Jeden starší kňaz rozprával o svojom priateľovi toto: Môj známy cestoval z Nemecka späť do vlasti. Vo vlaku bolo ticho, a tak si zdriemol. Zrazu ho prebudilo hlasné hrešenie, preklínanie a zlorečenie. Prvá myšlienka, čo ho napadla bola, že je už doma na hranici nášho územia. U nás sa skoro všetko sprevádza hrešením, zlorečením a preklínaním.
Takto sa my neraz vyznačujeme. Každý národ sa snaží prejaviť svoju kultúru ako vie. My ju prejavujeme nezmyselným hrešením. Bohužiaľ, je to známka veľkej duševnej chudoby a zaostalosti, známka veľkého primitivizmu. Mnohí aj z „inteligentov“ sa domnievajú, že keď hrešia, sú ľudoví, lebo takto sa prispôsobujú ľudu. A tak neraz po kanceláriách a výrobných halách počuť nízke a hrubé hrešenie. To však nie je známkou inteligencie ani dospelosti, ale duševnej tuposti. Všetci sa pamätáme z detstva, akí sme boli citliví na svoje meno. Keď nás deti prezývali, hneď sme to žalovali svojim rodičom. Lebo už ako deti sme prezývku považovali za svoju urážku. Iste si spomenieme, keď sa v nás prebúdzali city kohosi milovať, ako sme meno milovanej osoby vyryli alebo napísali do školskej lavice či na iné miesto.
Aj dnes sme veľmi citliví na svoje meno, hneď si všimneme tón hlasu ako nás kto oslovil. Meno predstavuje nás, človeka, osobnosť, jeho česť a právo na úctu. Meno človeka je symbolom jeho ľudskej dôstojnosti. Ak má človek právo na úctu k svojmu menu, pochopiteľne, že Boh ho má v prvom rade. Druhý príkaz znie: Nevezmeš meno Božie nadarmo!
V Starom zákone sa za zneužitie Božieho mena trestalo ukameňovaním. Mnohí hovoria, že aj dnes by sa zišiel tento trest, ale s úsmevom dodávajú, že by sa muselo otvoriť mnoho kameňolomov, aby bol dostatok kameňa pre toľkých previnilcov. Úcta k Bohu sa začína už jeho oslovením. V druhom prikázaní Boh ohlasuje bytostný zákon ľudskej prirodzenosti: Ľudská osobnosť sa nemôže rozvíjať bez postoja úcty pokorného dieťaťa, ktoré je schopné v úžase zastaviť sa pred Bohom a Božím svetom. Človek sa bez úcty k Bohu chová ako k seberovnému. Všetky hriechy proti 2. Božiemu prikázaniu vyrastajú z trúfalosti, pokladať seba za rovného s Bohom.
Aj Sväté písmo je plné príkladov, kedy sa človek správa k Bohu ako k seberovnému. Prvým ľuďom zaznievajú slová zlého ducha: Budete ako Boh! - preto hrešia. Kain sa správa k nemu ako ku kamarátovi z ulice a odpovedá: A čo som ja strážcom svojho brata? - a hreší neúctou. A aj mnohí dnešní ľudia sa domnievajú, že Boh je dobrosrdečným deduškom, ktorého si v slovách a vo vystupovaní môžu podávať aj tým najnevyberanejším spôsobom.
Kto sa previňuje proti Božiemu menu?
Ten, kto Boha bez potreby a bez náležitej úcty spomína! Často aj dobrí katolíci majú nepekný zvyk zvolať Ježiš, Mária, Kriste Pane, Pre Kristove rany...!, len čo sa dozvedia niečo nečakaného, nepríjemného, keď sa zľaknú alebo im niečo vypadne z rúk. Býva to obyčajne ľahký hriech, ale jednako je to neúcta voči Bohu. Odvyknime si od toho a pozorujme aj svoje deti či ich netreba nato upozorniť. lebo keď sa im to stane zvykom, potom budú musieť rovnako ťažko zápasiť o zmenu ako mnohí dospelí.
Ten, kto preklína Boha, Ježiša, svätých alebo posvätné veci! Ako strašne znie kliatba z úst neveriaceho, nie to ešte z úst katolíka. Pri hrešení sa obyčajne vyštekne mrzká, oplzlá vec, ku ktorej sa potom bohorúhavo pripisuje meno Boha alebo nejaká posvätná vec. Je to ťažký hrich! A kresťan, najmä rodič, ak sa tak vyslovuje pred deťmi, hreší nielen proti Božiemu menu, ale aj proti dobrému príkladu. Vo Svätom písme je aj táto veta: Tomu, kto pohorší jedno z týchto detí, by bolo lepšie, keby mu mlynský kameň zavesili na šiju a hodili ho do mora...lepšie, keby sa nebol narodil...
Ten kto sa Bohu rúha! Čo to znamená rúhať sa Bohu? Keď niektorý človek nenávidí svojho blížneho, ohovára ho a pred inými hovorí o ňom nepravdu, taký človek špiní česť blížneho. Keď sa takto človek chová k Bohu, dopúšťa sa bohorúhania. Keď to robí vedome a dobrovoľne, dopúšťa sa ťažkého hriechu. Bohorúhanie je vtedy:
Keď sa o Bohu hovoria také veci, ktoré jemu nepatria, napr., že je zlý, že nedobre robí, že na nás zabudol, keby bol, tak by sa to nestalo, ako sa na to môže pozerať, prečo ma Boh stvoril...
Keď sa hovorí o Bohu síce pravda, ale z posmechu (Pánbožko to uzná, odpustí, nepočuje, nevidí...
Keď sa o Bohu a o svätých hovoria neslušné reči.
Keď sa preklínajú ľudia alebo zvieratá a užíva sa to v súvislosti s Bohom, napr.: Nech ťa Pán Boh skáre... Bodaj by ťa... Aby ťa Boh potrestal...!
Čo povedať na vyslovenie mena zlého ducha? Napríklad: Choď do čerta... Anciáša ti... Ty Antikrist... Hoci to nie je hriechom - je to znak neslušnosti a nevychovanosti.
Dar reči je jedným z úžasných Božích darov a raz sa budeme zodpovedať ako sme ho používali aj k oslave Boha. V Bonne bol človek pripravený na operáciu. Mal rakovinu jazyka. Lekár súcitne a mäkko sa mu prihovára: Priateľu, o chvíľu vám dajú narkózu a už nikdy nepoviete zrozumiteľné slovo. Čo chcete posledný raz v živote povedať? Chorý chvíľu rozmýšľa, čo má povedať, čo má byť jeho posledné slovo? Niečo odkázať manželke alebo deťom? Konečne sa ozve zvýšeným hlasom a vraví: Pochválený buď Ježiš Kristus! Naozaj, krajšie a priliehavejšie slová nemohol povedať! My sme sa do takej hraničnej životnej situácie nedostali, a preto si niekedy ani neuvedomujeme, že jazyk zneužívame proti samému Bohu. Zaiste, nebolo by správne rozprávať len o hriechu. My chceme dosiahnuť oveľa viac. Sme povolaní k svätosti, to znamená, že o ňu bojujeme so sebou samými. To platí aj vtedy, keď sme už nadobudli zlozvyk spomínať Božie meno, kliať a rúhať sa Bohu.
Jestvujú prostriedky ako odstrániť tento zvyk?
Hneď ráno si daj predsavzatie, že si cez celý deň dáš pozor. Takéto predsavzatie sa oveľa ľahšie dáva tým, ktorí si robia pravidelnú rannú modlitbu.
Vždy, keď sa cez deň dopustíš tej chyby, snaž sa ju oľutovať a predsavzatie si obnoviť. Tu je nám dobrým pomocníkom svedomie, ktoré nám po tomto skutku signalizuje chybu. Neprehlušme ho ľahostajnosťou - mávnutím ruky. Niekedy nám pomáhajú aj ľudia, ktorí nás upozornia. Ich slová neberme ako urážku, ktorú okamžite hrubo vrátime: Staraj sa o seba! Ale prejavme ľútosť: Prepáč, dám si väčší pozor!
Vyskúšajme ako prostriedok sebavýchovy - sebapokutovanie, to znamená, že po každom zahrešení, či zakliatí si dáme osobnú pokutu, trest. Napr. Zahrešil som, Bože, odpusť mi! Za trest dnes už nevyfajčím ani jednu cigaretu, nevypijem pivo, urobím taký a taký dobrý skutok. Možno v kútiku srdca namietate, že to nejde, že sa to nedá! Sväté písmo nám na to odpovedá: V boji proti hriechu ste ešte nezápasili až do krvi. A vôbec neobstojí tvrdenie, že keď si zakľajem, že sa mi robota lepšie darí.
Nielen seba samého máme odúčať kliať, ale máme povinnosť, nakoľko je nám to možné, aj iných vychovávať. Najmä vo svojej rodine. Nemusí to byť vždy slovom, niekedy stačí pohľad, zakašľanie alebo poznámka. Svoj podiel musia vykonať aj rodičia. Veľkú úlohu môžu zohrať aj dievčatá voči chlapcom. Nehanbiť sa povedať to svojmu chlapcovi. A ak vás má úprimne rád, bude sa snažiť pred vami ovládať. Úspech dosiahnu iba vtedy, keď sa sami budú v tomto prikázaní riadiť svojou ženskou citlivosťou a nebudú vo svojom vyjadrovaní horšie ako chlapci.
Úcta voči Bohu sa prejavuje aj sľubom alebo prísahou.
Sľub - je zaviazanie sa Bohu, že niečo dobré urobíme.
Podmienky sľubu sú:
Úmysel, že sa chcem Bohu na niečo zaviazať.
Sľub musí byť dobrovoľný, bez prinútenia.
Vec, ktorú sľúbime je možná, t.j. taká, ktorú som schopný uskutočniť.
Vec musí byť čestná, dobrá. Nemôžem sľúbiť, že urobím niečo, čo je zlé alebo nemorálne.
Buďme opatrní v sľubovaní Bohu, lebo ak už sľub dáme, musíme ho aj splniť. Niektoré sľuby smieme urobiť len s povolením cirkevnej autority, napr. rehoľné alebo kňazské.
Záväznosť sľubu prestáva:
Bezpredmetnosťou - ak pominula príčina, pre ktorú bol sľub urobený.
Právoplatným zrušením - rodičia môžu zrušiť sľuby svojich nedospelých detí.
Úľavou alebo dišpenzáciou - môže urobiť biskup alebo spovedník.
Zámenou - za vec lepšiu alebo rovnako cennú.
Sľúbiť Bohu niečo je veľká vec, je to prejav našej úcty, preto je človek povinný sľub splniť a dobre si ho rozmyslieť. Nikdy nerobme sľuby sami, ale sa radšej poraďme s duchovným otcom. Dávajme si predsavzatia, a nie sľuby.
Podobne ako sľubom, tak aj prísahou sa oslavuje Božie meno.
Prísaha je volanie Boha za svedka, že to, čo hovoríme, je pravda. Kto počuje prisahať druhého, verí mu, pretože si nedokáže predstaviť, že by mohol dotyčný vševediaceho Boha volať za svedka a pritom klamať. Prisahať môžeme len vo vážnych veciach. Ľahkomyseľná prísaha je prejavom neúcty voči Bohu a je ľahkým hriechom. Falošná prísaha je ťažkým hriechom proti Bohu aj proti blížnemu. My, kresťania, máme pamätať na slová Pána Ježiša: Vaše slová nech sú: áno - áno, nie - nie. Keďže sme spojení s Kristom, ktorý je Pravda, sme povolaní za svedkov večnej Pravdy. Preto by každé naše slovo malo mať váhu prísahy a byť pred ľuďmi oslavou Božej pravdy a vernosti. Hriech je príčinou, že aj medzi kresťanmi ešte treba prisahať.
Uvážme svoj postoj k Božiemu menu. Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.