného aj budúceho, ako aj o ochranu pred hriechom. Viac-menej opakuje prosbu Otčenáša o naše zbavenie všetkého zla, ďalej prosí o pomoc, aby sme boli uchránení pred hriechom a bezpeční pred každým nepokojom do času, kým sa nesplní na nás blažená nádej, kým nepríde náš Spasiteľ. Modlitbu zakončuje spolu s veriacimi s odvolaním sa na jeho kráľovstvo, moc a slávu.

Táto prosba má svoj pôvod v prosbe vyslobodenia, ktorú sa kňaz potichu modlil po dokončení modlitby Otče náš. Prosba o vyslobodenie pochádza z kresťanského stredoveku, ale mali ju už aj najstaršie omšové predpisy. Rozdiel medzi týmito prosbami je v tom, že prosba o zbavenie zla neobsahuje vzývanie Panny Márie a svätých. V prosbe o vyslobodenie, ako aj v prosbe o zbavenie zla, je rozšírená a vysvetlená prosba Otčenáša: je to prosba o zbavenie všetkého zla. Táto modlitba (pokoncilová) nerozdeľuje zlo na minulé, prítomné a budúce, ale prosí o zbavenie všetkého zla, čím sa myslí minulé, prítomné aj budúce. Prosíme teda o zbavenia zla a ochranu pred hriechom, čo presne obsahuje aj modlitba Otče náš.

V ďalšej modlitbe prosí o pokoj tým, že pripomína Spasiteľovi, čo povedal svojim apoštolom, teda, aby nehľadel na naše hriechy, ale na vieru Cirkvi, a aby jej udelil pokoj a jednotu. Táto modlitba je akýmsi prológom ku vzájomnému prianiu pokoja, odprevádzaným podaním si rúk, alebo bratským objatím sa, alebo bozkom pokoja, pričom odovzdávajúci hovorí: Pokoj s tebou! Do obnovy liturgie tento pozdrav pokoja sa dával po skončení lámania a zmiešania Tela a Krvi Ježiša Krista, po ukončení spevu Baránok Boží, ...

Bozk pokoja je v Cirkvi prastarým zvykom. Už svätí Pavol i Peter napomínali kresťanov: Pozdravte sa svätým bozkom (toto slovo sa vyskytuje v Listoch päťkrát). V apoštolských časoch to bol zvyčajný výraz lásky k blížnemu a bratskej lásky medzi kresťanmi. Preto chápeme, že bozk pokoja dostal prístup aj do liturgie. Už Justín, mučeník, († 165) hovorí o bozku pokoja vo svätej omši. V starej Cirkvi si ho dávali po predomši, pred obetným sprievodom veriacich, verne podľa Kristovho napomenutia (Mt 5,23-25). V rímskej Cirkvi si dávali bozk pokoja už od 4. storočia pred prijímaním. Za Afriku dosvedčuje Augustín, že bozk pokoja bol pred prijímaním. Bozk vychádza od oltára a ten je Kristom, od Krista cez ide kňaza ku všetkým prítomným, a tak vo viditeľnom znaku pokoja sa krásne zračí to, čo chce dosiahnuť svätá obeta a sväté prijímanie - jednotu veriacich v Kristovi. Bolo dobré, že obnovená liturgia svätej omše znovu zaviedla tento úkon, ktorý je výrazom bratskej lásky a v spojitosti so svätým prijímaním potrebnou prípravou naň. Je utešeným symbolom spoločenstva veriacich navzájom a s Kristom.

Najväčšie zlo hrozí Cirkvi od porušenia pokoja vnútorného aj vonkajšieho. Čo znamená tento pokoj vysvetľujú pripomienky sľubu daného apoštolom ako aj prosba, aby nehľadel na naše hriechy, ale na vieru Cirkvi a skrze svoje milosrdenstvo, aby jej daroval pokoj a jednotu. Obidva dary sú veľmi dôležité pre zdarnú prácu Cirkvi pri ohlasovaní Božej blahozvesti. V slove „pokoj“ sa pre Cirkev skrýva to najdrahšie a najvnútornejšie ovocie jej srdca.