Boh urobil dve predivné veci,
ktoré prevyšujú ľudský rozum a budia v ňom obdiv. Zdá
sa, že rozmýšľal, ako sa nám má darovať. Prvým divom bolo
vtelenie. Božie Slovo sa tak pevne a úzko
spojilo s ľudskou prirodzenosťou, že v jednej osobe je
Boh a človek. Na svete nie je to jasné žiadnemu rozumu, iba
Božiemu. Každému je to zahalené hmlou, iba Boh to vidí. Je to
spojenie, ktoré sa viac nerozpadne, lebo čo Boh raz prijal, to viac
nepustí.
Svätý Dionysios Aeropagita
hovorí, že láska je silou, ktorá spája, milujúceho mení
v milovaného, z dvoch robí jedného. Čo nijaká láska
neurobila na zemi, to urobila láska Boha pre človeka. Nikto nevidel
pod nebom, aby láska naozaj spojila v jedno milujúceho
a milovaného. Boh, náš Pán, tak veľmi miloval človeka, že
sa s ním spojil v jednu osobu. Tak sa spojil, že človek
je opravdivý Boh a Boh je opravdivý človek. Všetko čo je
Božské, možno naozaj povedať aj o človekovi. A naopak,
čo je ľudské, možno tu povedať aj o Bohu. Ten, koho ľudia
videli, bol človek, ten, ktorého počuli, bol Boh. Mal ľudskú
prirodzenosť a ľudské skutky a ten, ktorý ich vykonal, bol
Boh. Nad týmto sa zadivil už prorok Izaiáš, keď hovorí: Kto
takéto počul? Kto podobné videl? Či sa zem zrodí v jeden
deň? Či sa národ narodí jedným razom? Že rodil, aj porodil Sion
svojich synov? (Iz 66,8,9)Boh plače a je slabý, trpí bolesti a muky! Žalmista
na to zvolal: ... za ochrancu si zvolil Najvyššieho. Nestihne ťa
nijaké nešťastie a k tvojmu stanu sa nepriblíži
pohroma, ... (Ž 91,9b-10)
A teraz, Pane, vidíme, že ťa bičujú, tŕním korunujú,
klincami ti prebíjajú údy, pribíjajú ťa na kríž, čo je tak
ďaleko od Boha. Prorok Izaiáš to komentuje slovami: ... aby
urobil svoj čin – jeho čin je zvláštny, aby uskutočnil svoj
skutok – jeho skutok je divný (Iz 28,21c,d).
Druhým divom je Sviatosť
oltárna – Eucharistia – svätá omša. Prvým divom –
vtelením – zakryl Kristus svoje božstvo plášťom ľudského
tela, aby sme ho mohli vidieť; v druhom zakryl plášťom
chleba a vína nielen božstvo, ale aj ľudskú prirodzenosť,
aby sme ho mohli požívať. Pri prvom dive, Boh prijal človeka,
spojil Slovo s ľudskou prirodzenosťou, čím človek vošiel
úplne v Boha. Pri druhom dive, Boh chce, aby si ho ty prijal do
svojho vnútra. Predtým bol človek spojený s Bohom, teraz sa
Boh chce spojiť s človekom. Pri vtelení sa spojilo Božie
Slovo iba s jednou prirodzenosťou, so svojou svätou ľudskou
prirodzenosťou. V Oltárnej sviatosti sa spája s každým
osobitne, kto ho prijme a stane sa s ním jedno, čo
najhlbším a najužším spôsobom, aký je len možný. Kto
je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6,56),
hovorí sám Pán. Ustanovil pamiatku na svoje obdivuhodné
skutky, Pán je milosrdný a milostivý. Pokrm dal tým, čo sa ho
boja (Ž 111,4-5).
To je nielen najväčší jeho zázrak, ako hovorí sv. Tomáš
Akvinský, ale zopakovanie všetkých zázrakov.
Teda, aby Pán ukázal svoju
nesmiernu lásku, bohatstvo, moc svojich milostí a velebu
svojej slávy, ustanovil svoju reprezentačnú kráľovskú hostinu
svätú omšu. Pokrm, ktorý nám na tejto hostine dáva, je sám
Boh. Túto vec nie menej obdivuje svet ako vtelenie. Ľudia
obdivovali už tieň tohto predivného tajomstva. Keď to Izraeliti
videli, vzájomne si vraveli: Čo je to? (Manhu? = Je to
manna?) (Ex 16,15)
A neskoršie povedali: Ako nám tento môže dať jesť svoje
telo (Jn 6,52)?!
Táto hostina netrvá krátky čas, ale bude trvať až do konca
sveta. Neprestaneme jesť a vždycky bude trvať. Právom
žalmista volá: Poďte a pozrite na diela Pánove, aké
úžasné veci vykonal na zemi (Ž 46,9a,b).
Obdivuj vynaliezavosť a múdrosť Pána, akou našiel
prostriedok na spásu človeka.
Svätý Ján evanjelista pri
ustanovení tejto sviatosti hovorí: ... A pretože miloval
svojich, čo boli na svete; miloval ich do krajnosti (Jn 13,1).
Keď sa s nimi lúčil, dal im najväčšie dary, najjasnejšie
záruky svojej lásky. Medzi nimi bola najhlavnejšia táto sviatosť,
v ktorej ostáva opravdivo a naozaj jeho velebnosť s nami.
V nej sa javí najlepšie jeho láska k nám. Opravdivá
láska chce vždy byť s tým, koho miluje a tešiť sa jeho
spoločnosti. Láska nestrpí, aby bol milovaný ďaleko. Kristus mal
ísť k Otcovi z tohto sveta, lenže tak chcel odísť, aby
neodišiel celkom, ale aby aj tu ostal. Ako prišiel z neba bez
toho, aby bol opustil nebo, tak zas teraz opustil zem tak, aby ju
celkom neopustil. Odišiel síce od Otca, ale ho neopustil, tak teraz
odchádza od svojich bratov, ale tiež ich neopúšťa. Vyšiel
som od Otca a prišiel som na svet; a zase opúšťam svet
a idem k Otcovi (Jn 16,28).
Láska ďalej chce žiť v pamäti milovaného, chce, aby na ňu
stále pamätal; preto tí, čo sa radi majú, keď sa lúčia,
dávajú si nejaké darčeky, ktoré v nich udržujú túto
spomienku. Aby sme teda na neho nezabudli, dal nám na pamiatku túto
sviatosť, v ktorej on sám ostáva. Preto ustanovil túto
sviatosť: Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho
a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za
vás. Toto robte na moju pamiatku (Lk 22,19).
Keď slávite toto tajomstvo, rozpomeňte sa na mňa, ako som vás
miloval, ako som vám žičil, koľko som za vás trpel.
Ak Mojžiš mohol povedať, že
židovský národ má blízko Boha (Dt 4,6-8),
o čo viac to môžeme povedať my, ktorí máme vo svojom
spoločenstve nie tieň a obraz, ale samého Boha, keď povedal:
A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia
sveta (Mt 28,20).
To bola veľká potecha a milosť, že Kristus chcel ostať
medzi nami, aby nám uľahčil putovanie a potešil nás. Keď
nás už prítomnosť priateľa potešuje v trápeniach
a v súženiach, ako nás bude tešiť mať samého Ježiša
Krista vo svojej spoločnosti!? Vidieť Boha vkročiť našou bránou,
ísť po našich uliciach a cestách, dať sa niesť kdekoľvek,
mať ho v našich kostoloch, aby sme ho mohli navštevovať v
hociktorú hodinu, vo dne i v noci... Pozhovárať sa
s ním, porozprávať mu svoje trápenia, povedať mu o svojich
pokušeniach... Prosiť ho o pomoc vo všetkých potrebách,
jeho, ktorý nás tak miloval, že chcel ostať medzi nami, aby nebol
ďaleko od nás... Postavím si príbytok medzi vami a nebudem
cítiť voči vám odpor, budem chodiť uprostred vás a budem
vaším Bohom a vy budete mojím ľudom (Lv 26,11-12).
Medzi vami budem chodiť a bývať. Kde ma ponesiete, pôjdem,
pôjdem po vašich uliciach pôjdem na vaše pracoviská a letoviská,
budem s vami chodiť a chrániť vás.
Ale Pán sa neuspokojí s tým,
že ho máme v kostoloch a v domoch, on chce, aby sme
ho mali vo svojom vnútri, chce nám vkročiť do srdca. Chce aby si
ty sám bol kostolom, bohostánkom a monštranciou, v ktorej
sa táto sviatosť uchováva. Vrecúškom myrhy je mi môj milý;
odpočíva mi na prsiach (Vlp 1,13).
Nielen bozkať nám ho dajú, ako pastierom a kráľom, ale
núkajú nám ho prijať do srdca. Toho istého, ktorého prijala
kráľovná anjelov a nosila deväť mesiacov v lone,
prijímame do svojho srdca. Svätá Alžbeta, matka Jána Krstiteľa,
keď videla prichádzať do svojho domu jeho matku, ktorá ho pod
srdcom nosila, zadivená a plná Ducha Svätého zvolala: Čím
som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? (Lk 1,43)
Čo poviem ja, keď vidím, že môj Pán, syn živého Boha,
prichádza nie do môjho domu, ale do môjho tela a duše, do
môjho srdca, v ktorom tak dlho býval zlý duch? Ku mne, ktorý
som ho toľko raz urazil? Ku mne nevďačnému? Odkiaľ je to, ak nie
z jeho veľkého milosrdenstva, ak nie odtiaľ, že je taký
dobrý a že nás tak miluje? Odkiaľ, ak nie z jeho nekonečnej
lásky?
Svätí ešte podotýkajú,
a to právom, že keby Pán toto dobrodenie dal iba nevinným
a čistým aj vtedy by to bol neoceniteľný dar. Čo však
povedať, keď dovolí mnohým zlým kňazom brať ho do rúk, aby sa
mohol darovať dušiam? Ako dovolil z lásky k nám sa
ukrižovať dať od podlých katov, tak teraz dovoľuje zlým kňazom,
aby ho brali do rúk, vstupuje do nečistých úst a do tela
mnohých zlých a hriešnych ľudí, aby mohol navštíviť
a potešiť svojich priateľov. Znova a znova dovoľuje,
aby ho zapredali, mučili, ukrižovali, pribili medzi dvoch
zločincov. Tí totiž, čo hrešia, znovu križujú Pána Ježiša:
Veď nie je možné, aby tí čo už raz boli osvietení a okúsili
nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého,
zakúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku, a potom
odpadli, aby sa znovu obnovili pokáním, pretože v sebe znovu
križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech (Hebr 6,4-6).
To všetko strpí, aby sa nám mohol darovať. Povedzme, nemáme za
čo ďakovať a za čo slúžiť? Cirkev s obdivom spieva, že
tento veľký Pán necítil odpor vstúpiť do lona panny. Porovnaj
čistotu tejto panny s našou nečistotou a uvidíš, že
máme väčšiu príčinu diviť sa, že vstupuje do srdca
hriešnikovi. Kristova cesta do srdca hriešnika vedie cez svätú
omšu, pri ktorej on prichádza a to pod spôsobmi chleba a
vína, ktoré človek je schopný prijať. Ó, nesmierne veľká
láska Boha, ktorá si našla cestu k svojmu nevďačnému
tvorovi!