Poklad - Hostia - Obeta

Slávenie Eucharistickej liturgie v západnej cirkvi (Rímsko-katolíckej) sa nazýva svätá omša. Svätá omša je poklad, ktorý nájde na poli istý muž; odíde, predá všetok svoj majetok, kúpi roľu, aby získal poklad pre seba (Mt 13,44). Takto urobili veľkí muži - svätý Anton a svätý Benedikt. Obidvaja zdedili veľký majetok, predali ho, polovicu rozdali chudobným a polovicu nechali svojim malým sestrám na ich výchovu a oni sa oddali službe Bohu. Títo poznali cenu pokladu, ale pre mnohých je tento poklad zakopaný; kto ho však s Božou pomocou nájde, ten vydá zaň všetko, čo má, počúva Pána, plní Boží zákon a celý svoj život postaví do Kristových služieb. Ak to chceme lepšie pochopiť, zopakujme si z evanjelia čo Pán urobil, keď vystúpil v Palestíne. Zhromaždil učeníkov a ľud okolo seba a kázal im o Božom kráľovstve, konal zázraky, aby dokázal svoje božské poslanie. Asi po roku tejto aktivity cítil, že nadišla chvíľa, aby svojich priviedol až do svätyne svojho kráľovstva: sľúbil im nebeský chlieb. Vidíme Pána na púšti, okolo neho mnoho ľudí, káže im a uzdravuje chorých. Keď nastal večer a ľud nemal čo jesť, ... vzal päť chlebov a dve ryby pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom... (Mt 14,17-21) a učeníci ich rozdelili medzi ľud. V rukách Pánových aj apoštolov sa rozmnožil chlieb, takže všetci sa nasýtili.

V nasledujúcich dňoch Pán nadväzuje v kafarnaumskej synagóge na tajomné rozmnoženie chleba a sľubuje nebeský chlieb, chlieb života, ktorý dá svojim a potom hovorí na údiv všetkých: A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta (Jn 6,52), čo Židia nevedeli pochopiť, že majú jesť jeho telo a piť jeho krv. Kristus však neodvolal ani slovo, naopak zopakoval svoje prisľúbenia v šiestich obsažných vetách: Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrmom a moja krv pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6,53-56). Kto sa nezúčastní na tomto pokrme, na tomto nebeskom chlebe, ten nepatrí Kristovi a je vylúčený z večného života. Kto ho však požíva, ten dosiahne večný život a dostane právo na vzkriesenie v posledný deň.

Po uplynutí určitého času, keď Pán stál pred smrťou, vo vedomí svojho rozlúčenia sa so zemou, zhromaždil svojich apoštolov na poslednú večeru. Jeho duša bola hlboko dojatá, keď povedal: Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť (Lk 22,15). Po obradnej hostine, ktorá bola úvodom k tomu, čo nasledovalo, Pán vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a dával svojim učeníkom, hovoriac: Vezmite a jedzte, toto je moje telo. Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vyleje za všetkých na odpustenie hriechov (Mt 26,26-28) a k tomu pripojil: Toto robte na moju pamiatku! (Lk 22,19) Po večeri odchádza, aby trpel a na druhý deň aj skutočne obetuje svoje telo a vylieva svoju krv, dáva svoj život ako výkupné za mnohých (Mt 20,28).

Z uvedeného vidíme, že svätá omša je predovšetkým obeta, a aj hostina s ktorou sa spája Večný, je to hostina, ktorá predstavuje spojenie s Kristom a jeho zmŕtvychvstanie. Je to pamätná hostina, ktorá sa koná na pamiatku Kristovej obety na Kalvárii. Je to obetná hostina, lebo sa požíva telo a krv Krista a je tým istým telom, ktoré bolo obetované a tá istá krv, ktorá bola vyliata pri Kristovej smrti.

Svätá omša je teda aj hostina, hostina pamätná, hostina obetná. Je pamiatka, ktorej patrí prvé miesto. Keď slávime obetu svätej omše, máme myslieť na Pána. On nechce, aby sme na neho zabudli, nie pre seba, ale pre nás, lebo on je náš Vykupiteľ, Spasiteľ a Sudca. On je svetlo, bez ktorého nastáva noc a mrákava, on je cesta, pravda a život. Najväčším nešťastím pre svet by bolo, keby sa vytratil z ľudských myslí, a práve preto si vytvoril pomník z trvalejšieho materiálu než je kov, žula alebo mramor. Kristus predstupuje pred nás a žiada nás, aby sme to robili na jeho pamiatku. Preto, kedykoľvek ideme na svätú omšu, nech nás naplní svätá bázeň, lebo slávime pamiatku svojho Pána.

Pri tejto pamiatke sa predovšetkým rozpamätúvame na spásne utrpenie, na Pánovu smrť. Svätá omša je pamiatka Pánovej smrti. Sám povedal: Vezmite a jedzte z neho všetci: Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás. A potom vzal kalich s vínom a povedal: Vezmite a pite z neho všetci: Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov. Je to krv novej a večnej zmluvy. Toto robte na moju pamiatku! (Mt 26,26-28) Svätý apoštol Pavol hovorí o svätej omši: A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde (1 Kor 11,26). Nerozpamätúvame sa len na smrť Krista, ale aj na spásne utrpenie, radostné zmŕtvychvstanie a na slávne nanebovstúpenie a na celý jeho život. Táto spomienka na Krista je celkom zvláštna a jedinečná; nie je to mŕtva spomienka, ako zvykneme spomínať na svojich mŕtvych. Obrazy našich zosnulých sú mŕtvou pamiatkou. No svätá omša nie je mŕtvou pamiatkou Pána, ona je živým slávením Pánovej obety! O našich mŕtvych vieme, že na cintoríne ležia ich mŕtve telá, kde sa cítime v ich blízkosti. Vo svätej omši je to celkom ináč; tu je nám blízko nie drahý mŕtvy, ale živý Ježiš uprostred nás. Hovorí nám: Kto je moje telo a pije moju krv, ten ostáva vo mne a ja v ňom. Pred nami je Pánovo obetné telo a obetná krv, pravda už v oslávenom stave.

Obeta je jedným z najstarších a najrozšírenejších náboženských úkonov, je mnohoznačným a mnohotvárnym úkonom v neprehľadných dejinách náboženstiev, ktorý si vyžadoval obetný objekt. V prípade pohanských národov to býval aj človek, ale najčastejšie to bolo zviera na ktoré sa celá „vina“ spoločenstva preniesla a ktoré potom toto spoločenstvo zabilo alebo vyhnalo. Teda obetný objekt niesol na sebe „viny“ spoločenstva, a aj trest za ne. Chápanie obety, ktorá sa hodí na obetnú prax Starého zákona aj pre kresťanské učenie o vykúpení a spáse človeka (soteriologiu) a náuku o sviatostiach je možné definovať približne takto: Obeta je akt, v ktorom človek ako zástupca kultovej obce k tomu zmocnený, premieňa viditeľný dar kultovým obradom tak, že ho vyníma zo svetského užívania, prenáša do oblasti „posvätného“ a odovzdáva Bohu ako vyjadrenie vlastného klaňania sa a sebaodovzdania sa svätému Bohu. Bohom prijatá a posvätená obeta sa pri hostine Bohu zasväteného spoločenstva stáva znamením milostiplnej Božej vôle voči spoločenstvu s človekom. Práve v Novom zákone môže celý Bohu zasvätený proces, nech k nemu dochádza kdekoľvek, byť len symbolom človeka klaňajúceho sa a odovzdávajúceho seba v láske Bohu a blížnemu i jeho milostiplnému prijatiu Bohom. Ako vyjadrenie náboženského aktu v plnom zmysle je preto obeta mysliteľná a dovolená len voči Bohu. To, čo sme vyššie povedali, dá sa charakterizovať aj nasledovne: Je to pozemské dobro, predmet, ktorý patrí mne, ale ktorý darujem Bohu tým, že ho vynímam zo svojho používania, aby som dokázal svoju oddanosť Bohu. Napríklad zo Starého zákona je známe, ako Kain a Ábel na znak vďaky za pozemské požehnanie priniesli obetu Bohu: Kain prvotiny svojej žatvy, Ábel baránka. Tieto dary priniesli Bohu tak, že ich spálili (Gn 4,1-7). Ľudia tým, že vyňali tieto dary zo svojej držby, chceli uznať Božiu nadvládu. Ďalej, v obete je vyjadrená túžba človeka po spojení sa s Bohom. Človek oddanosťou a zničením svojej obety preniká k Bohu a Boh sa mu dáva milostivým prijatím a najmä obetnou hostinou. Preto sa obeta u všetkých národov stala najväčším úkonom zasväteným Bohu. Prostredníctvom obety Boh a človek prichádzajú do najvnútornejšieho styku.

Podľa sv. Augustína, pravou obetou je každý čin, ktorého motívom je úplne sa oddať vo svätom spoločenstve Bohu, čiže je zameraný na to dobro, ktoré nás môže urobiť naozaj blaženými. Preto ani samo milosrdenstvo, ktorým sa pomáha človekovi, nie je obetou, ak sa nedeje kvôli Bohu. A hoci ju koná alebo prináša človek, obeta je božská vec, ako to aj starí latiníci vyjadrili svojím termínom. Preto aj sám človek posvätený Božím menom a zasvätený Bohu, pretože zomiera svetu, aby žil Bohu, je obetou. Lebo aj to je milosrdenstvo, ktoré prejavuje každý voči sebe. Preto je napísané: Zmiluj sa nad svojou dušou tým, že sa budeš páčiť Bohu. Skutky milosrdenstva voči sebe alebo voči blížnym sú duchovnou obetou, ak sú zamerané na Boha. Skutky milosrdenstva nekonané pre nič iné, len preto, aby sme sa oslobodili od biedy, a tak boli blažení, čo je možné iba pri tom dobre, o ktorom sa hovorí: Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti. Z toho vyplýva, že celú vykúpenú obec, čiže zhromaždenie a spoločenstvo svätých, prináša veľkňaz ako všeobecnú obetu Bohu, ktorý aj seba samého obetoval, keď trpel za nás.

Je tu ešte jeden problém, a to ten, že obeta vychádza z uvedomenia si hriechov, vychádza z úsilia človeka, aby priniesol vynáhradu za hriechy. Takto prišiel človek na to, že zabil živé zviera a obetoval ho Bohu. Vedel, že hriechom si zaslúžil od Boha najvyšší trest, smrť, a tak sa mal sám obetovať, predsa to neurobil, a ani nechcel urobiť, ale prišiel na myšlienku zástupného zadosťučinenia. Vzal živé zviera a ponúkol Bohu jeho život, zložil naň podlžnosť za svoje hriechy, zabil ho a prosil Boha, aby prijal smrť zvieraťa ako zástupné zmierenie. Napríklad, v deň zmierenia Židia prinášali okrem iných obiet jedného capa. Veľkňaz zložil naň ruky, pričom vyznával hriechy celého národa; potom takto hriechom obťaženého kozla jeden z mužov odviedol na púšť (Lv 16). V najhlbšom zmysle vychádza teda obeta z povedomia hriechov, z úsilia človeka, aby zadosťučinil Bohu za svoje hriechy a vykonal odplatu.

Lenže, môže život jedného zvieraťa alebo aj viacerých zadosťučiniť Bohu za hriechy ľudstva? Zvlášť keď máme na zreteli dedičný hriech a množstvo osobných hriechov celého ľudstva? Ľahko pochopíme, že zviera nemôže zastúpiť človeka, ktorý je obdarený rozumom a slobodnou vôľou, preto obety zvierat boli iba túžobným výkrikom ľudstva po plne platnej obete zmierenia a odpustenia. A táto obeta prišla v plnosti času. Je to nevinný „Baránok Boží“, Ježiš Kristus, „ktorý sníma hriechy sveta“ (Jn 1,29). Zviera nemôže zastúpiť človeka, ale Boh môže. Zviera môže byť zabité, Boh však nemôže zomrieť. Preto Boží Syn vzal na seba ľudskú podobu a ľudskú prirodzenosť. Toto už naozaj bola obeta zmierenia, ktorá mohla najdokonalejšie vymazať každú hriešnu vinu. Kristova smrť na kríži je touto plne platnou a jedinou obetou zmierenia za všetky hriechy ľudstva.

Ak nám má obeta kríža otvoriť cestu do spoločenstva s Bohom, musíme si prisvojiť obetu kríža a ona sa musí stať tiež našou obetou. Boží obetný Baránok musí byť vložený do našich rúk a my ho musíme priniesť nebeskému Otcovi ako svoje zadosťučinenie. Takouto obetou zadosťučinenia je obeta svätej omše. Obeta, ktorú Kristus priniesol za ľudstvo ako veľkňaz na Golgote, najskôr vykonal (anticipoval) pri poslednej večeri a tú istú obetu sprítomňujeme v každej svätej omši. Pri svätej omši sa rozpamätúvame nielen na jeho utrpenie a smrť; tu je samo jeho obetné telo, jeho obetná krv, tu je Golgota. Kristus obnovuje alebo lepšie povedané, sprítomňuje svoju oddanosť Otcovi v smrti a chce nám dať ovocie tejto obety. Obeta Kristovej smrti je najsvätejšia obeta, je jediná a pravá obeta kresťanstva. Je to obeta, ktorá úplne zadosťučiňuje za vinu človeka pred Bohom.

Svätá omša znamená viac než rozpomienku v myšlienkach. Je to tajomstvo spolu so skutočnosťou, sprítomnením Kristovej smrti, Kristovho zmŕtvychvstania aj nanebovstúpenia. Aj iné vykupiteľské skutky nie sú vo svätej omši čírym predmetom myšlienkovej rozpomienky, ale rovnako sa sprítomňujú ako tajomná smrť. Kristus v obete svätej omše sprítomňuje nielen svoju smrť, ale celé svoje vykupiteľské dielo. Jeho obetná smrť dokonáva a korunuje celé dielo spásy, ktoré sa začalo vtelením a skončilo sa nanebovstúpením, ba až jeho druhým príchodom. Svätá omša pokračuje, sprítomňuje a hlása celé vykupiteľské dielo Ježiša Krista na zemi v každom pokolení, na každom mieste a v každom čase. Tak ako za svojho ľudského života chodil po zemi, tak teraz skrytý v Eucharistii prechádza zemským časom a pokračuje vo svojom vykupiteľskom diele a rozvíja ho vo svojich veriacich.

Vo svätej omši sa Pán „zjavuje“ zahalený vo svätých spôsoboch. Svätá omša už vopred uskutočňuje druhý Kristov príchod. Rozdiel je v tom, že jeho príchod bude znamenať pre nás „večné užívanie jeho božstva“, nateraz jeho príchod je Pánovo prechádzanie, Pánova Pascha. Kristus vo svätej omši, už ako oslávený, stal sa nám blízkym v tom ako chodil na zemi. Povedali sme, že vo svätej omši sa sprítomňuje celé vykupiteľské dielo Krista, keď v liturgii slova poúča prítomných o veľkosti Božej lásky. Slabý človek to však nemôže naraz pochopiť; preto Cirkev delí život Pánov na celý cirkevný rok, a tak sprítomňuje v obete svätej omše jednu fázu Kristovho života za druhou. Slnečné svetlo obsahuje všetky farby spektra; keď prechádza hranolom, môžeme rozlíšiť jednotlivé farby. Tak sa delí slnečné svetlo eucharistického tajomstva hranolom cirkevného roka na svoje farby. Inými slovami, Ježišov život môžeme cez cirkevný rok spolu s ním prežívať cez svätú omšu.

Kristus sa nám zjavuje vo svätej omši svojou vykupiteľskou činnosťou, nielen preto, aby prebýval medzi nami, potešoval nás a učil, ale jeho cieľom je zachovávať a rozvíjať v nás božský život. Preto táto spomienková slávnosť je tiež hostinou, kde sa nám podáva nebeský chlieb, ktorý dáva život. Je to chlieb, ktorý nás vnútorne a nerozlučne spája s prameňom všetkého života, s Kristom, ktorý v nás udržuje život milosti.

Svätá omša je spomienkovou slávnosťou, je obetou a životným pokrmom, je to najvznešenejšie, čo sme od Krista dostali, najdrahocennejší poklad, ktorým nás milostivý Boh obdaroval. Preto svätá omša musí byť v dóme našej duše hlavným oltárom; všetky ostatné pobožnosti a cirkevné sviatky, aj keby boli akokoľvek krásne a sväté, vyrovnajú sa iba bočným kaplnkám, ktoré nesmú prekryť výhľad na hlavný oltár, na ktorom sa koná liturgia svätej omše. Liturgia nie je nič iné ako slávnostný veniec, ktorý Cirkev ovíja okolo Eucharistie; preto východná Cirkev nazýva svätú omšu liturgia.

Druhý vatikánsky koncil si položil za cieľ čoraz väčšmi prehlbovať kresťanský život veriacich. Prijal preto uznesenia, podľa ktorých je potrebné lepšie prispôsobiť potrebám našich čias tie ustanovizne, ktoré podliehajú zmenám; napomáhať všetkému, čo môže prispieť k jednote všetkých veriacich v Krista; upevňovať to, čo pomáha priviesť všetkých do lona Cirkvi. Z toho dôvodu si pokladal za povinnosť postarať sa osobitným spôsobom aj o obnovu a zveľadenie liturgie, zvlášť vo svätej eucharistickej obete, v ktorej sa uskutočňuje dielo nášho vykúpenia.

Slávenie svätej omše, ako úkonu Krista a hierarchicky usporiadaného Božieho ľudu, je stredom celého kresťanského života, tak pre všeobecnú Cirkev, ako aj pre miestne cirkevné spoločenstvo a pre každého veriaceho. Dôstojné slávenie svätej omše deň čo deň, buduje z tých, čo sú v Cirkvi, svätý Pánov chrám, Boží príbytok v Duchu Svätom, až do miery plného Kristovho rastu v jeho nasledovníkoch. Vo svätej omši vyvrchoľuje úkon, ktorým Boh posväcuje svet v Kristovi, v nej dosahuje vrchol bohoslužba, ktorú ľudia preukazujú Otcovi, keď sa mu klaňajú skrze Krista, Božieho Syna. Vo svätej omši sa pripomínajú celý rok tajomstvá vykúpenia tak, že sa určitým spôsobom sprítomňujú.

Aby sa naplnila dôležitosť a potreba dôstojného slávenia svätej omše, je potrebné usporiadať všetko tak, aby sa tí, čo konajú duchovnú službu, ale aj veriaci, zúčastnili na nej primerane svojmu postaveniu a plnšie získali ovocie pre ktoré Kristus ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a krvi, a zveril ju ako pamiatku svojho umučenia a zmŕtvychvstania svojej neveste, Cirkvi. Stane sa tak vtedy, keď sa bude prihliadať na povahu a okolnosti každého zhromaždenia a slávenie svätej omše sa usporiada tak, aby viedlo k plnej účasti veriacich, totiž k účasti tela aj duše: s vrúcnou vierou, nádejou a láskou, akú si želá Cirkev, akú si vyžaduje sama povaha slávenia, na akú kresťanský ľud na základe krstu má právo a k akej je sviatosťou krstu zaviazaný.

Pre vytvorenie podmienok, ktoré umožňujú veriacim aktívnu účasť na slávení Eucharistie, je potrebné usporiadať Cirkvou predkladané výrazové formy a prvky, ktoré s prihliadnutím na osobné a miestne okolnosti účinnejšie napomáhajú aktívnu a plnú účasť veriacich a lepšie zodpovedajú ich duchovnému dobru. Rovnako je potrebné, aby veriacim boli všetky predkladané výrazové formy a prvky náležite objasnené a vysvetlené, aby veriaci vedeli, na čo to je, prečo to majú konať, čo im to prinesie, aby nevznikol dojem, že ide len o nejaký osobný výmysel kňaza slúžiaceho svätú omšu. Toto všetko má význam predovšetkým v tom prípade, ak sa veriaci aktívne zúčastnia na svätej omši, a to, čo najčastejšie, pokiaľ je možné každý deň alebo aspoň v nedeľu a v prikázaný sviatok. Rovnako je povinnosťou celebrujúceho kňaza uviesť prítomných veriacich do liturgie slova a v príhovore náležite stručne a jasne vysvetliť liturgické čítania. Obnovená liturgia vo svojom cyklickom zoradení čítaní a evanjelií poskytuje náležitú katechézu veriacich. V priebehu troch rokov v rámci nedeľných čítaní a dvoch rokov v rámci každodenných čítaní pri svätej omši, má kňaz možnosť prezentovať a uviesť veriacich do celého Svätého písma.

Slávenie svätej omše začína spevom úvodnej piesne, a ak sa nespieva, tak sa recituje úvodný spev, potom nasleduje uznanie svojej nehodnosti vyznaním hriechov, liturgické rozhrešenie a vyjadrenie túžby po zmilovaní sa Krista nad nami. Vo sviatky a na slávnosti po očistnom obrade nasleduje oslava Boha spievaním chválospevu Glória, potom po modlitbe dňa nasleduje Pánova škola – liturgia slova, v ktorej sa veriacim predkladajú pravdy hlásané Ježišom Kristom. Sám Kristus ústami kňaza objasňuje, čo je potrebné robiť, aby sme sa s ním stretli po smrti z tváre do tváre. Po očistení a poučení nasleduje v nedeľu a na slávnosti vyznanie viery, ktoré svedčí o tom, že to, o čom sme boli poučení v to aj veríme a zároveň svedčíme, že sa chceme zúčastniť prípravy obetných darov a ich predloženia Pánovi pri obetovaní, ako aj ostatných častí svätej omše, o ktorých budeme postupne hovoriť.