Wilhelm Busch spomína: Prišiel za mnou istý človek. Pán farár, mám k vám prosbu. Odpovedal som: Rád vám ju splním, keď to bude v mojich silách. O čo ide? Mám švagrinú, ktorá je v nejakej sekte. Vždy ma prenasleduje biblickými výrokmi a ja jej na to, bohužiaľ, nemôžem odpovedať, lebo Sväté písmo nepoznám. Ale rád by som ju raz poriadne usadil. Chcel by som vás poprosiť, aby ste mi požičali Bibliu, chcem sa ju naučiť čítať. Vytiahol som vreckový Nový zákon, podal mu ho a povedal: Darujem vám ho, keď mi sľúbite, že ho celý prečítate. Sľúbil, vzal knižočku a odišiel. Pol roka som ho nevidel. Potom sa zas u mňa objavil. Tak, ako sa vám darilo s Bibliou?, pýtam sa ho. Bol vážny a zamyslene mi odpovedal: Viedlo sa mi celkom zvláštne. Začal som čítať, ale mnohému som nerozumel, ani neveril. Pretože som Vám sľúbil, že ju celú prečítam, pokračoval som. Potom ma mnohé v tej knihe strašne hnevalo, najradšej by som ju zahodil. Ale sľúbil som vám, že ju prečítam celú. Potom som v nej našiel mnoho toho, čo ma nudilo. Už som sa chcel vzdať, lebo som si myslel, že čas možno aj užitočnejšie stráviť. Ale našiel som tam, a to musím povedať otvorene, aj mnoho toho, čo ma potešilo viac, než čokoľvek iné. Keď som ju celú prečítal, musel som priznať, že je to krásna kniha a prináša človeku veľký úžitok! A Wilhelm Busch končí: Od tej doby uplynulo mnoho rokov a z toho človeka sa stal, vďaka Biblii, statočný kresťan.
Aj my, kresťania - katolíci, okrem Biblie máme jeden veľmi krásny a zvláštny dar. Mnohému z neho nerozumieme a niekedy mu možno ani neveríme. Je to novozákonná obeta Ježiša Krista - svätá omša.
Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil. Samozrejme, že nebudeme hovoriť len o svätej omši, ale aj o sviatočnom dni a jeho zasvätení Bohu. Náboženstvo je na prvom mieste vzťah jednotlivého človeka k Bohu, ale aj spoločenskou záležitosťou, pretože človek je bytosť spoločenská. Dejiny národov svedčia o tom, že Bohu sa vždy vzdávala kolektívna úcta. Spoločný spôsob bohopocty sa nazýva kult. On je pre človeka prirodzenou potrebou a najlepším spôsobom rozvíjania osobného vzťahu k Bohu. Preto aj Desatoro, ktoré bolo dané Židom, obsahuje v treťom príkaze slová, ktoré Židia veľmi prísne dodržiavali: Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! (Ex 20,9-11)
Izraeliti slávili sviatočný deň v sobotu a mala pre nich trojaký význam:
Bola dňom vďakyvzdávania za stvorenie sveta a ľudí, kedy si upevňovali a vyznávali svoju vieru v Boha Stvoriteľa.
Bola dňom vďaky za vyvolenie Izraela, keď si ich Boh vyvolil spomedzi národov, aby boli jeho ľudom. Uvedomovali si, že v tento deň z vďačnosti musia urobiť na Božiu slávu čosi viac, napr. modlitbou, obetou alebo čítaním posvätných kníh.
Bola dňom zmluvy medzi Bohom a ľuďmi, ak sa ľud bude v tento deň posväcovať.
S Novou zmluvou prichádza aj nový deň posvätenia a odpočinku. Cirkevný snem v Laodycei r. 363 nariadil, aby kresťania nežili podľa židovského spôsobu, aby v sobotu neodpočívali, ale pracovali, no v nedeľu aby nepracovali. Sv. Tomáš Akvinský hovorí: Cirkev neprevzala Izraelský zákon o sobote. Zákon o svätení nedele nekotví v Starej zmluve, ale v príkaze Cirkvi a kresťanských zvyklostí. Aj v dobách prenasledovania, keď kresťania museli pracovať, Cirkev slávila nedeľu. Bohoslužby sa konali vo včasných ranných hodinách.
V roku 303 prekvapili pohania 49 mužov, žien a detí počas svätej omše. V okovách ich hnali do Kartága. Prokonzul sa pýtal kňaza Saturnina: Napriek cisárskemu zákazu si zhromaždil týchto ľudí na bohoslužbách. Prečo? - Lebo nedeľňajšie bohoslužby nemôžeme vynechať. Tak nás učí náš zákon. Kňaza natiahli na škripec, lámali mu údy a drásali telo. Jeho posledné slová boli: Kriste, volám k tebe, zmiluj sa nado mnou. Pomôž mi. Tak nás učí náš zákon. Kým ešte mučili Saturnina, predstúpil pred konzula lektor Emeritus: Ja som vinný, v mojom dome bolo zhromaždenie. - Prečo si im to dovolil? - Pretože sú to moji bratia a sestry a nemohol som ich odhovoriť. - Mal si im to zabrániť! - Nie, nesmel som, nemohol som, lebo my, kresťania, nemôžeme byť bez nedeľných bohoslužieb. Aj Emerita mučili a ten sa takto modlil: Volám k tebe, Pane Ježišu, daj mi silu vytrvať... veď pre tvoje meno trpím. Podobne sa modlili aj ostatní kresťanskí hrdinovia. Napokon prišiel rad na malého Hilária: Som kresťan. Z vlastnej vôle som sa so svojím otcom a s bratmi zúčastnil na bohoslužbách. Prokonzul mu hrozil, že mu dá odrezať uši a nos. Rob, čo chceš!, povedal mu chlapec, keď ho odvádzali stráže. Tento postoj k nedeli a ku svätej omši zaujímali prví kresťania preto, že vedeli, čo je to nedeľa.
Pre kresťanov je nedeľa:
Znakom, ktorým si pripomíname Božie skutky v minulosti na spáse všetkých ľudí dobrej vôle. V nedeľu urobil Pán Ježiš najväčšie divy svojej milosti pre naše vykúpenie: vstal z mŕtvych a zoslal Ducha Svätého.
Znakom Božej milosti, lebo každú nedeľu slávime obetnú hostinu Nového zákona, pri ktorej sa sprítomňuje Kristova obeta na kríži a my účasťou na nej čerpáme milosti.
Znakom budúcej slávy. Veľká noc je dňom Kristovho víťazstva a Svätodušné sviatky sú začiatkom nových čias. Kresťanská nedeľa obsahuje v sebe prisľúbenie: Ako sa teraz v deň Pánov zúčastňujeme na plodoch Kristovho víťazstva, tak sa zúčastňujeme aj na samom Kristovom víťazstve.
Nedeľný a sviatočný deň znesväcujeme:
Hriechom. Ťažkým hriechom znesväcujeme nedeľu oveľa viac, ako najťažšou prácou. Nemierna a neslušná zábava, alkohol, hľadanie sexuálnych pôžitkov, hádky, zvady... urážajú Boha viac, lebo Boh a hriech sa neznesú. Otec rodiny sa vyberie do kostola. Je na svätej omši a po nej ide s kamarátmi. Domov sa vráti večer a je opitý. Vyvolá hádku, dá pohoršenie. Načo mu bola svätá omša?
Zbytočnou telesnou prácou. Žiadna práca nie je menejcenná alebo zlá. Ale Boh chce, aby sme mali čas aj pre neho. Kto pre prácu nemá čas na Boha, stáva sa jej otrokom. Sú dovolené, nevyhnutné práce (domáce) a tie, pri ktorých hrozí škoda alebo nebezpečenstvo pre život (požiar, povodeň, havária...). Ručné práce sú dovolené, ak sa nestanú zárobkovou činnosťou.
Záhaľkou. Nedeľa nie je deň darebáčenia, lenivosti, celodenného pozerania televízora, počítača či spánku. Aj hra, aj zotavenie majú byť s mierou. Nedeľa je deň Pána, preto konáme to, čo nás s Bohom lepšie spája a čo slúži k jeho oslave a nám ku spáse.
V nedeľný a sviatočný deň nás bližšie k Bohu privádza:
Slávenie Eucharistie – svätá omša.
Bernard Häring píše, že niekto bude namietať, že nedeľná omša je čisto zákon Cirkvi, tak ho splním, ak som na nej prítomný. Zákon predsa nič nehovorí o tom, či sa modlím na omši alebo nie. Takáto myšlienka je nesprávna. Pokrstený človek, ako živý člen Božieho ľudu má vidieť v spoločnom slávení obety Nového zákona svoje najväčšie vyznačenie a najsvätejšiu povinnosť. Cirkev príkazom napomína nerozhodných a váhavých kresťanov a chce zaručiť splnenie Ježišovho príkazu: Toto robte na moju pamiatku. Mojou prvou starosťou bude, aby som sa na omši zúčastnil ako živý člen Božieho ľudu v stave milosti, v duchu a pravde. Ak niekedy po bohoslužbách som nútený konštatovať, že pri všetkej svojej vôli som bol roztržitý, nemusím pochybovať o tom, či mi Kristus alebo Cirkev rátajú moju dobrú snahu. A hoci by moja roztržitosť bola čiastočne zavinená, nie som povinný ísť na druhú svätú omšu. Nabudúce sa však musím úprimne pousilovať, aby som bol zbožnejší. Horšie by to bolo s človekom, ktorý by si nerobil výčitky z toho, ak by sa zúčastnil na veľkej eucharistickej slávnosti bez svadobného rúcha, bez Božej milosti!
Začiatok omše tvorí vyznanie hriechov. Kto by sa pred kostolom rozprával alebo iným spôsobom premrhal čas svätej omše, nesplní príkaz práve tak, ako ten, čo zostal bez príčiny doma a okrem toho dal náboženskej obci pohoršenie. Taký kresťan, nielenže stavia sa ako sluha pod zákon, ale mimo zákon. Naopak, keď matka zostala doma opatrovať choré dieťa, ale duchom je uprostred veriacich v chráme, hoci fyzicky je pri svojom dieťati, morálne patrí k Božiemu ľudu a má podiel na Kristovej obeti. Jej služba pri posteli chorého je adoráciou Bohu v duchu a pravde.
Ku kresťanskej nedeli patrí aj iná pobožnosť, ktorú si veriaci robia sami alebo spoločne, napr. krížová cesta, ruženec, bohoslužba slova, litánie, čítanie Svätého písma, náboženské vzdelávanie, skutky kresťanskej lásky...
Vráťme sa ešte raz na začiatok našej úvahy o sviatočnom dni. Človek, ktorého spomínal Wilhelm Busch, keď čítal Bibliu vravel: Mnoho v nej ho strašne hnevalo a najradšej by ju zahodil, mnoho ho nudilo a myslel si, že čas sa dá aj lepšie využiť, mnoho ho však aj potešilo, viac než čokoľvek iné!
So svätou omšou je to tiež tak:Mnoho v nej nás hnevá, napr. dlhá kázeň, slabý spev, meškanie kňaza... Mnoho v nej nás aj nudí, ale priznajme si otvorene, že nájdeme v nej potešenie aj duchovnú radosť. Veď stretávame sa v nej s ľuďmi rovnakého zmýšľania a predovšetkým s Ježišom Kristom, v mene ktorého a s ktorým prinášame obetu nebeskému Otcovi. Závisí od nás, čo bude obeta Nového zákona pre nás znamenať, a ako sa stane vrcholom slávenia sviatočného dňa.
Alexandra Manzoniho bolo vidieť každú nedeľu na bohoslužbách. Keď už bol starý, jeho príbuzní ho chceli odhovoriť od svätej omše, lebo bolo zlé počasie. Manzoni vravel: Keby som vyhral prvú cenu v lotérii, všetci by ste ma povzbudzovali: choď čo najrýchlejšie a vyber si ju. Svätá omša má oveľa väčšiu cenu!