Ježiš znova hovoril veľkňazom a starším ľudu v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť. Znova poslal iných sluhov s odkazom: „Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!“ Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili. Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil. Potom povedal svojim sluhom: „Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.“ Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami. Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: „Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?“ On onemel. Tu kráľ povedal sluhom: „Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte, ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami. Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“
Mt 22, 1- 14
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Ak dostaneme pozvanie na nejakú spoločenskú udalosť musíme byť aj primerane oblečení. Iste by sme protestovali, keby náš hosť k nám prišiel na návštevu v zamastených montérkach alebo v rozťahaných teplákoch. Mysleli by sme si, že tento človek nás chce buď ponížiť a uraziť alebo, že nie je „normálny“. Každý človek by si mal vedieť správne vyberať oblečenie podľa príležitosti a mal by vedieť ohodnotiť spoločnosť, ktorú sa chystá navštíviť.
Čo sme si povedali o oblečení tela, týka sa aj duše. Každý, kto sa chce zdržiavať v Božej prítomnosti, musí tam prísť s čistou dušou v slávnostnom odeve. Tak nám to vysvetľuje Ježiš v dnešnom evanjeliu. Hovorí o kráľovskej svadbe, na ktorej musia byť všetci vo svadobnom rúchu. Kto nebude mať oblečené svadobné rúcho milosti posväcujúcej, nemôže prebývať s Bohom a bude vyhodený do tmy, kde bude plač a škrípanie zubami.
Možno nám aj prišlo ľúto človeka, ktorého kráľ vyhodil a nazvali sme ho chudákom a úbožiakom. V duchu sme sa pýtali, či za to môže. Veď bol možno chudobný a nemal si rúcho za čo kúpiť. A napokon ho povolali sluhovia z ulice, tak iba využil pozvanie. Ale pozor! To sa nám zdá na prvý pohľad. Ten muž nie je úbožiak, ale darebák! Lebo v Ježišových časoch panoval taký zvyk, že pozvaným na svadbu, ak boli chudobní, dali aj svadobné rúcho, aby v ňom mohli dôstojne vyzerať na slávnosti. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Len nevieme, čo dotyčný urobil so svadobným rúchom. Možno ho premárnil, predal alebo prepil – už to bolo veľkým nevďakom voči pozývateľom. A akoby to nestačilo, dovolil si vstúpiť do svadobnej siene bez svadobného rúcha. Z toho vidíme, že kráľ konal oprávnene, keď sluhom prikázal, aby toho človeka vyhodili.
V tomto podobenstve je ukrytá história každého z nás. Ježiš ho vyrozprával, aby nám pripomenul, že aj nás pozýva nebeský Otec na svadbu svojho Syna, ktorá sa bude sláviť v nebi. Aj nám dal svadobné rúcho – milosť posväcujúcu. Je to Božský život, ktorý v nás zapálil pri krste. Na znak toho, že naša duša sa obliekla do rúcha nevinnosti a svätosti, nám kňaz odovzdal bielu košieľku so slovami: „Prijmi toto biele rúcho a prines ho nepoškvrnené pred súdnu stolicu nášho Pána Ježiša Krista.“
Buďme úprimní: Aké je teraz rúcho, ktorým nás Boh zaodel pri našom krste? Je ešte vôbec biele? Ako si ho vážime? Usilujeme sa o to, aby bolo stále také krásne a žiarivé? My si ani nedokážeme uvedomiť, aký poklad a nadprirodzenú krásu sme dostali. Je tu ale jedna podmienka – žiť v milosti posväcujúcej. Poviete si, čo to znamená? Aká je to milosť? Presnú odpoveď nám dáva Katechizmus katolíckej cirkvi v bode 2023: „Posväcujúca milosť je nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým do našej duše, aby ju uzdravil z hriechu a posvätil.“ Milosť posväcujúca je teda Boží život. Kto vlastní tento dar, je svätý, a teda aj súci pre nebeskú svadobnú hostinu, ale kto nie, ten bude vyhodený do tmy. Ja… aký som ja? Vlastním tento dar, alebo som ho už dávno stratil?
Svätej Kataríne Sienskej Boh umožnil, aby videla krásu nesmrteľnej duše, odetej milosťou posväcujúcou. Keď ju zbadala, povedala: „Pane, keby som nevedela, že je len jeden Boh, verila by som, že toto je jeden z nich.“ Túto krásu predstavujeme my všetci, keď je naša duša ozdobená milosťou posväcujúcou, keď sme z nej nevyhnali Boha ťažkým, smrteľným hriechom. Povedzte sami, aký nerozumný je človek, ktorý ťažkým hriechom zničí v sebe toľkú krásu! Aký nevďačný je voči Bohu! Čo si potom zaslúži? Len to, aby ho vyhnali zo slávnostnej hostiny! Aj my sme takí nevďačníci. Koľkokrát sme už premárnili a do blata zahodili krásne biele rúcho milosti? Preto plačme – ľutujme svoju pýchu a povýšenosť voči Bohu a prosme, aby nám odpustil. Urobme to tak, ako to dokázal 14 ročný chlapec Miško Magone, žiak Don Boska.
Miško bol živý, nadaný a všade prvý – ozajstný generál chlapcov. Keď raz boli na výlete a chlapci už zaspali, Don Bosko sa modlil breviár. Zrazu počul z dvora plač. Nahol sa z obloka a videl, že tam stojí Miško, pozerá sa na nebo a čosi hovorí. Pribehol k nemu a spýtal sa: „Je ti zle?“ Miško začal plakať ešte usedavejšie a hovoril: „Pozerám sa na mesiac a som dojatý. Veď už toľko rokov presne vychádza a svieti nám po nociach a nikdy sa nespriečil proti Božím príkazom. Kým ja, taký nepatrný a ešte k tomu obdarený rozumom, miesto toho, aby som bol dobrému Bohu verný, toľko ráz som ho neposlúchol...“
Miško ľutoval, že hriechom poškvrnil to krásne rúcho posväcujúcej milosti.
Podobne plačme aj my, ak sme stratili krásu svojej duše, a to už teraz, v tejto chvíli. Povedzme nášmu nebeskému Otcovi: „Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe, stratil som čistotu duše. Bolí ma tento nevďak. Pane, ty môžeš všetko, preto ťa prosím, obnov krásu mojej duše, lebo iba vtedy, keď sa bude skvieť tvojou milosťou, môže mať nádej, že bude mať účasť na nebeskej hostine.“
Hovorím tu dnes „plačme“ pretože chcem, aby ten plač nad sebou priniesol v nás zmenu k vyšším hodnotám, pri ktorej sa očisti naša duša, zavládne v nej pokoj a radostný úsmev na tvári nás bude sprevádzať po všetky dni nášho života.