To, ako my, kresťania, dnes žijeme, nasvedčuje, že vieru často berieme ľahostajne a formálne. Pri sviatosti zmierenia uvádzame: Sem-tam som sa nemodlil, sem-tam som zhrešil, sem tam som sa nepostil... A to je všetko! Tí, ktorí sú o stupienok dôslednejší, uvádzajú: Do kostola som chodil, keď som mohol... Otázka, kedy mohol, obyčajne zostane nezodpovedaná. Neraz, pri dôkladnejšom skúmaní vyjde najavo, že vlastne nemohol skoro nikdy. Zanedbávanie povinností voči viere či zanedbávanie úloh vo výchove, mnohí vôbec nepovažujú za hriech a o mravnosti majú neraz aj veriaci veľmi zarážajúce predstavy. Problém je v tom, že sa v jednotlivých životných situáciách pýtame neveriacich ako postupovať, ale nepýtame sa vlastného svedomia. Tieto otázky nám však majú pomôcť formovať svedomie.
Keď Adolf Eichmann, ktorý mal na svedomí smrť miliónov Židov, stál pred súdom v štáte Izrael, sudca sa ho spýtal: Obžalovaný, necítili ste nikdy vo svojom svedomí, že rozkazy, ktoré ste dostávali, sú zlé, že sú proti vášmu svedomiu? Nič vám o tom svedomie nehovorilo? Eichmann sa priznal: V kútiku svedomia som s mnohým nesúhlasil, ale čo som mal robiť, musel som plniť príkazy!? A sudca na to: Vidíte, v tom je vaša vina, že ste konali proti svojmu svedomiu!
Proti vlastnému svedomiu nič nemáme konať. Pravda je, že si ho musíme pestovať a kultivovať, aby správne, pravdivo, zodpovedne a objektívne súdilo, a nie bludne, prehnane či škrupulózne. Niekoľko katolíckych rodín sa dohovorilo, že si usporiadajú domáci silvestrovský večer, ktorého náplňou nebude alkohol, tanec alebo televízia, ale družná zábava. Večer zahájili modlitbou, zasadli k stolu, po jedle si zaspievali. Hovorili o uplynulom roku, o tom čo prinesie ten nový a padla otázka: Čo považuješ v novom roku i v budúcnosti, za najdôležitejšie? Všetci sa zamysleli a do ticha padla jedna odpoveď: Výchovu nového človeka. Samozrejme, že sa začali pýtať: Kto je ten nový človek? Jedna matka odpovedala: Poznáte slová Písma: Hľa, obnovujem všetko. Smrťou a zmŕtvychvstaním Pána Ježiša sa stalo všetko nové. Od toho dňa sa my, kresťania nedelíme na ľudí starých a mladých, ale na starých a nových! Ľudia starí zostávajú v hriechu, ľudia noví sú Božím ľudom. Preto považujem za najdôležitejšie v tomto roku výchovu detí, ale aj seba, v nového človeka podľa Pána Ježiša a na jeho podobu. Keby sme my boli na tomto večierku, súhlasili by sme s názorom onej matky? Ak áno, potom sa nám treba opýtať svedomia či túto výchovu v nového človeka na sebe a svojich deťoch uskutočňujeme. Apoštol Pavol ju považuje za tak dôležitú, že úvodný pozdrav vo svojom prvom liste Korinťanom venuje všetkým, ktorí sa o to usilujú. Vraví: Tým, čo sú posvätení v Kristovi Ježišovi a čo sú povolaní byť svätým ľudom, ktorí kdekoľvek vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca i od Pána Ježiša Krista!
Byť novým človekom, formujúcim sa podľa Pána Ježiša a jeho náuky, to je naša životná úloha. Dobyvatelia a objavitelia si razia nové cesty, ale pútnici radšej chodia po vyšliapaných cestách, lebo staré cesty a starí priatelia sú najosvedčenejší. Možno sa rozídeme v názore či život človeka je putovaním alebo prieskumnou cestičkou objaviteľa nových obzorov. V jednom sa však predsa zhodneme: v tom, že žijeme v dobe veľkých prevratov, a preto sa nám zdajú tisícročiami osvedčené cesty príliš úzke, nepohodlné a pomalé. Mnohí ľudia chcú, ako sami vravia, zhodiť zo seba kazajku starých spoločenských zvyklostí a vykročiť na cestu života po svojom. Vravia, že moderný človek musí žiť moderným spôsobom a nemá sa dať obmedzovať starými životnými pravidlami. Nič lepšie však nikto nevymyslel.
Wiliama Wundta, profesora filozofie v Lipsku, študenti sa pýtali, či by sa v dnešnej modernej dobe nemohli nahradiť staré prikázania Desatora novými, lepšími normami. Profesor odpovedal: Desatoro sa nedá vyvážiť ničím iným. Výrazne a stručne svedčí o nezmeniteľnosti mravných zásad. Zlepšiť Desatoro by bolo spáchaním atentátu na ducha dejín. Nahradiť ho niečím lepším by bolo počínaním blázna...
V niekoľkých číslach nášho farského časopisu sme sa venovali téme Desatora a tomu ako a podľa čoho vychovávať zo seba nového človeka na podobu Ježiša Krista. Cieľom týchto úvah bola katechéza, teda poúčanie seba v duchu troch pravidiel mravnosti:
Desať Božích prikázaní
Hlavný príkaz lásky k Bohu a k blížnemu
Ježišov nový príkaz: Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás.
Biskupi USA v spoločnom pastierskom liste z 18. novembra 1951 konštatujú alarmujúcu podobnosť našej situácie so situáciou rímskej ríše pred 1 500 rokmi. Vonkajšie barbarstvo, rafinovaný materializmus a vnútorný mravný úpadok. Ako sa stavajú ľudia zoči-voči týmto problémom? Odpoveď nachádzame u sv. Augustína v jeho diele Boží štát: Nevzrušuje ich mravný úpadok ríše. Len jedno chcú: prosperitu a bezpečnosť. Čo nám je do ostatných vecí? Národy neoslavujú tých, ktorí sa starajú o ich úžitok, ale tých, ktorí rozdávajú rozkoše. Vravia: Nech sa nezakazuje nič nepríjemného, nezakazuje nič nečistého... Nech sa stavajú veľké a krásne domy, nech sa v nich vystrájajú kráľovské hostiny, kde by každý slobodne a podľa možností vo dne i v noci hral, pil, bavil sa a tackal sa... A pokračujú: Toho treba pokladať za nepriateľa slobodného dobra, komu sa také šťastie nepáči a kto by sa odvážil meniť ho alebo rušiť, toho nech národ vyženie zo štátu a vykorení z počtu živých... Aké výstižné sú tieto slová pre naše časy!
Aj napriek tomu, že niektorí kresťania majú na Desatoro iný názor, uvažovali sme o mravných pravidlách, ktorých dodržiavaním premieňame seba samých na nových ľudí podľa podoby Ježiša Krista. Počas uvažovania sme sa zamýšľali aj o opaku mravnej normy – o hriechu. Táto téma sa môže hocikomu zdať nepopulárna, ale o jej nutnosti je potrebné otvorene hovoriť, k čomu nás motivujú aj slová protestantského kazateľa Billy Grahama. Spomína: Pri jednom nedeľnom zhromaždení hovoril kazateľ o hriechu. Jeden z členov zboru mu povedal: Neprajeme si, aby ste tak priamo hovorili o hriechu, pretože, keď naša mládež bude počúvať takéto reči, stratí radosť zo života, životný optimizmus a veselosť. Nazývajte hriech hoci omylom alebo chybou, len nehovorte o hriechu tak bez obalu. Kazateľ po skončení zhromaždenia odišiel do lekárne a vrátil sa s fľaštičkou, označenou nápisom JED! Na druhú nedeľu povedal onomu bratovi: Už viem, čo chcete, aby som urobil. Chcete, aby som zamenil vinetu a na fľaštičku s označením jed, dal miernejšie označenie, napr.: mentolové bonbóny! Vari nevidíte, aké je v tom nebezpečenstvo? Čím miernejšia bude vineta, tým smrteľnejší a nebezpečnejší bude jed. Chápete, prečo nám teda Cirkev hovorí tak často a otvorene o hriechu? Prečo o ňom hovorí ako o nebezpečenstve a to bez obalu? Lebo hriech je a bude vždy zlo!
Rozdelenie hriechov
Od večného Božieho zákona sa môžeme odchýliť rôznymi spôsobmi. Poznáme hriechy:
z neznalosti - napr. niekto povie: krucifix, herrgott..., pritom nevie, že spomína Božie meno nadarmo,
zo slabosti - napr. alkoholik, ktorého vôľa je už natoľko zoslabnutá, že sa prestáva kontrolovať,
zo zanedbania dobra - rodičia zanedbávajú náboženskú výchovu detí a deti zanedbávajú povinnú úctu a starostlivosť o svojich starých rodičov,
hriechy myšlienkou, žiadosťou a skutkom.
Už od chvíle, kedy sme sa pripravovali na prvé sväté prijímanie, stretli sme sa s tým najjednoduchším a základným delením hriechu.
hriech ťažký
hriech ľahký
Sú ale nejaké pravidlá, podľa ktorých ich môžeme rozoznať?
Ťažký hriech je také previnenie, ktoré človeka úplne odvádza od pravého cieľa a zbavuje ho nadprirodzeného života. Poznáme ho podľa troch vlastností. Je prestúpením Božích zákonov
vo vážnej veci
s plným vedomím
s plným súhlasom, teda dobrovoľne
Stav polospánku, poloopitosti, pomätenosti... zmenšuje vedomie a slobodný súhlas, preto obyčajne vylučuje ťažký hriech.
Ľahký hriech je previnením:
ak ide o maličkosť, napr. klamať v bezvýznamnej veci...
ak pri skutku chýbala rozvaha alebo sloboda, napr. v polospánku, v prvom málo kontrolovateľnom vzplanutí hnevu, zmyselnosti a pod.
Čo keď niekto pochybuje o tom či sa nedopustil ťažkého hriechu ? Mnohokrát sa stane, že ľudia spovedníkovi povedia: Povedzte mi či to bol ťažký alebo ľahký hriech? To spovedník predsa nevie. Zhodnotiť hriech musí spovedajúci sa. Sama pochybnosť je skôr dobrým znamením, že neboli splnené všetky podmienky ťažkého hriechu.
Ak niekto pri spytovaní svedomia pochybuje či sa dopustil ťažkého hriechu alebo nie, je povinný tento pochybný hriech vyznať, lebo skutočné pochybnosti vzniknú až po spovedi. Aby sme sa vyhli neskorším pochybnostiam, treba sa spovedať aj z tých hriechov, o ktorých pochybujeme či boli ťažké alebo iba ľahké. Trochu iná je situácia, keď je niekto na omši a nevie či má ísť na prijímanie, pretože pochybuje o tom či je v stave milosti. Ak nie sme si vedomí, že máme povinnosť spovedať sa, je lepšie vzbudiť si ľútosť a ísť na prijímanie, než zbaviť sa tej milosti pre falošné a neopodstatnené pochybnosti. V tejto situácii sa snažíme, nakoľko je to možné, vzbudiť si úkon dokonalej ľútosti a na prijímanie ísť. Pri najbližšej spovedi sa o celej veci poradíme so spovedníkom.
Možno sa spýtame, prečo sa máme so spovedníkom o tom radiť?
Preto, lebo by bolo nebezpečné hodnotiť vážnosť príkazu iba podľa svojho vlastného odhadu. Sväté písmo, kresťanská tradícia či učiteľský úrad Cirkvi, rozhodujú o tom, čo treba brať veľmi vážne a čo je pod ťažkým hriechom. Biblia je pre nás Alfou a Omegou pri formovaní pravidiel mravnosti veriaceho človeka, veď je to predsa zjavené Božie slovo. Musíme si uvedomiť, že v našej dobe žijeme v rôznorodom spoločenstve ľudí, ktorí si formujú svoje názory podľa seba, a nie podľa Boha. Koľkí veriaci sa už neraz dali pomýliť a povedia: Abortus nie je hriechom, veď je schválený zákonom... Taktiež užívanie antikoncepcie či ľahostajné vymeškávanie omše... Takíto ľudia hodnotia vážnosť príkazu len svojím osobným odhadom, a nie vo svetle Božieho zjavenia. Na povzbudenie ochoty formovať zo seba nového človeka podľa Ježiša Krista nech nám poslúžia výroky veľkých mužov Cirkvi: sv. Bernard: Dokonalý nie je nikto, iba ten, kto sa o dokonalosť stále usiluje. Bl. kardinál Newman: Milosť ide dopredu malými a pomalými krokmi. Sv. Ján Pavol II.: Je treba, aby sme zamerali svojho ducha, svoj rozum, svoju vôľu a svoje srdce na Krista, Vykupiteľa človeka ... Apoštol Peter: Pane, ku komu pôjdeme, veď ty máš slová večného života.
Svojho času sa rozhodli v americkom štáte Massachusets postaviť nový ústav pre slepcov. Povedali si: Slepí nevidia, tak nepotrebujú okná. Budova bola moderne zariadená a nič nechýbalo k pohodlnému životu jej obyvateľov. Konalo sa slávnostné otvorenie a ústav začal fungovať. Slepci však začali chorľavieť a nikto nevedel poriadne prečo. Keď dvaja z nich dokonca zomreli, bola narýchlo zvolaná správna rada, ktorá došla k záveru, že je potrebné vybúrať okná. Keď sa to uskutočnilo, všetko v ústave išlo podľa poriadku.
Aj dnes ľudia konajú podobne, čo sa týka viery. Chcú zamurovať okná Božiemu svetlu povrchným chápaním viery. Koľkokrát si povedia: Ja proti nej nič nemám, ale ma nezaujíma... Viera v Boha nemôže uškodiť, ale mňa sa to netýka... Táto snaha zamurovať Krista a vložiť ho len do kostola a nie do života, nie je nič nové pod slnkom. Keď sa napríklad opýtate detí: Podľa čoho spoznať, že je niekto kresťan? odpovedia: Podľa toho, že chodí do kostola. Chceme Krista zamurovať za steny života, kostola, niektorí, trochu horlivejší do izby v symbole kríža či obrazu. Lenže Pán sa neuspokojí s takýmto počínaním! Nestačí, keď ho máme zatvoreného v kostole alebo doma, on chce ísť von, do sveta. Preto sv. Ján Pavol II. často opakoval: Otvorte brány Vykupiteľovi!
Ježiš Kristus nechce zostať uväznený, ale skrze náš život chce sa zjaviť tomuto svetu. To je naše poslanie. Mnohí kresťania považujú svätosť za súkromnú vec. Ale to nie je pravda, lebo Ježiš hovorí: Vy ste svetlo sveta! Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby spoznali vášho Otca, ktorý je na nebesiach. Milujte sa navzájom, lebo podľa toho spoznajú ľudia, že ste moji učeníci.
Jedna žena si v čakárni u lekára vypočula rozhovor dvoch starých ľudí. 80-ročnú babičku priviedla na vyšetrenie jej 60-ročná neter, ktorá kvôli tomu pricestovala z iného mesta. Starká si najskôr zaspomínala na svoje tri deti, ktoré žijú ďaleko vo svete a nemôžu často chodiť za ňou. Neter teda skonštatuje:
„Tak prakticky žijete sama.“
„Sama, dievča, veru sama.“
„A nie je vám smutno, keď ste taká opustená?“
„Ale kdeže, ja vôbec nie som opustená. Mám priateľa, Pána Ježiša, býva so mnou a pomáha mi. Spolu sa rozprávame celé dni a aj noci, keď nemôžem spať.“
„A smrti sa nebojíte?“
„Je mi jedno či zomriem dnes alebo o rok. Veď on ma vezme za ruku. Teraz býva on so mnou, potom budem ja bývať u neho.“
„Aká ste šťastná, ja vám závidím!“
„Šťastná som, ale závidieť mi nemusíš. Pán Ježiš chce byť pri každom z nás. Stojí za dverami a klope. Len mu otvor a príde k tebe.“
Pani, ktorá rozhovor vypočula, reagovala naň modlitbou: Ďakujem ti, Pane, že som mohla vypočuť rozhovor jednej svätej ženy nášho storočia. Vždycky som si predstavovala svätých ako vznešených, nám hriešnikom nedostupných. A naproti tomu, je to tak jednoduché! Prijímame ťa, Pane, síce často na pery, ale srdce neotvárame, aby si s nami žil ako Priateľ. Odpusť! Nevieme s tebou hovoriť, zverovať sa ti so svojimi starosťami i radosťami. Odpusť a pridaj nám vieru! Uspokojili sme sa s minimom viery a lásky, a preto krpatieme v týchto čnostiach. Pridaj nám, Pane, vieru a silu, aby si o nás nemusel povedať to, čo si kedysi vyhlásil o svojom národe: Tento ľud ma iba perami ctí, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa...