Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: "Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi," a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: "Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu."
Lk 2, 22- 32
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
V liturgickom roku sú určité symboly, ktoré nám Cirkev v isté dni kladie pred duchovný zrak. V dnešný deň je to svieca. Možno pri pohľade na sprievod so zažatými sviecami začneme uvažovať: "Prečo práve svieca? Veď je tak bežná v našom živote! Používa sa v domácnostiach, v kostoloch, v reštauráciách, na cintorínoch…"
Na správnu cestu nás napraví staručký Simeon, ktorý nazýva Krista svetlom na osvietenie pohanov a slávou Izraela, Pánovho ľudu.
Iste všetci si dokážeme predstaviť, čo sa stane, keď zhasne svetlo, aký nastane zhon a chaos. Tápame v tme, narážame do rozličných predmetov a niekedy priam zúfalo hľadáme sviečku alebo baterku. Vtedy si najviac uvedomíme, že bez svetla je život ťažký.
Podobná situácia bola aj pred príchodom Krista. Ľudstvo poznačené hriechom žilo v tme smrti. Vedelo síce, že príde Vykupiteľ, ale netušilo, kedy nastane tá radostná chvíľa. Narážalo na rozličné ťažkosti, problémy a prekážky, ktoré nedokázalo riešiť. Boh práve v tých najťažších chvíľach posielal prorokov, aby povzbudili ľudí a upevnili v nich túžbu po Mesiášovi. Simeon si veľmi dobre uvedomoval tento stav a preto, keď držal Ježiša v náručí, nazval ho SVETLOM, lebo svojím príchodom osvietil ľudstvo a pomohol mu. Porovnateľná situácia nastáva aj v každom človeku, keď jeho duša je poznačená ťažkým hriechom. Vtedy sa v ňom rozhostí hustá tma.
V tomto stave naráža na ťažkosti, na problémy a nemá odvahu poprosiť Otca o odpustenie. Z tejto situácie hľadá potom únik v alkohole, v drogách, v neviazanom živote, v páchaní ďalších hriechov, len aby dajakým spôsobom umlčal svedomie, ktoré je mu výkričníkom. Úspech ale môže čakať len vtedy, keď ho osvieti pravé Svetlo - Ježiš Kristus. Iste všetci poznáme ten okamih, keď Ježiš ústami kňaza nám odkazuje: Odpúšťajú sa ti hriechy! Choď a viac nehreš! V tej chvíli z nás všetko spadne a máme chuť spievať, tancovať a smiať sa. Vidíte, čo robí čisté svedomie, keď do našej duše vstúpi Kristus - Svetlo sveta.
Už chápeme prečo Simeon nazýva Krista Svetlom? Lebo jeho príchod na svet, do duše, do života je úplný zlom a zmena, preto je dnes v našej pozornosti svieca. Predstavme si ju, ako horí a svieti. Vydáva teplé, príjemné a hrejivé svetlo. Osvecuje celý priestor a spôsobuje, že ľudia v jej blízkosti sú k sebe milší a bližší. To je služba sviece, pri ktorej sa sama spaľuje a tým aj ničí. Iným slúži a v službe sama zaniká.
Byť sviecou je aj naším poslaním. Máme byť svetlom, ktoré zapálil Kristus. Sviecou, ktorá šíri okolo seba milosrdenstvo a ochotu pomôcť blížnemu. Aj my sme povinní šíriť okolo seba teplo lásky, hoci sa tým budeme sami spaľovať a bude to niekedy na úkor nášho času, pohodlia a možno aj zdravia. Staručký Simeon v nás provokuje otázky: Som svetlom a sviecou? Spaľujem sa v službe iným? Dokážem vo svojom okolí šíriť lásku a dobrotu? Nepozerám na čas a pohodlie, keď treba niekomu pomôcť?
Na sklonku sychravého jesenného dňa sa istý cudzinec prechádzal po starobylom meste. Obdivoval jeho architektúru a uvažoval nad šikovnosťou a zručnosťou staviteľov. Postupne však začala na mesto sadať hmla a všetku krásu zahalila tma. Zrazu, akoby šibnutím zázračného prútika sa v domoch rozsvietili svetlá a mäkké lúče sa predierali do nehostinnej ulice. Z domov žiarilo červené, modré a žltkavé svetlo, ktoré vytváralo ten najkrajší súlad. Zrazu všetko, čo bolo nedokonalé či špinavé, všetko, čo nahlodal zub času, zaniklo a bolo prežiarené krásnym svetlom. Nadšený cudzinec k tomu dodal: "Aj my, ľudia, podobáme sa domom. Pre niektorých sme krásni, pre iných škaredí. Najdôležitejší je ale náš príbytok - duša, v ktorej treba rozsvietiť svetlo, aby z nej zmizlo všetko, čo je nepekné a rušivé. Tým svetlom je Boh."
Nech svieca, ktorú dnes držíme v rukách symbolizuje Krista, ktorý jediný môže priniesť svetlo do našich duší a zapáliť nás, aby sme aj my dokázali osvecovať iných ľudí. Nech nám v tejto túžbe pomáha Mária, ktorá jediná naplno pochopila, čo znamená úplne sa odovzdať do Božej vôle, preto ju spoločne prosme:
Ja prosím, najmä, pomáhaj mi, Mária,
by Ježišova láska zo mňa žiarila.
Veď viem, že iba v láske k Bohu a blížnym
sa s tebou, Matka, k cieľu žitia blížim.
V tej láske si mi, Matka, skvelý ideál
a preto teba pred očami stále mám.
Chcem celý život v tvojej kráse prežívať,
Chcem s tebou večne v Božej láske prebývať.