Na brehu zálivu mesta Neapol čnie sa do výšky vrch, z ktorého končiaru večne vychádza dym a oheň. Cez deň to tak nebadať, vidieť iba ako sa nad končiarom prevaľuje tmavý dym. Oveľa úžasnejší pohľad sa naskytá v noci, keď vidieť, ako sa z tohto komína valia plamene. Je to sopka Vezuv. Pred viac ako dvetisíc rokmi sa už zdalo, ako keby táto obrovská pec navždy vyhasla. Na úpätí hory sa vybudovali bohaté mestá Herkulanum a Pompeje. Mestá rástli a prekvitali. 24. augusta roku 79 sa Vezuv nečakane prebudil. Energia nahromadená v jeho útrobách vyrazila von. Popol a láva zničili za krátku dobu prekvitajúce mestá.
Vezuvu sú často podobní ľudia, v ktorých srdci sa hromadí zlosť, myšlienky pýchy, škodoradosti, zlomyseľnosti a upodozrievania. Ich jazyk nakoniec vyvrhne všetku zlobu von a šíri dookola pohoršenie, klamstvo a osočovanie. To všetko, napriek tomu, že už pred tisícami rokov Boh vyniesol zákon: Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu!
Započúvajme sa do Božieho slova, ktoré nám v Jakubovom liste 3, 2-12 hovorí: Bratia moji, nechcite byť mnohí učiteľmi, veď viete, že nás čaká prísnejší súd. Veď všetci sa prehrešujeme v mnohom. Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž, schopný udržať na uzde aj celé telo. Keď dávame koňom do úst zubadlo, aby nás poslúchali, ovládame celé ich telo. Hľa, aj lode: hoci sú také veľké a ženú ich prudké vetry, maličké kormidlo ich riadi ta, kam chce kormidelník. Tak aj jazyk: je to síce malý úd, ale honosí sa veľkými vecami. Pozrite, aký malý oheň akú veľkú horu zapáli! Aj jazyk je oheň, svet neprávosti; jazyk je medzi našimi údmi ten, ktorý poškvrňuje celé telo, rozpaľuje kolobeh života a sám je peklom rozpálený. Človek krotí a aj skrotil všetky druhy zveri, vtákov, plazov i morských živočíchov, ale jazyk nik z ľudí skrotiť nemôže. Je to nepokojné zlo, je plný smrtiaceho jedu. Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi, a ním aj zlorečíme ľuďom, stvoreným na Božiu podobu. Z tých istých úst vychádza dobrorečenie i zlorečenie. A nemá to tak byť, bratia moji. Vari prameň chrlí tým istým otvorom vodu sladkú aj horkú. Vari môže, bratia moji, figovník rodiť olivy alebo vinič figy? Ani slaný prameň nemôže dávať sladkú vodu.
Koľká životná múdrosť je ukrytá v týchto slovách Biblie! Boh nám dal reč, aby sme mu slúžili v pravde a láske! Preto lož či vedome klamná výpoveď za žiadnych okolností nie je povolená. Preto si nám treba dobre zapamätať a vryť do svedomia, že VEDOMÉ A HRUBÉ PORUŠENIE PRAVDY JE ŤAŽKÝM HRIECHOM! Vzhľadom na ľudskú slabosť pri posudzovaní jednotlivých prípadov treba sa riadiť týmto pravidlom: Vedomá lož, ktorá spôsobí značnú škodu na cti alebo majetku, alebo veľkú nepríjemnosť druhému, sa pokladá za ťažký hriech. To isté platí aj o lži, ktorá spôsobila škodu z vážnej nedbalosti. Lož z prenáhlenosti a malé neúprimnosti, ktoré nikomu neuškodia a nevyvolávajú pohoršenie treba pokladať za ľahké hriechy. To však neznamená, že sa vedome môžeme dopúšťať aj malých, drobných lží bez nebezpečenstva spásy. Kto sa neusiluje o pravdovravnosť v maličkostiach, skôr alebo neskôr sa dopustí aj vážnych lží.
Lož zo žartu - z ktorých sa daktoré zbožné osoby občas spovedajú, obyčajne nie sú lži, keď sa berie do úvahy celý rozhovor. Vždy však musí byť poslucháčom jasné, že nejde o skutočnosť, ale o žart.
Lži detí - do šiestich rokov sa nepovažujú za lož, pretože v tomto veku, a často i deti staršie, nevedia presne rozlíšiť pri svojej hre fantáziu od skutočnosti. To ale neznamená, že sa na detskej lži zabávame: Pozrite sa, aký je náš syn šikovný a vynachádzavý. Naopak, dieťa upozorníme a vedieme ho k poznávaniu a rozlišovaniu medzi faktom a fantáziou. Zanedbanie toho môže mať veľmi zlé následky pre pravdovravnosť v budúcnosti. Rovnako blahosklonne sa správame aj voči výpovediam psychopatov, chorých ľudí. Aj im však treba pomáhať, aby lepšie chápali spravodlivosť a odsúdeniahodný ráz lži. Čo sa týka pravdy a spravodlivosti, viera nás učí toto: Kristus je posol Božej pravdy a lásky. Vydal svedectvo pravde, prísahou pred veľkňazom a svojou smrťou na kríži. Ak chceme v ňom žiť a byť poslami pravdy, potom spravodlivosť je základným zákonom údov Kristovho tajomného tela. Preto odložte lož a každý hovorte so svojimi blížnymi iba pravdu, lebo sme si navzájom údmi (Ef 4,25).
Vernosť pravde v maličkostiach je v dnešnom svete významným svedectvom. Dobre predsa vieme, v akom svete žijeme. Zdá sa, že lož a klamstvo mnohí povýšili na úroveň čnosti. Koľko sa klame v politike, ekonomike, koľko v kultúre, ako sa prekrúcajú dejiny, medzinárodné zmluvy... Dnešný svet nazval lož a klamstvo krásnym menom – PROPAGANDA! Koľko len jej máme okolo seba! Niekto môže namietať: Každému a vždy nemôžeme predsa povedať celú pravdu! Áno, nie sme povinní každému a bez rozdielu vždy všetko povedať. Smieme takého, čo nemá právo na pravdu, lebo by ju mohol zneužiť, ponechať v omyle, ale nesmieme ho úmyselne do omylu priviesť. V takomto prípade môžeme ukryť svoje tajomstvo pred takým, čo naň právo nemá alebo ho chceme zneužiť a to tak, že mu dáme, alebo vyhýbavú odpoveď, alebo takú, ktorá má v sebe viac významov. Napr.: V Alexandrii vojaci Juliána apostatu prenasledovali sv. Atanáza po rieke Níl. Dohonili ho, ale ho nepoznali. Pýtali sa ho: Blízko je Atanáz? On odpovedal: No, blízko, len utekajte, ľahko ho dohoníte. Vojaci zle rozumeli pravdivú odpoveď a odišli. Atanáz sa tak zbavil prenasledovateľov. Pri vyhýbavej odpovedi si treba dať pozor aj na kresťanské svedectvo, aby sme sa nedostali do podozrenia z klamstva. Medzi klamstvo patrí do určitej miery aj pretvárka - niekto pred neveriacimi robí tak a hovorí len preto, aby ho nepovažovali za veriaceho. Iný navonok zo seba robí veľkého vlastenca a v srdci je to úplne ináč - to je farizejstvo, odporné v očiach Boha i ľudí. Okrem pravdovravnosti sme my, ľudia, povinní zachovávať aj mlčanlivosť a to vždy, keď sa týka chýb a nedostatkov našich blížnych. Nemáme právo vytrubovať ich do sveta a to najmä nie vtedy, keď sme nič nepodnikli, aby sme ich nášmu chybujúcemu blížnemu najprv povedali rovno do očí. Deti sa žalujú na svojich rodičov, že otec a mama sú takí. Manželia sa sťažujú na seba pred susedmi. Je ľudské, že človek niekedy pociťuje v sebe túžbu, vyžalovať sa druhému. Ale, keď už tak robí, tak len pred jedným svojím najdôvernejším priateľom, u ktorého má istotu, že to neroznesie ďalej. A nie sa žalovať pred každým, koho stretne. Tu treba zachovávať zo strany postihnutého, ale aj zo strany počúvajúceho a radiaceho, mlčanlivosť. Nezabudnime na postup, ktorý nám dáva Pán Ježiš: Keby sa tvoj brat prehrešil proti tebe, choď a pokarhaj ho medzi štyrmi očami! Keď ťa počúvne, získal si ho. Keď ťa však nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch svedkov, aby ich výpoveď všetko potvrdila. Keby ani tých neposlúchol, tak to povedz Cirkvi a keby ani Cirkev nepočúvol, zaobchádzaj s ním ako s pohanom a mýtnikom. Mlčanlivosť je potrebná preto, aby sa uchránila česť blížneho a previnilcovi, keď sa bude kajať, ľahší návrat k dobrému. Koľkí ľudia by sa aj zmenili, čo i na smrteľnej posteli, keby nemali v sebe nami zavinený pocit: Všetci ma považujú za odpísaného a nikto mi neuverí, že sa úprimne kajám!
TAJOMSTVO - lekárov, zdravotných sestier, úradníkov, poštárov a pod. Toto úradné tajomstvo a jeho dodržanie je nutným predpokladom pre ovzdušie dôvery a úprimnosti. Neoprávnené vyzvedanie, prezradenie alebo rozširovanie úradného tajomstva treba považovať za ťažký hriech, lebo obyčajne ide o vysoké hodnoty, ako je láska, dôvera, spravodlivosť a česť.
SPOVEDNÉ TAJOMSTVO - ktoré kňaz nesmie nikdy prezradiť. Prestúpenie u kňaza Cirkev veľmi prísne trestá. Spovedné tajomstvo sa do istej miery týka nielen kňaza, ale aj toho, kto sa spovedá. Spovedník pri sviatosti zmierenia rieši konkrétny prípad, ktorý sa týka len tej jednej osoby a nie je vždy všeobecný. Preto ani veriaci nemajú rozprávať na verejnosti, v závode či kancelárii, čo im kňaz poradil, lebo rada sa týka konkrétnej osoby a nemusí byť pre každý prípad. Koľkokrát sa stáva, že veriaci povedia: Mne to kňaz pri spovedi tak povedal!
PRIRODZENÉ TAJOMSTVO - najmä vtedy, keď sme druhým zaviazaní sľubom tajomstva, sme povinní ho zachovať. Nepatrí sa povedať: To a to mi sused vravel, ale sľúbil som, že to nikomu nepoviem, preto to nikde nehovor! Porušením sľubu prirodzeného tajomstva sa aj my vystavujeme do nebezpečenstva, že stratíme dobré meno a môžeme si toho človeka znepriateliť. Chyby blížneho, ktoré sú veľké, môžeme povedať len tým, ktorí môžu zjednať nápravu a sú zodpovední. Napr. rodičom, predstaveným, nadriadeným... Nakoniec treba si ešte pripomenúť jednu absolútnu pravdu, v ktorej všetky ostatné majú len relatívnu hodnotu. Hovorí o nej svojím perom Mária Rázusová Martáková: Teba vraj niet. Vraj si len taký fantóm bledý, panský bič na útlak pospolitej triedy, to vraj len do tmy rútiš svet, bo človek nemá dušu, nemá ducha, len mechanika všetko ženie vpred. Nie, teba niet! Pravdou je len to, čo chápu zmysly moje, Kristus a Ty, všetko iba tomu je a vaša náuka tiahne svet z bied. Dávno ho popreli mnohé vykopávky a sama zem, stará milióny liet. Nie, teba niet! Ja viem, i zarážam krok svoj kade tade, po lúkach zelených, po mladučkom sade, kde výšina vyhnala prvý mliečny kvet. Ach kto ťa to stromček môj vystavil tak umne a z výšin vonia, vonia med. Nie, teba niet. I padá tma. Snívam hľadiac na nebesia, kto zná ich tajomstvo. Tisíce kvetov skvie sa, závratnou rýchlosťou sa ženú vpred. Som ako v chráme. Či divom sa ti nezdá, že naša zem je práve taká hviezda, čo nikdy nezmýli svoj nádherný let. Nie, teba niet. A predsa všetka vtač, všetky tvory zeme, každý strom, kvet a byľ, každý plod a semä a všetko, vzduch skvie sa veľkou slávou toho, čo skrytý, tajomný, nepoznaný, mohol stvoriť ten div, ten čarovný svet. Teba vraj niet! Tak nech ťa niet, ale ja dušu v sebe cítim, ja viem, že neskončím život týmto žitím, že musím dosiahnuť svoj mét. Preto sa bijem a neustúpim z boja, kým s tebou nesplynie smutná duša moja. Ty, Bože pravdy večný stred. Túto pravdu vyznávam a tejto pravdy sa pridržiavam, lebo ona je základom tej, ktorú človek chce v živote uskutočňovať. Bez nej človek skutočnú pravdu nikdy nedosiahne.
Denná tlač často prináša správy o ľuďoch, ktorí sa „vyšvihli“, stali sa slávnymi a uctievanými. Filmové hviezdy, olympijskí víťazi, muži, čo vynikli vo vede, v politike, v umení. Ich mená sa skloňujú vo všetkých pádoch. Vzdáva sa im česť a sláva. Kto však ohodnotí a pochváli matku, ktorá dala život desiatim deťom? Nepozná únavu, odpočinok. Venuje sa im, šije, upratuje, učí ich modliť sa, slúžiť Bohu a byť statočnými ľuďmi. Kto o nej vie? Existuje tituly: Zaslúžilý majster športu, Národný umelec, ale nikde na svete sa nerozdávajú tituly Zaslúžilý otec, matka. Nikto o nich nevie. Deti si ich začínajú vážiť až vtedy, keď stoja nad ich hrobom. Povedzte predsa: Koľkým z vás, čo ste statočne oddreli svoj život, možno v jednoduchom zamestnaní, s mozoľmi na rukách sa dostalo verejnej pocty? Na všetkých tých jednoduchých, ale statočných ľudí pamätá Boh vo svojom prikázaní: Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu. To nie je daromná a prázdna útecha, ale hodnota, ktorá pramení z viery .Boh o mne vie, aj na mňa pamätá a to mi stačí. Česť a dobré meno prezidenta, ministra či poslanca, chráni zákon. Nie je teda spravodlivé, aby sa o dobré meno a česť jednoduchého človeka postaral aspoň Boh? Dobré meno je viac ako bohatstvo, česť je nad zlato a striebro, hovorí Sväté písmo v knihe Prísloví (22,1). Preto chceme sa vo svetle 8. Božieho prikázania pozrieť aj na česť, ktorú máme vzdávať Bohu a všetkým ľuďom.
Všimnime si najprv, ako treba vzdávať česť samému Bohu. Nech nám to ozrejmí životný príbeh jedného svätca: Narodil sa v Londýne v r. 1478. Bol synom kráľovského úradníka súdneho dvora. Študoval v Oxforde. Priatelil sa s najvynikajúcejšími duchmi tých čias. Mal pevný charakter, bol vždy k sebe prísny. Nosil kajúce rúcho, ktoré odložil až v deň svojej popravy. Po 4-5 hodinách spánku pracoval a modlil sa. Denne bol na svätej omši. Jeho zmysel pre spravodlivosť a Božie veci ho urobili najslávnejším mužom v kráľovstve. 25-ročný v roku 1504 sa stáva členom parlamentu. Pre nedorozumenie s kráľom, lebo bránil česť Boha a svoje svedomie, musel na 4 roky sa zrieknuť svojho právnického povolania a stiahnuť sa do ústrania. Kráľ ho nakoniec predsa len povolal späť ku dvoru, lebo ho chcel mať stále pri sebe. V ťažkých otázkach bol jeho hlavným radcom a jeho hlas bol rozhodujúcim. Kráľ však okolo seba mal lichotníkov, ktorí sledovali len svoje ciele. V roku 1522 ho povýšili do rytierskeho stavu, roku 1525 sa stáva strážcom pokladu a roku 1526 kancelárom. Svoju mienku vždy priamo vyslovoval a zdôvodňoval. Pochvalne sa o ňom vyjadrovali aj vtedajšie vedecké a filozofické kapacity, ako napr. Erazmus Roterdamský. Keď ho verejne napadli: Nehanbíte sa, hoci ste vekom a dôstojnosťou posledný medzi šľachticmi, takto vystupovať proti úsudku najvznešenejších a najmúdrejších mužov Anglicka?, odpovedal so smiechom: Potom sa poďakujme Pánu Bohu, že v kráľovskej rade je len jeden hlupák! Ako kráľov zástupca viedol rokovania v štátnych záležitostiach. V roku 1529 sa stáva strážcom pečate jeho veličenstva a anglickým lordom - kancelárom. Snaží sa o poriadok všade tam, kde vládne úplatkárstvo a ziskuchtivosť. Čím bola väčšia jeho vonkajšia sláva, tým istejšia bola jeho vnútorná čestnosť. Všade uplatňoval svoju prísahu, že bude ctiť Boha a kráľa a chrániť práva koruny. Bol to Tomáš Mórus! 11. februára si Henrich VIII. vynútil titul Najvyššia hlava anglickej cirkvi. Vtedy sa Mórus musel rozhodnúť: zostane verný Bohu alebo kráľovi? Obráti sa chrbtom k Cirkvi a bude spoluvinníkom na jej rozčesnutí alebo bude súhlasiť s kráľom a jeho hriechom proti manželstvu? Stráca majetok, úrad, hodia ho do žalára, ženú ho na súd ako nepriateľa ľudu a kráľa, ako nečestného a neverného muža. Bože, daj mi vernosť, modlí sa, daj mi radšej zomrieť, ako byť neverným. 11. júla 1531 dvanásť porotcov vynieslo rozsudok. Mórus neodpovedá ani nenávisťou, ani pomstou. Nech je Boh s vami a mojím kráľom a nech mu dá verných radcov! Zomiera za Božiu česť a Božie práva ako mučeník.
Starostlivosť o Božiu česť sa akosi vymyká z nášho svedomia. A predsa je povinnosťou veriacich a kresťanov zasiahnuť svojim slovom všade tam, kde sa napáda Božia česť a viera v Boha. Máme to urobiť najmä v našom okolí, v rozhovore s priateľmi, ale aj na pracovisku. Koľkokrát sa stane, že aj naši priatelia, ktorí vedia že sme veriaci, pred nami napádajú Boha, vieru, Cirkev, kňazov, biskupov... Nie je tu na mieste, aby sme aspoň jemným napomenutím naznačili, že urážka Božej cti sa dotýka aj nás ako veriacich? Právo na česť a dobré meno majú po Bohu aj ľudia. A to:
VŠETCI MŔTVI - oni sa už brániť nemôžu a patria pod Boží súd, nie nás ľudí. Veď poznáme príslovie: O mŕtvych len dobre!
VŠETCI ŽIVÍ - čo si to svojou prácou, čnosťou, statočnosťou a svojím životom zaslúžia.
POVINNOSŤ CHRÁNIŤ SI DOBRÉ MENO - máme predovšetkým my sami. To robíme, keď dávame dobrý príklad, keď žijeme mravne a nedávame nikomu pohoršenie. Naše vykonané skutky a získané charakterové vlastnosti sú dva piliere, na ktorých stojí naše dobré meno. Pán Ježiš hovorí: Vy ste soľ zeme. Keď soľ stratí svoju chuť, čím ju osolia? Na nič už nie je, len aby ju vyhodili von a ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta...Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt,5,13-16). Ako je veľmi ťažko, aby si dieťa uvedomovalo dobrotu nebeského Otca, o ktorej ho vo viere učíme, keď jeho vlastný otec je zlostníkom, pijanom, zlodejom...? A čím vyššie má človek postavenie, tým viac na to musí pamätať. Zlobou a hriechom neničíme len svoje dobré meno, ale aj meno a česť Boha, v ktorého veríme. Keď sa previní kňaz, ľudia neposudzujú len jeho, ale aj vieru, ktorú ohlasoval. Keď sa previní katolík, neodsudzuje sa len jeho čin, ale aj viera, ktorú vyznáva. Ľudia povedia: Katolík a toto robí, chodí do kostola a taký je, pristupuje ku sviatostiam a takto sa správa... Často to hovoria nielen neveriaci, ale aj veriaci, preto zaiste chápeme, aké je dôležité starať sa aj o vlastné dobré meno. Na ňom býva založené aj dobré meno a česť Božia.
POVINNOSŤ CHRÁNIŤ DOBRE MENO BLÍŽNYCH
Voči cti a dobrému menu blížnych sa previňujeme:
opovážlivým posudzovaním - nie vždy musíme svojho blížneho správne ohodnotiť. Nevidíme všetky okolnosti, ktoré ho k nejakému skutku alebo postoju priviedli. Napr. povieme: Ten človek je veľký nervák! Pritom ale môže byť chorý, môže mať nejaké domáce starosti alebo prchkú povahu, s ktorou bojuje.
krivé podozrievanie - kto nebol priamym svedkom činu, nemôže vyrieknuť pravdivý súd. Tu zvlášť treba upozorniť manželov, ktorí sa niekedy dopúšťajú žiarlivosti. Ona v mnohých rodinách už zničila pokoj a domáce šťastie a to bez dostatočného dôvodu alebo len kvôli rečiam iných ľudí. Alebo z domýšľavosti jedného z partnerov. Žiarlivosť je strašná choroba, a preto s ňou treba bojovať hneď, len čo sa v našom srdci objaví. Ťažko sa previňuje aj ten, kto ju v manželoch vzbudí svojimi slovami alebo neopodstatneným ohováraním.
ohováraním - dopúšťam sa ho, keď o blížnom hovorím čosi zlé, čo síce je pravda, ale o čom iní nevedia alebo vie len málo ľudí. Sem patria klebety a udavačstvá! Udať blížneho je zločin proti nemu a patria tu aj anonymné listy. Ten, kto nie je ochotný sa pod list podpísať, nemá vziať do rúk ani pero.
osočovaním - znamená pošpiniť česť blížneho tým, že chyby o ňom si vymýšľame a hovoríme iným. Osočovanie priviedlo už mnohých k zúfalstvu a vytvára mnohé hnevy. Ich príčinou býva často závisť a nespokojnosť.
Dieťaťu chutí jeho obľúbený puding o polovicu menej, keď zbadá, že jeho brat má na svojom tanieriku trochu väčšiu porciu. Žiaľ, tento pocit závisti so vzrastajúcim vekom neklesá, práve naopak. Krajší kúsok mäsa na tanieri spolu sediaceho v reštaurácii nás robí mrzutými. Väčšia hlávka šalátu, krajší kaleráb, ktorý dostane sused v obchode so zeleninou, v nás vie vyvolať závisť a často aj hnev voči predavačovi. A to nehovoríme ešte o oblečení, nábytku alebo väčšom plate či pevnejšom zdraví. Koľkokrát povieme: Či ten je lepší, že má zdravie a ja už musím sedieť doma. Závidím ženám, ktoré si ešte behajú a ja už musím sedieť a ledva sa vliecť... V súčasných spovedných zrkadlách by mala mať svoje miesto aj závisť, lebo sme na ňu veľmi náchylní a s jej pomocou vieme dokonca aj nemilosrdne posúdiť svojho blížneho. Okuliare závisti majú zle zabrúsené sklá. Mali by sme ich nahradiť okuliarmi lásky, lebo potom by sme tak často druhého nesúdili.
AKO NAPRAVIŤ ŠKODU NA DOBROM MENE BLÍŽNEHO?
Keď hmotnú škodu musíme napraviť a ukradnutú vec vrátiť, tým viac musíme napraviť škodu, ktorú sme zavinili na dobrom mene a cti blížneho. Niekedy to už ani nie je možné. Potom sa aspoň za takého človeka modlíme. Ale náhradu za pošpinenú česť a dobré meno blížneho sme povinní dať.
Napokon spomeňme ešte jednu myšlienku od P. Lepucha, ktorý hovorí: Často som musel použiť trať č. 23. Tou cestou som dochádzal na univerzitu. Takmer každý deň som videl rovnaké tváre, iba občas sa objavili noví ľudia. O tej linke by sa nedalo povedať nič zvláštne, keby ma nebola otriasla správa v novinách. Oznamovali tam totiž smrť sprievodcu. Mal 45 rokov. Umrel na zápal pľúc. Okrem toho som sa dočítal, že 25-rokov si plnil svoje pracovné povinnosti, z toho 3-roky na linke 23. Doma mal chorú ženu a živil 5 detí. Bol chorý, ale nechcel to priznať, aby ho predčasne nedali do dôchodku. Nikdy som sa tomu mužovi neprihovoril. Zdal sa nám vždy prísny, málovravný a zamĺknutý. Dnes už viem, čo všetko ho trápilo. Dnes by som ho súdil ináč. Pane, odpusť mi, že som tak neurobil aj vtedy keď žil. Nenašiel som pre neho ospravedlnenie, bol by som k nemu dobrý a láskavý. Veď to bol chorý človek. Ale už nikdy nestretnem toho sprievodcu z trate číslo 23, iba ak vo večnosti.
Pane, daj nám, aby sme boli dobromyseľnejší voči ľuďom aj ich chybám, aby sme si uvedomovali, že my máme azda aj väčšie chyby ako oni, a aby sme mali pre nich viac ospravedlnenia, ako kritiky.