Ježiš odtiaľ odišiel a odobral sa do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ „Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.
Mt 15, 21- 28
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Niektorým z nás sa občas stáva, že upadáme do akejsi skepsy ba až nevery, pri istých otázkach nášho náboženstva. Potom zdesení vstupujeme do spovedelnice, vyznávame sa z takýchto myšlienok a našich pochybností a máme strach, aby sme sa neprevinili proti viere. Týchto myšlienok sa však netreba báť, ale naopak, máme sa snažiť si ich vysvetliť. Ale nikdy to nebude ideálne – sú skutočnosti, ktoré závisia iba na viere, a preto je často naša viera spojená s ťažkosťami.
Poučuje nás o tom aj dnešné evanjelium. Viera je mimoriadne náročná záležitosť a treba si ju presadiť aj cez veľké a ťažké prekážky.
Všimnime si ženu z evanjelia. Pochádzala z kraja, ktorý mal u Židov veľmi zlé meno, lebo bol krajom pohanov a bezbožníkov. Dovolila si za Ježišom kričať, ale on si jej nevšíma. Prekvapilo nás to? My máme Ježiša „zaškatuľkovaného“ ako toho, ktorý je plný dobroty a láskavosti. Lenže jeho nevšímavosť mala svoj význam. Žena však sa nevzdáva. Už toľký krik aj apoštolom „liezol na nervy“, preto žiadajú Ježiša, aby ju vypočul. Ježiš sa teda na ňu obzrel, ale opäť koná veľmi tvrdo: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ Vlastne jej povedal, že on je poslaný iba k Židom, a tak urobil narážku na jej pôvod. A hoci ona narážku počuje, nenechá sa odradiť. Ježiš je však ešte tvrdší: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Deti – to sú Židia a šteňatá sú pohania. U Židov bolo bežné, že pohanov nazývali psami. Žena veľmi dobre rozumela jeho slovám. Mnohí na jej mieste by vstali, zahrešili a odišli. Ona ale na prekvapenie všetkých oponuje: „Áno, Pane, ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Teda, aj deti, aj šteňatá si prídu na svoje a nik nie je ukrátený. Žena až potiaľto vydržala. Po tomto však prichádza odmena: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“
Zhrňme si to. Neznáma žena najskôr nedbala, že si ju Ježiš nevšíma, potom keď ju upozornil, že nie je židovka, ba prirovnal ju k psom, tiež vydržala, až napokon prichádza odmena – uzdravenie dcéry. Tu je poučenie – viera je vždy overená náročnými skúškami. Tak je tomu aj v našom živote. Ježiš nám kladie do cesty prekážky a ťažkosti, lebo chce, aby naša viera bola silná, nezlomná a nestroskotala na nijakých prekážkach. Vtedy sa teší, keď i napriek všetkému vytrváme vo viere.
Lenže aká je skutočnosť? Ako ľahko sa necháme ovplyvniť vo viere napríklad ľahostajnými ľuďmi, ktorí veľmi tolerantne vyhlasujú, že deti preto nedávajú krstiť, aby sa až keď vyrastú, mohli samé rozhodnúť, či budú kresťanmi. Koľko rodičov príjme takýto názor! Zabúdajú, že viera je naším najcennejším majetkom a treba v nej deti vychovávať od útleho veku, veď aj sám Ježiš chce, aby sme maličkých nechali k nemu prísť. Alebo si zoberme Eucharistiu. Keby sme mali pevnú vieru, že Ježiš je v nej naozaj prítomný, úcta k nej by musela preniknúť celé naše bytie. Koľkí z nás ale zanedbávajú túto sviatosť… a práve ona nám má pomôcť vyznávať svoju vieru vždy a všade. Ale žiaľ, často u sektárov môžeme pozorovať väčšiu horlivosť, ako v našich radoch. Lebo naša viera je akosi „zaškatuľkovaná“ len na návštevu kostola, či na niekoľko minút súkromnej modlitby. Pritom zabúdame, že ona má byť viditeľná aj navonok. Veriaci človek nemôže uzavrieť kompromisy medzi ctižiadosťou, pohodlnosťou a zmyselnosťou na jednej strane a svojou vierou na druhej strane. Naopak, kto je dokonale presvedčený o Božstve Ježiša Krista ten, podobne ako prví kresťania, je schopný aj život obetovať za svoju vieru. Práve takýchto ľudí potrebuje dnešná doba. Patrím k nim? Poviete si: „Ale čo s ťažkosťami a pochybnosťami, ktoré doliehajú na našu vieru?“ Treba si ich snažiť, nakoľko sa dajú ľudským rozumom vysvetliť, a ak to nie je možné, potom je treba si vieru udržať aj cez veľké obety. Vždy však je nutné za dar pevnej viery prosiť, tak ako to urobili aj apoštoli.
Slávny vynálezca Edison bol muž, ktorý mal pevnú vieru, ale tiež bola vykúpená mnohými pochybnosťami a zápasmi, ktoré musel s Božou milosťou prekonať. Pri jednej návšteve Paríža vystúpil na Eifelovu vežu a do zlatej knihy mesta napísal túto poznámku: „Pánu Eifelovi, inžinierovi, smelému staviteľovi mohutného majstrovského diela patrí obdiv a úcta, ale väčší obdiv a úcta patrí Bohu, konštruktérovi celého vesmíru.“
Aj my si kľaknime pred Ježiša a vložme vo viere do jeho náručia náš život. Uvedomme, že naša viera je spojená s ťažkosťami a prosme, aby ju Pán posilnil, aby sme ich prekonali a boli odmenení ako žena z dnešného evanjelia.