Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.
Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.
Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky.
Lk 2, 16- 21
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Pri návštevách chorých sa mi pomerne často stávalo, že mnohí pri otázke, čo by si želali, si vzdychli a okrem zdravia povedali: „Pán farárko, tak rád by som sa dožil toho roku 2000.“ Viem, že mnohým sa to nepodarilo a Pán si ich pozval k sebe. Ale mnohí majú tú milosť, že sa dožili tohoto významného dátumu. V kútiku duše ďakujeme Bohu, že i my sme medzi nimi.
Čo si popriať k tomuto významnému roku? Predovšetkým Božie požehnanie, pevné zdravie, veľa radosti a pokoja. Aby práce, ktoré stoja pred nami, sme dokázali zavŕšiť; aby predsavzatia, ktoré máme, sme dokázali splniť; aby chyby, ktoré kazia náš život, sme dokázali dôsledne odstrániť. K tomu iste potrebujeme pomoc od Boha, Pána časov, dejín i nášho života. Pomoc od Boha, ktorého uznávame, vyznávame a milujeme.
Nový rok vždy prináša kus novej nádeje, ale i neistoty. Dúfame a nevieme. Dúfame, že mnoho vecí urobíme, ale predsa nevieme, čo nás v skutočnosti čaká. V jednom sa však všetci zhodujeme: I v tomto roku chceli by sme byť šťastnejší a spokojnejší. Azda nedokončíme rozostavaný dom, azda nám niekto drahý ochorie, azda nenašetríme na nové auto, azda nedosiahneme to, či ono, ale šťastní a spokojní môžeme byť i napriek tomu. Je to veľký Boží dar, že napriek rozličným nepriaznivým okolnostiam človek môže byť a dokáže byť šťastným. No potom nás už zaujíma iba jedna otázka: „Kedy a akým spôsobom?“
Blahej pamäti pápež Pavol VI. vyhlásil 1. január za deň pokoja a mieru. Týmto spôsobom chcel pripomenúť celému svetu krásu a význam pokoja medzi ľuďmi. Prehlásil, že pokoj začína vo vnútri srdca. Hrôza vojny, ktorá ničí radosti, pokrok i mravy, má korene v našich srdciach. Ale aj krása pokoja a spokojnosti má korene v našich srdciach.
Človeka nerobí šťastným v konečnej miere to, že má na obed výber troch, štyroch jedál a viacero druhov vín, že má dvoj alebo trojizbový byt, ale to, že má dobrý vzťah k ľuďom, že jeho srdce je naplnené láskou a milosrdenstvom, odpustením a spravodlivosťou. Duša, v ktorej panuje zlomyseľnosť, nenávisť, intrigy a pomsta, nikdy na svete nedosiahne šťastie, radosť a pokoj a to aj v prípade, že má všetko, počnúc bohatým stolom a končiac závratnou kariérou. Život v nenávisti je životom neľudským a nekresťanským, ktorý vedie k rozkolu a vojne:
Hneď na začiatku roka si dobre uvedomme zlobu nenávisti i hnevu, ale aj krásu odpustenia a lásky. A uvedomme si aj to, že medzi nami nie je ten najideálnejší stav. S bolesťou evidujeme prípady, kedy deti roky nenavštívia svojich rodičov, kedy rodičia rozbijú a ničia manželstvá svojich detí, kedy manželstvá sa pre úplné hlúposti rozpadávajú, susedia sa súdia, spolupracovníci sa hnevajú a závidia si, rodiny sa preklínajú.
Teraz máme možnosť nahliadnuť aj do našej rodiny, na naše pracovisko, do našej ulice, do nášho domu, do našej školy. Ale nehľadajme vinu u toho druhého. Nazrime úprimne do svojho srdca. A potom tej okrídlenej vete: „S tým človekom sa to naozaj nedá…“ pomaly nebude veriť ani ten, kto ju hovorí. Uvidíme totiž, že chyba je aj v nás a keď ju my odstránime, svet bude krajší a ľudskejší. Keď začneme nápravu od seba, zmenia sa i ľudia okolo nás. Sme kresťania, katolíci, ktorých by mal svet rozoznať podľa láskavých vzťahov k druhému. Kristus nás naučil modliť sa: „…odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Týmito slovami totiž nad sebou vynášame rozsudok spásy alebo zatratenia. Ako hovorí Svätý Otec Ján Pavol II.: „Slovo ako je slovo hrozné! Ono ustanovuje rovnicu, ktorú keď uskutočňujeme, je pre nás spásonosná; keď ju neuskutočňujeme, môže sa stať našim zatratením.“
Teda už vieme odpoveď na otázku: „Kedy a akým spôsobom je človek šťastný?“ Je to vtedy, keď dokáže milovať a odpúšťať. Teda nie jedlá a nápoje, nie prepychové domy, tučné kontá v banke, drahé autá, ale láska a odpustenie!
V Spojených štátoch amerických v oblasti zvanej „Pennsylvania Dutch“ sa v roku 1975 stala zaujímavá udalosť. Istý roľník očakával svojho syna zo školy. No miesto syna pribehol starosta obce, ktorý mu oznámil, že jeho syna zrazilo auto a leží v nemocnici. Keď otec pribehol do nemocnice, syn práve skonal. Vodičom auta, ktorý ho zrazil, bol istý policajt z New Yorku, ktorý tam bol so svojou rodinou na prázdninách. Otec nebohého sa utiahol do izby a začal plakať. Zrazu mu padli oči na Krista, dobrého Pastiera, ktorý visel na stene. A vtom ako by počul hlas: „Odpusť, veď aj ja som ti odpustil.“ Otec po synovom pohrebe napísal policajtovi list, v ktorom ho aj s rodinou pozval na obed. Policajt prišiel. Sprvu panovalo pochopiteľné napätie. Otec po chvíli prerušil mŕtve ticho a dodal: „Odpúšťam vám, veď Ježiš aj mne odpustil!“ O týždeň otec pred súdom vyhlásil, že žalobu ruší: „Lebo veď tento policajt to nechcel urobiť.“ Potom nastalo medzi rodinami doslova priateľstvo a začali sa navštevovať.
Takto riešia spory ozajstní kresťania. Až vtedy sú naozaj šťastní, keď dokážu milovať a odpúšťať.
Aj my túžime mať šťastný nový rok 2000? Tak ho začnime a celý prežime v okruhu lásky, milosrdenstva a odpúšťania.