Piate prikázanie

V knihe Exodus v hlave 20 vo verši 13, ako aj v knihe Deuteronomium v hlave 5 vo verši 17, čítame veľmi stručný príkaz: „Nezabiješ!“ Nelíši sa v tomto ani Katechizmus. Širšie vysvetlenie nájdeme u Matúša v hlave 5 vo veršoch 21 až 22, kde Kristus hovorí: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: Hlupák, pôjde pred veľradu. A kto mu povie: Ty bohapustý blázon, pôjde do pekelného ohňa.“

Ľudský život je posvätný, pretože už od počiatku zahrňuje stvoriteľskú činnosť Boha a stále zostáva vo zvláštnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu.

Len Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca! Nikto a za žiadnych okolností si nemôže privlastňovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.

Písmo v rozprave o tom, ako Kain zabil Ábela, odhaľuje, že od počiatku ľudských dejín bol v človekovi hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh prehlasuje túto bratovraždu za ničomnosť:„ Čo si to urobil? Počúvaj, preliata krv tvojho brata kričí ku mne zo zeme. Budeš teraz prekliaty a vyvrhnutý zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby z tvojej ruky prijala krv tvojho brata“ (Gn 4,10-11).

Písmo upresňuje zákaz piateho prikázania v knihe Ex 23,7: „Nedovolíš, aby bol zabitý nevinný a spravodlivý.“ Svojvoľné zabitie nevinného prísne odporuje dôstojnosti ľudskej bytosti, svätosti Stvoriteľa. Zákon, ktorý zakazuje túto vraždu, má všeobecnú platnosť: zaväzuje všetkých a každého, vždy a všade.

V horskom kázaní Pán Ježiš pripomína prikázanie „Nezabiješ!“ (Mt 5,21) a pridáva k nemu zákaz hnevu, nenávisti a pomsty. Naviac hovorí a žiada od svojho učeníka, aby nastavil druhú stranu tváre, aby miloval svojho nepriateľa. On sám sa nebránil a Petrovi povedal, aby nechal meč v pošve.

Oprávnená obrana osôb a spoločenstiev netvorí výnimku zo zákazu usmrtenia nevinného, čo znamená svojvoľnú vraždu. Z osobnej obrany môžu vzísť dva dôsledky, prvým z nich je záchrana vlastného života, zatiaľ čo druhým je zabitie útočníka... Len prvé je chcené, druhé nikdy, hovorí Tomáš Akvinský vo svojej Summe Theologiae.

Láska k sebe je hlavnou zásadou mravnosti. Je preto oprávnené presadzovať rešpektovanie svojho práva na život. Kto bráni svoj život, nie je vinný z vraždy, t.j. keď je donútený zasadiť útočníkovi smrteľnú ranu.

Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj závažnou povinnosťou toho, kto je zodpovedný za život druhých, za všeobecné blaho rodiny alebo občianskeho spoločenstva. Zachovať všeobecné blaho spoločnosti vyžaduje, aby bol útočník zneškodnený. Z toho dôvodu tradičné učenie Cirkvi uznalo, že je odôvodnené právo a povinnosť právoplatnej verejnej moci ukladať tresty primerané závažnosti zločinu, bez toho, aby vylučovala, v prípade krajnej závažnosti, trest smrti. Z toho dôvodu majú nositelia verejnej moci právo použiť zbraň k odvráteniu útočníka od občianskeho spoločenstva zvereného ich zodpovednosti.

Prvým cieľom trestu je napraviť neporiadok spôsobený vinou. Ďalej cieľom trestu je obrana verejného poriadku a bezpečnosť osôb. Nakoniec trest má tiež liečebnú hodnotu, má prispievať k náprave vinníka.

Piate prikázanie zakazuje ako ťažké prehrešenie sa, ak ide o priame a úmyselné zabitie. Vrah a tí, ktorí úmyselne spolupracujú na zabití, páchajú hriech, ktorý volá k nebu o pomstu. S tým súvisí aj nepriama účasť na vyvolaní smrti. Rovnako vystavovať nebezpečenstvu osoby bez vážneho dôvodu, taktiež odmietnutie pomoci nejako ohrozenej osoby.

Za nechcenú vraždu nie je človek mravne zodpovedný. Lenže nie je ospravedlnený, ak bez vážnych dôvodov jednal tak, že spôsobil smrť, i keď nemal úmysel smrť priviesť.

Ľudský život musí byť absolútne rešpektovaný a chránený už od okamihu počatia. Už od prvej chvíle jeho existencie majú byť ľudskej bytosti priznané práva osoby, medzi nimi je neodňateľné právo každej nevinnej bytosti na život. Túto skutočnosť uvádza Sv. písmo u proroka Jeremiáša 1,5: „Prv, než som ťa utvoril v lone, poznal som ťa, prv než si vyšiel z materského lona, posvätil som ťa“. Rovnako nachádzame u starých cirkevných otcov: Nezabiješ zárodok potratom a nenecháš zahynúť novorodenca!

Formálna spolupráca pri potrate je hriechom. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskosti, proti ľudskému životu kanonickým trestom exkomunikácie. Kto vykonal alebo si nechal vykonať potrat (dokonalý), padol do exkomunikácie, ktorá nastupuje bez rozhodnutia predstaveného. Cirkev tu nemieni ustúpiť, teda zužovať pole milosrdenstva. Tým zdôrazňuje závažnosť spáchaného zločinu, nenapraviteľnú škodu spôsobenú nevine zabitej obeti, jej rodičom a celej spoločnosti.

Priama eutanázia spočíva v ukončení života osôb postihnutých, nemocných alebo už blízkych smrti. Nech sú dôvody a prostriedky akékoľvek, je mravne neprijateľná! Je to vražda!

Každý je zodpovedný za svoj život pred Bohom, ktorý mu ho dal. Samovražda sa prieči prirodzenému sklonu zachovať si svoj život a udržať ho aj naďalej. Závažne odporuje správnej láske k sebe. Samovražda je proti láske k živému Bohu. Úmyselná spolupráca na samovražde sa prieči mravnému zákonu.

Ťažké psychické poruchy, úzkostlivosť alebo nadmerný strach zo skúšky, z utrpenia alebo z mučenia môžu zodpovednosť samovraha zmenšiť. Nad večnou spásou osôb, ktoré sa usmrtili, sa nemá zúfať. Boh im môže dať príležitosť pre spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Za osoby, ktoré si siahli na život, sa Cirkev modlí.

Pohoršenie je postoj alebo chovanie sa, ktoré navádza druhého k páchaniu zla. Pohoršenie nadobúda zvláštnej závažnosti pre postavenie tých, ktorí ho dávajú, alebo pre slabosť tých, ktorí sú mu vystavení. Pohoršenie je ťažké vtedy, keď ho dávajú tí, ktorí majú podľa prirodzenosti alebo z funkcie učiť a vychovávať druhých. Pohoršenie môže byť vyvolané zákonom alebo módou alebo verejnou mienkou. Lukáš hovorí:„Nie je možné, aby neprišlo pohoršenie, ale beda tomu, od koho pochádza!“

Život a telesné zdravie sú cenné dary od Boha. Máme sa o ne rozumne starať a brať priamo do úvahy potreby druhých a všeobecné blaho. Užívanie drog spôsobuje ťažké škody na zdraví a na ľudskom živote - je to útok na život.

I keď vedecké bádanie je potrebné, ale bádanie alebo pokusy na ľudskej bytosti nemôžu oprávňovať k zákrokom, ktoré sú samé osebe proti dôstojnosti osoby a proti mravnému zákonu. Prípadný súhlas jednotlivcov takéto zákroky neospravedlňuje. Pokusy na ľuďoch nie sú v súlade s dôstojnosťou osoby, tým viac ak sú vykonávané bez súhlasu dotyčnej osoby, alebo osoby blízkej, ktorá je k tomu oprávnená. Transplantácia orgánov nie je prijateľná, ak nebol daný súhlas od darcu alebo jeho blízkych alebo k tomu oprávnenej osoby.

Únosy a branie rukojemníkov, alebo aj amputácia alebo sterilizácia nevinných osôb sú priamo proti mravnému zákonu.

S telami zosnulých sa má zachádzať s úctou a s láskou vo viere a v nádeji na vzkriesenie. Pochovávanie mŕtvych je jeden zo skutkov telesného milosrdenstva, vzdáva česť Božím deťom, chrámu Ducha Svätého. Pitva mŕtvych môže byť prípustná kvôli súdnemu pokračovaniu alebo kvôli vedeckému bádaniu. Nezištné darovanie orgánov po smrti je oprávnené a môže byť záslužné.

Cirkev dovoľuje kremáciu, ak taká voľba nespochybňuje vieru vo vzkriesenie mŕtvych.

Hnev je túžba po pomste. Túžiť po pomste je zlo, ktoré je potrebné potrestať, je nedovolené; je však chvályhodné uložiť odčinenie, aby sa napravili neresti a zachovala spravodlivosť. Ak ide hnev až tak ďaleko, že človek chce s plným vedomím zabiť blížneho alebo ho vážne zraniť, ťažko to odporuje láske, je to smrteľný hriech. Pán Ježiš hovorí: „Každý, kto sa na svojho brata hnevá, patrí pred súd“ (Mt 5,22).

Odporuje láske, je hriechom, keď pre človeka chce úmyselné zlo. Nenávisť k blížnemu je ťažkým hriechom, keď niekto vedome chce, aby blížny mal veľkú škodu.

Úcta k ľudskému životu a jeho rozvoju vyžaduje mier! To nie je len obyčajný nevojnový stav, ale slobodná komunikácia medzi ľudskými bytosťami, rešpektovanie dôstojnosti osoby i národov a trvalého bratstva.

Piate prikázanie zakazuje svojvoľné ničenie ľudského života. Obrana je potrebná. Jej rozsah zvažujú vrchnosti: svetská i cirkevná. V ozbrojených konfliktoch stále platí mravný zákon.