Krst, brána sviatostí, je nevyhnutný na spásu, skutočne alebo v túžbe, ktorým sa ľudia oslobodzujú od hriechov, preporodzujú sa na Božie deti a nezmazateľným znakom sa pripodobňujú Kristovi.
Krst je sviatosťou očisťujúceho a posväcujúceho znovuzrodenia v duchu a milosti Ježiša Krista. Právne je to sviatostný akt začlenenia človeka do Cirkvi, v ktorej spásonosný Ježišov život už našiel svoju neporušiteľnú, sviatostne telesnú prítomnosť vo svete ako nový a súčasne najpôvodnejší počiatok ľudstva, ktoré sa previnilo v Adamovi. Povahou krstu je nezmazateľne spečatené začlenenie do sviatostného stelesnenia spásy v mystickom tele Ježiša Krista, t.j. v Cirkvi predchnutej a posvätenej Ježišovým duchom. Na základe tejto skutočnosti nemôže byť krst opakovaný. Pri tomto pojatí krstu je začlenenie do Cirkvi tiež prvým základným pôsobením krstu. Súčasne, za predpokladu dostatočnej dispozície, je krst prostriedkom pre získanie plnosti krstnej milosti. Táto spôsobuje obnovenie starého človeka vo vnútornom získaní Božej milosti a pripodobení sa k smrti a vzkrieseniu Ježiša Krista. Krstom a mocou Kristovho Ducha prítomného v Cirkvi a skrze Cirkev sa toto pripodobenie realizuje, odpustením večných i časných trestov za hriechy. Krst dáva znovuzrodenie k novému životu v Ježišovi Kristovi, a preto bez krstu nemôže byť tento nový život sám o sebe prijatý. Krst ako sviatosť, ktorá uvádza do Ježišovho spoločenstva a ako sviatosť milosti, ktorá je vyjadrená v dejinnej viditeľnosti tohto spoločenstva, je nevyhnutnosťou samotnej Cirkvi ku spáse. Preto analogicky ako u príslušnosti k Cirkvi aj u krstu existujú rôzne stupne reálnej účasti na tejto sviatosti, ktorá otvára spásu, a to krst krvi a krst túžby. Krst krvi - mučeníctvo ospravedlňuje človeka ako reálna účasť na funkcii Cirkvi, ktorá svedčí o prítomnosti spásy uskutočnenej smrťou Ježiša Krista. Krst túžby ako výslovná alebo len implicitná žiadosť o sviatosť krstu spojená s ľútosťou z lásky, ospravedlňuje tým, že človek v tejto svojej žiadosti slobodne vydá svedectvo. Zároveň prijme vo viere a v láske svoju ľudskú prirodzenosť, ktorá je vlastná objektívnej priradenosti k samotnému Ježišovi Kristovi. V spojení so svätou ľudskou prirodzenosťou Ježiša Krista má sviatostný význam.
Pri krste koná Boh v človeku. Tam, kde sa človek prebúdza ku skutku vlastnej slobody a prijal sám seba, tam s ním v partnerstve Boha a človeka pôsobí Boh spôsobom dialógu. Tu Boh volá a čaká na odpoveď. Je blízko. Boh hľadá človeka a ak ho človek počúva a odpovedá láskou k nemu, On svojim konaním pôsobí na naše konanie a vyslovuje prvé slovo. A to vždy a všade tam, kde sa človek stretáva so svojim Bohom a nachádza ho. Slobodným činom človeka je vždy slobodné dovolanie sa k tomu, aby v ňom pôsobil Boh. Tu vidíme, že Boh predchádza, ale nielen tu, ale vždy. Je to síce nepochopiteľné a nezaslúžiteľné, ale Boh je Prvý, Zvrchovaný a Milostivý.
Čo sa deje pri krste?
To čo vidíme navonok, je predovšetkým cirkevný akt. Cirkev krstí skrz toho, kto ju predstavuje, skrz kňaza. Krst je bránou do Cirkvi. Tam, kde sa účinnosti krstu nestavia do cesty hmatateľná nevera krsteného, je krst aktom, pri ktorom je človek začlenený do viditeľného spoločenstva tých, ktorí tvoria Kristovu Cirkev. Je začlenený do spoločenstva tých, ktorí vyznávajú ukrižovaného Ježiša Krista, do spoločenstva ľudí, ktorým v službe jedinému a živému Bohu sa v Kristovi zjavuje naplnenie času pri jeho druhom príchode. Rovnako, do jedinej, apoštolskej, všeobecnej Cirkvi bude patriť aj pokrstené dieťa. Nie je potrebné sa pýtať, či chce k nej patriť? Nikto sa človeka nepýtal, či chce byť človekom a či chce vstúpiť do tohto temného bytia. Človekovi je vždy dávané to najvyššie a on sa musí rozhodnúť, ako sa k danej uloženej úlohe postaví. A to preto, že Boh všetkých povolal do svojej Cirkvi, ktorá je archou spásy a spoločenstvom blažených vykúpených. Cirkev sa stáva každému človekovi nevyhnutnou podmienkou spásy aj tam, kde o Cirkvi človek doslovne nič nevie. To všetko nie je nespravodlivé a násilné, keď je Bohom poslaná sama o sebe udeľujúca právomoc, ktorá vstupuje do ľudského života už v čase jeho svitania, a to formou nároku, vyjadreného ľudskými slovami. Nárok, ktorý Boh vznesie na každého v každom prípade. Slobodné áno k tomu, čo už sa stalo, sa tým človekovi v žiadnom prípade neupiera. Rovnako tak, ako áno k vlastnému ľudskému bytiu, ktoré mu bolo darované bez opýtania sa, bez jeho súhlasu. Vlastné ľudské bytie musí byť samotným človekom prijaté, veď ho potrebuje k jeho vlastnej spáse, ináč by zakúsil večné odlúčenie od svojho pôvodcu, od Boha ako aj svoj protest voči svojmu zatrateniu. Človek sa v krste stáva údom Cirkvi. Cirkev je historickou hmatateľnosťou Božej spásnej vôle. Cirkev je vtelením Božej milosti. Cirkev je pokračovaním historicky hmatateľnej prítomnosti vteleného Božieho Slova na svete. Včlenenie do Kristovej Cirkvi znamená účasť na Svätom Duchu tejto Cirkvi. Znamená účasť na Kristovi, milosť a ospravedlnenie, pokiaľ sa vnútorné ľudské rozhodnutie voči nemu neuzavrie. Príslušnosť k Cirkvi môže byť prerušená neverou a rozkolom. Krst sám sa tým však neruší. Človek zotrváva v záväzku voči Cirkvi, udržuje sa trvalé priradenie k spoločenstvu Pána. Táto trvalá duchovná pečať je preto aj trvalým základom práva účastniť sa na milosti a ospravedlnení, ktoré sú v krste človekovi darované.
Pokúsme sa toto tajomstvo našej viery pochopiť. Sme sami sebe tajomstvom. Všetko, čo robíme, čo prežívame a čoho dosahujeme, to všetko sú len predbežnosti. Uprostred nekonečnej temnoty je v nás stále príliš málo svetla. Sme tí, ktorí nikdy nemôžu sa zastaviť, ktorí musia neustále ďalej putovať, ďalej sa pýtať, pre ktorých každé vyjasnenie, každý výsledok je obyčajným tlakom kladenia si nových otázok a videním nových úloh. Sme nenasýtení a nekoneční. Nekonečnosť v žiadnom prípade v plnosti blažených statkov, ale nekonečnosť možností, nárokov a túžob. Keby mala byť posledná brána k týmto nekonečnostiam veľkých túžob a všetko prekonávajúcej nádeje konečne a jednoznačne zabuchnutá a zatarasená - čo sa môže stať len naším hriechom, teda naším slobodným rozhodnutím pre nedodržanie Pánovej normy života - potom by sme boli zatratení. Lenže vieme, že v tomto nekonečnom pohybe nemôžeme ísť do prázdna, pretože veríme, že akákoľvek túžba žije z pravdy prisľúbení, a teda nemôže byť pociťovaná temnota, ani prázdnota. Predsa existuje nekonečné svetlo a bezbrehá plnosť, preto si my, neukojení a nenasýtení, musíme vždy znovu opakovať :„Sme nekoneční s neobmedzenými možnosťami, sme povolaní k nesmiernemu naplneniu“.
Pokrstený človek začína svoju novú cestu života, ktorá vyúsťuje do Božej nekonečnosti. Človek sa stáva držiteľom života, do ktorého vstúpila vlastná Božia sláva, ktorá pokračuje dnes v živote Syna Otca. Božia sláva ukazuje, že Božia moc dosahuje naplnenie v ľudskej slabosti. Je tu už to, čo sa zjaví v dlhom, blaženom ale aj v horkom ľudskom živote - je to tajomstvo Boha, ktorý je láska. Teda bez hluku, bez násilia, bez potlačovania čohokoľvek, naplní sa nesmiernosťou Božej lásky. Jedno tajomstvo privoláva druhé tajomstvo. Tajomstvo človeka volá Božie tajomstvo a tajomstvo Boha sa obracia k tajomstvu človeka. Len ten pochopí obidve tajomstvá v ich nepochopiteľnej samozrejmosti a blaženej moci, kto sa odváži vydať sa svojmu vlastnému tajomstvu nepochopiteľnosti pribíjania na kríž. Keď uverí, že to všeobsahujúce bezbrehové a nekonečne objemné je tajomstvom blaženým a ak to tajomstvo prijme bez slova a v láske sa mu odovzdá, potom vie všetko. Potom pochopí, čo je mienené, keď hovoríme: „V krste vstupuje Božia nekonečnosť omilostňujúcim spôsobom do tajomstva človeka, ktorý nastupuje cestu do diaľok svojho vlastného bytia.“
V krste teda Boh hovorí, že chce byť aj objímajúcim priestorom lásky, v ktorom pokrstený je milovaný dokonca a navždy.
To, čo sa raz sviatostne uskutočnilo, má byť konané v priebehu celého života a smrti. Krstom sa stávame kresťanmi, aby sme nimi zostávali životom aj umieraním. Krst neustále je, nielen v úkone, ale v tom, čo predchádzalo, v nezmazateľnej pečati, ktorú nám vtláča.
Vysluhovanie krstu
Krst sa vysluhuje podľa poriadku, ktorý predpisujú Cirkvou schválené liturgické knihy. Výnimku predstavuje prípad súrnej potreby, kedy sa musí zachovať v liturgii vysluhovania krstu to, čo sa vyžaduje pre platnosť sviatosti (Kan.850 CIC). Spôsob slávenia krstu ako aj jeho prípravy určujú kánony 851-860 CIC. Ide predovšetkým o riadnu prípravu krstenca, rodičov a krstných rodičov. V prípade krstu dieťaťa je potrebná náležitá príprava rodičov a krstných rodičov, lebo oni preberajú zodpovednosť za krstenca. Za dieťa sa pokladá ten, ktorý nie je zodpovedný za seba. Krst má byť udeľovaný buď ponorením do vody alebo poliatím vodou, pri zachovaní predpisov stanovených Konferenciou biskupov príslušnej krajiny. Rodičia a krstní rodičia majú dbať na to, aby sa nedávalo meno cudzie kresťanskému zmýšľaniu.Kánon 861 CIC hovorí, že riadnym vysluhovateľom krstu je biskup, kňaz a diakon pri zachovaní kánonu 530, bod 1. CIC. V prípade neprítomnosti alebo znemožnenia prítomnosti biskupa, kňaza, alebo diakona dovolene krst udeľuje katechéta alebo iný, koho na túto úlohu miestny ordinár určil. V nevyhnutnom prípade každý človek, vedený náležitým úmyslom chcieť pokrstiť. Duchovní pastieri, najmä farári majú mať starosť o to, aby veriaci boli poučení o správnom spôsobe krstenia. Ďalšie nariadenia týkajúce sa udelovateľa krstu špecifikujú kánony 862 a 863 CIC.
Cirkev v liturgii Veľkonočnej vigílie pri požehnaní krstnej vody slávnostným spôsobom pripomína veľké udalosti dejín spásy, ktoré už boli predobrazom tajomstva krstu. Cirkev vidí v Noemovom korábe predobraz spásy prostredníctvom krstu. A naozaj v korábe sa zachránili skrze vodu len niekoľkí, celkom osem ľudí (1 Pt 3,20). A tak pramenistá voda je symbolom života a morská voda je symbolom smrti, preto mohla byť predobrazom tajomstva kríža. Podľa tejto symboliky krst znamená spoločenstvo s Kristovou smrťou.
Kristus vo svojej Veľkej noci otvoril všetkým ľuďom pramene krstu. A vskutku, už o svojom umučení, ktoré mal podstúpiť v Jeruzaleme, hovoril ako o krste, ktorým má byť pokrstený. Krv a voda, ktoré vyšli z prebodnutého boku ukrižovaného Ježiša, sú predobrazmi krstu a Eucharistie, sviatosti nového života. Odvtedy sa ľudia môžu narodiť z vody a z Ducha aby mohli vojsť do Božieho kráľovstva.
Uvádzanie do kresťanského života sa v priebehu storočí a podľa okolností značne menilo. V prvých storočiach Cirkvi dosiahlo veľký rozvoj s dlhým obdobím katechumenátu a s celým radom prípravných obradov, ktoré liturgicky vyznačovali cestu katechumenálnej prípravy a vyúsťovali do slávenia sviatosti uvádzania do kresťanského života.
Význam a milosť sviatosti krstu jasne vysvitajú z obradov jeho slávenia. Keď veriaci s pozornou účasťou sledujú úkony a slová tohto slávenia, sú zasväcovaní do bohatstva, ktoré táto sviatosť naznačuje a spôsobuje v každom novopokrstenom.
Znak kríža na začiatku slávenia označuje Kristovým znakom toho, ktorý mu bude čoskoro patriť, a znamená milosť vykúpenia, ktorú nám Kristus získal svojim krížom.
Hlásanie Božieho slova objasňuje zjavenú pravdu kandidátom krstu i ostatným prítomným ľuďom zhromaždenia a vzbudzuje odpoveď viery, ktorá je neoddeliteľná od krstu. Krst je totiž osobitným spôsobom sviatosťou viery, lebo je sviatostnou bránou do života viery.
Keďže krst znamená oslobodenie od hriechu a od jeho podnecovateľa diabla, nad kandidátom sa vyslovuje exorcizmus (alebo viacero exorcizmov). Celebrant ho pomaže olejom katechumenov, alebo vloží na neho ruku a on sa výslovne zrieka satana. Takto pripravený môže vyznať vieru Cirkvi, ktorej bude krstom zverený. Potom nasleduje podstatný obrad sviatosti: krst v pravom zmysle slova, spôsobuje odumretie hriechu a vstup do života Najsvätejšej Trojice, a to pripodobením novopokrsteného Kristovmu veľkonočnému tajomstvu. Krst sa najvýraznejšie udeľuje trojitým ponorením do krstnej vody, ale už od najstarších čias ho možno udeľovať aj tak, že sa trikrát leje voda na hlavu kandidáta.
V Latinskej cirkvi vysluhovateľ toto trojnásobné liatie vody sprevádza slovami: „ M. (vyslovuje meno krsteného), ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Vo východných liturgiách je katechumen obrátený na východ a kňaz hovorí: „Krstí sa Boží služobník M. v mene Otca i Syna i Svätého Ducha.“ Pri vzývaní každej osoby Najsvätejšej Trojice ho ponorí do vody a opäť ho z nej vyzdvihne.
Pomazanie svätou krizmou, voňavým olejom, ktorý posvätil biskup (na Zelený štvrtok), znamená dar Ducha Svätého daný novopokrstenému. Stal sa kresťanom, čiže pomazaným Duchom Svätým a včleneným do Krista, ktorý je pomazaný za Kňaza, Proroka a Kráľa.
V liturgii Východných cirkví pomazanie olejom hneď po krste je sviatosťou krizmácie (birmovania). V rímskej liturgii je toto pomazanie predzvesťou druhého pomazania svätou krizmou, ktoré udelí biskup ako sviatosť birmovania, ktorá vlastne potvrdzuje a završuje krstné pomazanie.
Biele rúcho symbolicky vyjadruje, že pokrstený si obliekol Krista a vstal z mŕtvych s Kristom.
Páter Michalov