Náš dirigent Peter Čačko
Patrí k ľuďom, s ktorými sa radi stretneme, lebo rozhovory s nimi sú vždy príjemné, vtipné a zaujímavé. Verím že aj dnešné stretnutie s pánom dirigentom Čačkom bude pre nás milým zážitkom.
Poznáme Vás, aj nepoznáme. Môžete nám preto priblížiť niektoré Vaše dôležité životopisné údaje a udalosti?
Narodil som sa pred šesťdesiatimi piatimi rokmi na Zemplíne - vo Vranove nad Topľou, kde som od svojich piatich rokov miništroval. K birmovke v júni 1948 som dostal od vtedajšieho pána farára Štefana Drába kancionál - Jednotný katolícky spevník. Za pol roka som sa z neho naučil hrať niektoré piesne, a tak som od prvej adventnej nedele v tom istom roku, keď som po prvý raz hral pri svätej omši, bol aj "organistom", hoci som nedočiahol nohami na pedál a musel ho nahradiť "suboktávkopulou" na organe značky Rieger vo vranovskom farskom kostole. Na filiálkach boli iba harmóniá, na ktorých som hral bez problémov, svoju prvú vianočnú polnočnú v Majerovciach dokonca pri sviečkach - kostol prestavaný zo sýpky ešte nemal elektriku. Ako gymnazista som v Michalovciach hrával so zborom u saleziánov i vo farskom kostole. Prvá latinská omša, ktorú som sprevádzal, bola Sychrova Missa brevis e-mol. Na Vianoce 1952 som nacvičil Českú vianočnú koledovú omšu K. Hradila s vranovským kostolným zborom. Bola to moja dirigentská premiéra. Po maturite som prišiel do Bratislavy a počas štúdia na FFUK som od jari 1954 pravidelne hrával na organe u jezuitov ako bezplatná výpomoc legendárneho organistu Eugena Mladosievicha (hrával u jezuitov 55 rokov), pričom som aj spieval v tamojšom zbore Salvator, ktorý vtedy viedol prof. Ladislav Schleicher. Aj po skončení štúdia a vojenčine som naďalej hrával a spieval u jezuitov. V polovici šesťdesiatych rokov som začal každú nedeľu chodiť aj do trojičného zboru. V Salvatore sme spievali iba na veľké sviatky, vtedy sme spievali v "trojičke" o deviatej a na jedenástu sa išlo k jezuitom, neskôr do dómu, keď Anton Selecký obnovil tradíciu Kirchenmusikvereinu a zaviedol orchestrálne omše. V trojičnom kostole tiež dirigoval prof. Schleicher a neskôr Julko Šovčík. Tomu som pomáhal pri nácvikoch, a keď koncom roka 1969 vážne ochorel, stal som sa stálym dirigentom a odvtedy vediem zbor podnes. Dlhé roky mi pritom pomáha Marián Bulla, člen Slovenského filharmonického zboru. Od septembra po mne preberie funkciu hlavného dirigenta. V posledných rokoch s nami spolupracuje aj mladý dirigent Opery SND Martin Mázik.
O čom rád a o čom nerád hovoríte?
Po krátkej kariére stredoškolského profesora - učil som latinčinu v Novom Meste nad Váhom - som pracoval vyše tri desaťročia vo vydavateľstve Mladé letá. V redakcii exportu, ktorú som od roku 1965 viedol, sa nám podarilo vyviezť vyše 650 titulov pôvodných slovenských detských kníh v dvadsiatich jazykoch. V časoch náboženského útlaku som mal prekrásneho koníčka - účinkovanie pri svätých omšiach, takže už 52 rokov hrávam na organe a dirigoval som vyše sedemsto omší od Palestrinu cez Haydna, Mozarta, Beethovena, Schuberta až po M. Schneidera-Trnavského. Nacvičil som a premiérovo i neskôr niekoľko ráz oddirigoval aj omšu prof. L. Schleichera, ktorú on sám pre náročnosť skladby nikdy so zborom nepredviedol. O tom sa dobre rozpráva, hoci mi v osemdesiatych rokoch "pre organizovanie cirkevného spevokolu" zobrali pas. Horšie sa hovorí už o tom, že prevažná väčšina zboru sa grupuje zo starších členov a dnes sme už o desiatky rokov starší, pričom nemáme adekvátny dorast. Mladí dnes radšej spievajú jednoduchšie a ľahšie pesničky za sprievodu gitary, ako by sa mali trápiť s fúgami v náročných skladbách starých majstrov.
Na ktoré obdobie Vašej práce si spomínatenajradšej?
Je to paradoxné, ale práve na obdobie tzv. normalizácie, na sedemdesiate a osemdesiate roky. Crescente periculo crescunt vires - traduje sa z rímskych čias. Keď bol najväčší tlak a rôzni súdruhovia nás vyháňali zo skúšky, fotografovali nás z okna protiľahlého domu, keď sme v nedeľu vychádzali z kostola, nebáli sme sa a trojičný zbor bol jediný v Bratislave - a hádam aj na celom Slovensku - ktorý za celý čas totality pravidelne spieval pri svätej omši každú nedeľu. Vtedy sme boli aj na vrchole tvorivých síl a nacvičili sme také vrcholné diela, ako je Beethovenova Omša C-dur, Haydnove omše -Nelsonovu a s veľkým organovým sólom, po štyridsiatich rokoch prvý raz v Bratislave, v našom podaní zaznela Dvořákova Omša D-dur. V repertoári sme mali päť Mozartových omší vrátane Korunovačnej, pravidelne sme hosťovali v blumentálskom kostole, vypomáhali sme v dóme sv. Martina… Na to je radosť spomínať!
Spolupracovali ste s mnohými osobnosťami hudobného a kultúrneho života. Aké sú Vaše skúsenosti z tejto práce?
U nás na chóre je málo priestoru, a tak orchestrálne omše máme len zriedka. Ale dirigoval som orchester viac ráz v blumentálskom kostole i v dóme. Účinkovali tam hráči orchestra Slovenskej filharmónie, Opery SND, či Warchalovho SKO. Zo spevákov viac ráz spieval sólo dr. Gustáv Papp či Peter Mikuláš, z mladších Juraj Peter. Aj pri účinkovaní s naším zborom vystupovali zodpovedne ako profesionáli a podriaďovali sa požiadavkám i potrebám. Šéfdirigent Slovenskej filharmónie prof. Ladislav Slovák začínal svoju hudobnú kariéru ako spevák v dóme a zborista Kirchenmusikvereinu. Posledné roky života spieval v našom tenore a radami nám pomáhal dosahovať lepšie výkony.
Pri činnostiach, ktoré treba naplno prežívať a nielen formálne vykonávať, zákonite dochádza ku konfliktom v súkromí, medzi prácou a rodinou. Ako ste ich riešili, poraďte!
Mal som aj zamestnanie náročné na čas a cestovanie, vo voľnom čase som prekladal z niekoľkých jazykov najmä knihy pre mládež aj texty pre rozhlas a televíziu, pričom aj štúdium partitúr a nacvičovanie zboru vyžadovalo dosť času. Bolo to na úkor toho, čo som mal venovať rodine. Dnes sa to nazýva workoholizmus. Lenže bez zanietenia sa nič nedá robiť poriadne a deň má pre každého len istý počet hodín. Niekde sa ten čas prejaví, v niečom musí chýbať. Zanecháva to isté stopy v rodine, aj keď by sme robili čokoľvek. Tu je naozaj ťažko radiť.
Čo bolo zdrojom Vašej obdivuhodnej životnej energie?
Predovšetkým ďakujem Pánu Bohu nielen za energiu, ktorú mi nadelil, ale aj za to, že ma s ňou naučil hospodáriť. Vždy si treba vybrať, čo chce človek robiť, čomu sa chce venovať, netrieštiť sily na všetky strany. A keď si už vyberieme, potom sa do toho treba vložiť a poriadne napnúť sily, usilovať sa dosiahnuť úspech, lebo ten spätne "dobíja batérie". Hocikedy v stredu večer po ťažkej skúške, keď som vlastne štrnásť hodín na nohách a od rána niet času na chvíľku oddychu, ak sa mi podarí nacvičiť ťažkú skladbu, napriek únave pociťujem úľavu a uspokojenie, ktoré ma podnecuje pokračovať v práci aj na ďalšej skúške. Svoj pracovný týždeň končím návštevou koncertu - od októbra 1953 ma v sezóne každý piatok večer môžete stretnúť v Redute na koncerte Slovenskej filharmónie, kde "relaxujem", regenerujem a obnovujem si sily. V istom zmysle sú totiž aj moje nedele či sviatky "pracovné", veď asi pred dvadsiatimi rokmi som počas dirigovania Beethovenovej omše "stratil" takmer dve kilá.
Zmenil sa svet, kultúra a jej vnímanie za roky Vášho pôsobenia?
Kedysi spievanie v zbore bolo kultúrnym a spoločenským zážitkom, trávením voľného času. Ako študent sa pamätám, že dámy - domáce panie - už popoludní pár hodín pred skúškou sa stretávali v cukrárni či kaviarni, podebatovali, potom prišli na nácvik a večer sa vrátili domov "kultúrne vyžité". Bol to zaužívaný, týždenne sa opakujúci priam obrad. Vtedy skúška, či návšteva koncertu, divadla bola hlavnou udalosťou dňa, nemusela sa prispôsobovať termínu vysielania seriálu alebo filmu na pokračovanie v televízii ani prenosu futbalu či hokeja. Speváci nedobiehali neskoro a zadychčaní na skúšku, ani z nej neutekali domov k obrazovke. Znakom dneška je náhlenie, zhon, úsilie stíhať, nie spoločne strávený večer, zážitok z prežitia peknej chvíle. Výnimkou pomaly nie je ani návšteva kostola.
Keby ste mohli ešte raz prejsť svoju doterajšiu životnú cestu, na ktorých križovatkách by ste zmenili smer?
Oficiálna ideológia, ktorú sme povinne nasávali do seba v školských rokoch, jednoznačne hlásala, že človek je pánom svojho osudu, o niekoľko päťročníc ovládne prírodu, podmaní si svet. Nebolo v móde hovoriť: Pane, nie ako ja, ale ako Ty chceš. Myslím si, že na svojich križovatkách som sa poväčšine vybral po správnej ceste, aj keď asi nie vždy som pozorne počúval Jeho hlas. Lenže životom putujeme po jednosmerkách, návrat po nich nie je možný, ani cúvať sa na nich nesmie. Hádam len trocha manévrovať, aby sme sa dostali na správny smer a k pravej ceste. O to sa usilujem. Nechcem sa vrátiť a "múdro" využiť alternatívu. V živote sa reparát neskladá.
20. januára 2001