Stavba svätej omše, jej prvky a časti

Omša sa skladá z dvoch častí: z liturgie slova a z liturgie Eucharistie, ktoré tak úzko súvisia, že tvoria jeden kultový úkon. Preto Druhý vatikánsky koncil veľmi kladie na srdce dušpastierom, aby pri vysvetľovaní katechizmu, neúnavne poučovali veriacich, že majú byť prítomní na celej svätej omši, najmä v nedeľu a zasvätené sviatky.

V omši sa pripravuje stôl z Božieho slova a z Kristovho tela a krvi. Veriaci sa tu poúčajú a živia. Preto je potrebné, aby veriaci neboli prítomní na tomto tajomstve viery ako cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho pomocou obradov a modlitieb dobre chápali. Na posvätnom úkone sa zúčastňovali vedome, nábožne a činne, poučili sa Božím slovom, občerstvili pri stole Pánovho Tela a Krvi a vzdávali vďaky Bohu. Aby sa naučili prinášať nepoškvrnenú obetu nielen rukami kňaza, ale spolu s ním, a tak obetovať samých seba. Prostredníctvom Krista nech deň po deň prehlbujú svoju jednotu s Bohom a medzi sebou, aby bol napokon Boh všetko vo všetkých.

Prvá časť svätej omše ako sme to už naznačili v predošlej kapitole, začína tzv. vstupom. Vstup do svätej omše začína našim rozhodnutím doma, že ideme na svätú omšu. Po ceste máme myslieť na to ako sme pripravení stretnúť sa s Pánom. Pri vstupe do kostola namočíme si ruku do svätenej vody a prežehnáme sa a hovoríme tie isté slová ako kňaz pri našom krste, s tým rozdielom, že vodu lejeme si sami na čelo, hovoriac: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého! ako by sme sa znovu podrobili krstu, aby sme boli zbavení hriechu. Po príchode kňaza k obetnému oltáru, po uctení si oltára bozkom, sme vyzvaní kňazom k účasti na svätých úkonoch. Najprv, ak sa nespieva, tak lektor alebo miništrant recituje úvodný spev, potom nasleduje výzva k vyznaniu svojej hriešnosti, vykonaniu úkonu kajúcnosti, ktorý spočíva v spytovaní si svedomia, vo vyznaní hriechov, vo vzbudení ľútosti nad spáchanými hriechmi a dobrého predsavzatia a končí sa všeobecným rozhrešením. Za tým nasleduje trojnásobné vyslovenie túžby aby sa Kristus zmiloval nad nami, zvolaním: Pane zmiluj sa! Kriste zmiluj sa! Pane zmiluj sa!

Takto pripravení vo sviatočné a slávnostné dni pokračujeme oslavou Boha spevom Sláva Bohu na výsostiach..., ktorý vlastne začína spevom anjelov pri narodení Ježiša Krista, v ktorom anjeli oslavovali Boha a želali pokoj ľuďom dobrej vôle (Lk 2,14). V tomto speve nielen oslavujeme a chválime Boha, ale mu aj dobrorečíme, vzdávame poklonu a vďaky. Ďalej oslavujeme a vyznávame Otca a jednorodeného Syna ako Baránka Božieho, ktorý sníma hriechy sveta a prosíme ho o zmilovanie nad nami ako aj, aby prijal našu poníženú prosbu. Spev sa zakončí konštatovaním, že Ježiš sedí na pravici Otca, to znamená, že má tú istú moc a je svätý spolu s Otcom a Duchom Svätým. Tento spev pochádza z Orientu, kde ho používali len v modlitbách nazývaných „hodinky“. Aj v Apoštolských konštitúciách sa ešte zjavuje ako ranná modlitba. V rímskych kostoloch spievala sa Glória spočiatku len vo vianočnej omši, potom tiež v nedeľu a na sviatky mučeníkov. Intonovať ho mohol iba biskup a kňaz až od 11. storočia, len na Veľkú Noc a na deň svojej vysviacky.

Po tomto chválospeve nasleduje modlitbová bohoslužba. Celebrant sa modlí v mene celého ľudu ako aj Cirkvi modlitbu dňa, zameranú na potreby veriacich a Cirkvi. Ak je spomienka na svätých, vzýva v tejto modlitbe svätých o pomoc pre veriacich, Cirkev aj seba. Táto modlitba je podľa omšovej knihy (Misála) na každý deň iná. Ako sme už naznačili, vyjadruje prosby a naše potreby, ktoré kňaz predkladá Bohu spolu s veriacimi a modlitbu zakončuje zvolaním ... skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Veriaci odpovedajú: Amen. Tu je potrebné si uvedomiť, že svoje prosby Bohu-Otcovi predkladáme prostredníctvom Ježiša Krista.

Po modlitbe dňa nasleduje prvé čítanie, ktoré predstavuje určitú stať zo Starého zákona, alebo zo skutkov apoštolov, alebo z listov apoštolov, alebo z Knihy zjavenia. Tieto čítania sú tak vybrané, že ich obsah predstavuje akoby predohru toho, čo sa číta v evanjeliu. Po tomto čítaní nasleduje responzóriový žalm, žalmista alebo spevák prednesie žalm a ľud odpovedá refrénom. V nedeľu a vo sviatok sa číta druhé čítanie, ktoré predstavuje úryvok zo Skutkov apoštolov alebo z Listov apoštolov. Jeho obsah rozširuje a určitým spôsobom aktualizuje myšlienku prvého čítania a evanjelia. Po druhom čítaní nasleduje Alelujový verš, alebo vhodná pieseň. Alelujový verš zvyčajne predstavuje, ak nie hlavnú, tak aspoň dôležitú myšlienku z evanjelia. Vyvrcholením prvej časti svätej omše je čítanie evanjelia po ktorom nasleduje výklad – homília (ľudovo povedané kázeň). V nedeľu a vo sviatok po homílii nasleduje vyznanie viery v ktorom sa osvedčujeme pred Bohom a Cirkvou vo viere. Je to akoby preukázanie svojej totožnosti, že sme kresťania- katolíci a že chceme preniesť úprimnú obetu Bohu. Obnovená liturgia oproti svätej omše z obdobia pred Druhým vatikánskym cirkevným snemom, umožňuje výber medzi apoštolským a nicejsko-carihradským vyznaním viery. Po vyznaní viery nasledujú prosby ľudu v ktorých prednášame konkrétne naše prosby Otcovi skrze jeho Ježiša Krista. Presne tak ako nám to prikázal: A urobí všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím (Jn 14,13-14). Alebo „... dostanete všetko, o čo budete s vierou prosiť v modlitbe (Mt 21,22; Mk 11,24).

Aby sme lepšie pochopili dôležitosť a význam tejto prvej časti svätej omše, ako aj pozornosť a sústredenosť veriacich a kléru pri priebehu tejto časti eucharistickej liturgie, pozrieme si dejinný vývin tejto časti svätej omše (pozri Tab.1.), ktorej sa pred obnovou liturgie hovorilo predomša, potom lepšie pochopíme význam a potrebu byť aj na tejto časti svätej omše a nepodceňovať svoju účasť na liturgii slova. V kapitole Dejiny svätej omše sme hovorili o vývine omše v duchu hlbšieho chápania tejto nekrvavej obety nášho Pána a posilňovania vôle veriacich byť čo najhlbšie účastní na slávení tejto Pánovej večere. Prvá časť omše má svoj pôvod v synagogálnej bohoslužbe, ktorá za čias Kristových sa konala rovnako vo všetkých synagógach nachádzajúcich sa v Palestíne, ale aj v diaspore žijúcich Židov. Bola to laická bohoslužba, ktorá mala bohoslužobný poriadok a taktiež presne ustálený perikopový poriadok. V podstate sa skladala z dvoch čítaní; prvé bolo z Tóry (Mojžišovho zákona) a druhé z prorockých kníh. K čítaniu sa pripájalo výchovné vysvetľovanie, v našom ponímaní kázeň. Medzi čítaniami sa spieval žalm. Bohoslužbu zakončovala dlhšia, slávnostná modlitba obce. Teda hlavné čiastky synagogálnej bohoslužby boli dve čítania, medzi nimi spev žalmu, kázeň a modlitba obce. To sú prvky, ktoré prevzala Cirkev do predomše ako trvalú liturgickú hodnotu a v nej ich aj zachovala. Aj dnes v podstate tvorí jadro a podstatu prvej časti omše.

O utváraní predomše (dnešnej prvej časti), ako sme to už hovorili vyššie, je pomerne dosť presných správ. Dve najdôležitejšie svedectvá podávajú svätý Justín, mučeník a Apoštolské konštitúcie, ktoré vznikli okolo roku 400, a to z rozličných spisov, ktoré však jestvovali už skôr a obsahujú najstarší obšírny omšový text. Okrem toho sa v nich nachádzajú nariadenia o bohoslužbe a kresťanskom živote. Podľa týchto prameňov lektor čítal z vyvýšeného miesta v strede chrámu z Mojžišovej knihy, alebo z jednej z Kníh Jozue, Sudcov alebo z Kníh kráľov, k tomu bolo pridávané čítanie z Knihy Jób, alebo z Knihy Šalamúnovej, alebo z Knihy Sirachovej. Sledovala sa myšlienka neustáleho pripomínania si z Písma toho, čo je o návrate národa z Egypta, ako aj u šestnástich prorokov. Potom nasledovalo spievanie žalmov. Za tým nasledovalo čítanie zo Skutkov apoštolov a z Pavlových listov, o ktorých boli presvedčení, že vznikli z vnuknutia Ducha Svätého. Po týchto čítaniach nasledovalo diakonom alebo kňazom čítanie z Evanjelia. Pri čítaní evanjelia všetci stáli. Potom mali kňazi a diakoni priestor na napomenutia pre ľud a za tým nasledovala reč biskupa. Ostiari dbali na to, aby každý sedel na jemu vyhradenom mieste, lebo chrám sa mal podobať nielen lodi, ale i košiaru. Poriadok určoval aj kto môže sedieť a kto musí stáť alebo má dať prednosť v sedení. Ženy mali sedieť alebo stáť oddelene od mužov a rovnako to platilo aj pre mládež. Úlohou diakonov bolo dávať pozor v kostole či každý sedel alebo stál na svojom mieste, aby nešepotal, nespal alebo sa nesmial, a ani sa nehniezdil. Lebo v kostole sa treba správať slušne, trpezlivo a pozorne a počúvať len Božie slovo.

Pri opise svätej omše, spojenej s vysviackou, hovorí sa o predomši a uvádzala sa podrobne spoločná modlitba: Po prečítaní zákona, (z prorokov, Listov apoštolov, Skutkov a Evanjelia) ordinand pozdravil zhromaždenie pozdravom: Milosť Pána nášho Ježiša Krista a láska Boha Otca a spoločenstvo Ducha svätého nech ostáva s vami všetkými! Všetci odpovedali: I s duchom tvojím! Po tomto pozdravení prehovoril k ľudu poučné slová. Po skončení poučnej prednášky nasledovala výzva, aby z počúvajúcich nebol viac v chráme nikto z neveriacich! Keď všetko stíchlo nasledovala dlhá modlitba.

Pri rekonštrukcii predomše sa dá zistiť, že celkom sa podobala bohoslužbám v synagógach. Justínove údaje hovoria o akomsi predčítavaní z Pamätihodností apoštolských alebo z prorockých písem. V orientálnych apoštolských konštitúciách sa nachádza už akási trojčlenná sústava čítania starozákonného, apoštolského a evanjeliového. To sa až dodnes udržalo a zachovalo u Arménov, v ambroziánskom a mozarabskom ríte. Aj v Ríme ostala trojdielna sústava čítania. Neskôr sa obidve hlavné cirkevné liturgie, totiž rímska a byzantská, vrátili k dvojčlennej sústave čítania.

Podstatnou časťou predomše bola kázeň, ktorej trvanie sa niekedy hodne natiahlo: najprv kázali kňazi jednotlivým stavom na spôsob nedeľnej „kresťanskej náuky“ a potom biskup povedal kázeň pre všetkých veriacich.

Zo spevných častí ostal prastarý pozostatok liturgie medzi dvoma čítaniami. V Ríme bol umiestnený jeden spev (neskôr graduale) po prvom čítaní a iný spev po druhom čítaní (neskôr spev „Aleluja“ alebo v pôstnom období „traktus“). Zakončenie slovnej bohoslužby tvorila prosebná modlitba obce, ktorej existenciu tak sústavne dosvedčujú už prvé storočia (t.j. od apoštolských dní), ako nijakú inú časť. „Oremus“ (modlime sa), ktoré je akosi bez súvisu pred ofertoriom (obetovaním) v rímskom misáli podobné osamotenému opornému kolu dajakého zlámaného mosta, ako pozostatok prastarej liturgickej modlitby. V Apoštolských konštitúciách práve vidíme, že katechumeni boli prepúšťaní cez prosebnú modlitbu obce, a to je aj príčina, prečo sa táto modlitba počítala už k obetnej omši. Parsch pokladá za správnejšie hľadieť na túto modlitbu ako na zakončenie predomše: celá predomša sa nám totiž javí ako bohoslužba slova; len potom začína obetná bohoslužba, ktorej obsahom je Eucharistia. Preto sa Parsch vyhýba výrazu „omša katechumenov“, tým viac, že tento názov od Tridentského snemu už nie je časový, a nikto, okrem výtržníkov, už nie je posielaný von z kostola.

Uvedené pramene nás oboznamujú aj s niektorými nepodstatnými zvykmi, ktoré ešte dnes nachádzame. Už vtedy bolo zvlášť zdôrazňované ohlasovanie evanjelia; spieval ho diakon alebo kňaz, pričom kňaz i ľud prejavili úctu i bázeň tým, že stáli.

Vzhľadom na dejinný postup šírenia sa kresťanstva z Východu na Západ svätá omša sa ešte aj v 3. storočí slúžila v Ríme v gréckej reči, ba aj za pápeža Damaza I. (366-384) neumĺkla grécka eucharistická modlitba v Ríme. Predomša týchto čias bola rovnaká ako sa uvádza v Apoštolských konštitúciách:

Značnú zmenu zaznamenala predomša vo 4. storočí, kedy rímsky duch „zaúradoval“ a došlo v predomši k zmenám: čítania boli skrátené a vypadla všeobecná prosebná modlitba. Miesto dosiaľ užívaných troch čítaní udržali sa len dve čítania: epištola (čítanie z apoštolských listov) a evanjelium; dve prvé čítania sa zjednotili; dva medzispevy ostali však aj naďalej a neskôr sa menovali graduále a spev aleluja. Prekvapuje vynechanie modlitby, a to pravdepodobne už koncom 4. storočia. Asi preto, lebo pozmenili kánon tým, že do doň zaradili podobné modlitby. Po ukončení rímskej omšovej formy (okolo roku 600) pristúpili štyri čiastky: Introit, Kyrie, Glória a Kolekty (vstup, Pane zmiluj sa, Sláva Bohu a modlitby). Tieto používali v dňoch „štáciových sviatkov“.

V kostole zhromaždenia biskup sa najprv modlil modlitbu dňa (oratio ad collectam), ktorá neskoršie, ak sa nekonala v kostole zhromaždenia, bola zaradená pred omšové čítania v štáciovom kostole. Potom biskup, klérus a ľud išiel z kostola zhromaždenia v sprievode k štáciovému kostolu. Cestou spievali na spôsob litánií s častým Pane zmiluj sa nad nami (Kyrie eleison). Keď štáciové sprievody zanikli, Kyrie spievali v samom kostole. Kým pápež alebo biskup kráčal kostolom k oltáru, chór spevákov spieval jeden žalm s antifónou: Úvodný spev veľmi prispieval k veľkolepému rozvinutiu bohoslužieb. Tradícia pripisuje zavedenie úvodného spevu pápežovi Celestínovi I. (432). Po vchode do chrámu zaznel ranný spev: Sláva Bohu na výsostiach (Glória in excelsis Deo). Pri spievaní tohto chválospevu bol zachovaný poriadok ako sme to vyššie uviedli.

V časoch pápeža Gregora I. (590-604), ktorý sa tiež zúčastnil na výstavbe rímskej omše, bola v podstate i vo svojej forme svätá omša už ustálená. Prvý dôkladný popis rímskej omše poskytuje nám tzv. Ordo Romanum I. Je to ako by rituál pápežskej omše z 8. storočia, no jeho čiastky pochádzajú väčšinou z čias Gregora I., kedy v rímskej omši skončil sa vývin praomše. Nový rozkvet liturgického života začal vo veku pápeža Gregora Veľkého, ktorý zaviedol tzv. gregoriánsky spev. Dovtedy sa aj ľud činne zúčastňoval na omši, čomu zvlášť napomáhala tá okolnosť, že vtedy reč ľudu bola rečou liturgickou. No čoskoro po tomto veku, účasť ľudu ustupuje vždy viacej do úzadia, v prvom rade preto, že príliš zjemnený spevácky chór vždy viac umelecky stvárňoval spev a robil si nároky na spev len pre seba a novopokrstení kresťania už neovládali latinskú reč. Tak sa stávali veriaci z činných účastníkov vždy viac a viac „nemými poslucháčmi“. Tým však prestáva byť omša životným dramatickým úkonom obce; úkony a spevy sa začínajú obmedzovať a skracovať, čo dodalo celku čosi stŕpnutého a ceremoniálneho. Skracovanie sa javí najmä pri premenlivých omšových spevoch (Introit – vstup, Graduale – medzispev, Offertórium – obetovanie, Communio – prijímanie); ľudové spevy boli skrátené na niekoľko veršov, čím musela trpieť zrozumiteľnosť svätej omše. Mimo toho boli do predomše včlenené dve časti: Stupňová modlitba a Krédo – Vyznanie viery. Stupňová modlitba bola pôvodne prípravou a kajúcou modlitbou, ktorú liturg (celebrant) odbavoval v sakristii, na ceste k oltáru a osve pred oltárom. Až v neskorom stredoveku sa stala úradnou časťou omše pred stupňami oltára, zachovala sa až dodnes, ale už nie je modlitbou len kňaza a asistencie, ale všetkých účastníkov slávenia svätej omše, a nie pred stupňami oltára, ale pred oltárom. Krédo bolo včlenené do rímskej omše roku 1014 na prosby nemeckého cisára Henricha II.

Tým bol vývin predomše ukončený. Časom sa presunulo pred čítanú bohoslužbu päť modlitieb a spevov: Stupňová modlitba, Introit, Kyrie, Glória a Kolekty. Pôvodne neboli vedľa seba v nijakom myšlienkovom súvise, predsa sa tak zoskupili, že ich môžeme vnímať v celku ako modlitbovú bohoslužbu; ba nachádzame v nich akési myšlienkové a psychologické vystupňovanie, druhu modlitbového rebríka so štyrmi stupňami: 1. ľútosť, 2. žiadosť, 3. chvála, 4. prosba.

V záujme hlbšieho preniknutia do omše si podrobnejšie povieme o jednotlivých častiach a čiastočne zopakujeme dejiny ich vzniku a významu. Možno sa bude zdať, že sa veľa opakujem, ale z pohľadu metodiky chcem využívať aj dejinné a teologické argumenty, aby som čo najlepšie priblížil veľkosť najväčšieho daru, ktorý nám dal náš Pán pri poslednej večeri.