Ježiš prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom. Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere.
Mk 6, 1-6
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Iste všetci môžeme pozorovať zaujímavé vzťahy medzi ľuďmi. Sú takí, s ktorými si vynikajúco rozumieme a doslova si dokážeme čítať myšlienky, ale sú aj takí, ktorým nerozumieme a nedokážeme s nimi nadviazať kontakt. Možno si všetci povzdychneme nad medziľudskými vzťahmi s konštatovaním, že nie sú najlepšie a spôsobujú trecie plochy medzi nami. Musíme si však doznať, že často je tak aj našou chybou, lebo sme k iným ľuďom predpojatí, neobjektívni a jednostranní.
Všimnime si počínanie Ježiša Krista v dnešnom evanjeliu. Ako človek veľmi miloval svoju vlasť, národ a rodné mesto. Keď konečne prišiel domov, ponáhľal sa do synagógy. Rodáci ho ale neprijali, ba sa na ňom ešte pohoršovali. Aj oni boli predpojatí, neobjektívni a jednostranní. Hoci počuli o jeho divoch a zázrakoch, pre nich bol iba syn tesára, ktorý ich predsa nemohol poučovať a prevyšovať v múdrosti. A ak sa niečomu divili, bolo iba to, odkiaľ má asi takú veľkú moc. Keď Ježiš videl ich pýchu a povýšenosť, odišiel odtiaľ.
Aj dnes sú medzi nami kresťania, ktorí nepochopili dobre Krista a náboženstvo. Majú proti viere mnoho predsudkov, ktoré si buď sami vymysleli, alebo si ich nechali nahovoriť od druhých. Všimnime si aspoň niektoré ich tvrdenia.
Náboženstvo je proti rozumu – to je prvý argument, ktorí radi používajú. Tvrdia, že náboženstvo nám káže veriť niečo, čo nepoznáme ani zmyslami nechápeme. Je pravda, že naša vierouka nám predkladá určité pravdy, ktoré nikdy nepochopíme. Kto pochopí Boha, Najsvätejšiu Trojicu, Eucharistiu? Tieto pravdy možno chápať len z pohľadu viery. Ale ani príroda sa nedá zahanbiť. Veď koľko je tam vecí, ktoré nedokážeme pochopiť?! Napríklad podstatu života u rozličných živočíchov alebo definíciu svetla, tepla či sily. Naozaj by nebolo správne, keby sme neverili dajakým pravdám viery len preto, že ich nevieme vysvetliť prirodzeným rozumom.
Náboženstvo obmedzuje ľudskú slobodu – to je zasa iný predsudok voči nášmu náboženstvu. O akú slobodu tu ide? Aby si človek mohol robiť čo chce a aby sa mohol prehrešovať proti morálke a dobrým mravom? Taká sloboda ale nemôže byť pravá! Ježiš jasne hovorí, že každý, kto pácha hriech, je otrokom hriechu. Keby sa každý riadil svojimi vášňami, v spoločnosti by vznikla anarchia. História jasne hovorí, že to bolo kresťanstvo, ktoré zlikvidovalo otrokársky systém, lebo začalo hlásať bratskú lásku a pravú slobodu. Pod vplyvom tejto náuky sa pohanské národy stali slobodnými. Náboženstvo a viera neobmedzuje slobodu človeka, ale ju podporuje a zavádza poriadok a pokoj tam, kde chýbajú.
Náboženstvo je proti pokroku vo vede a umení – to je ďalšia námietka proti náboženstvu. Je ale pravdivá? Veď Cirkev vždy bola nositeľkou vzdelania. Len si spomeňme, koľko velikánov vedy a techniky vyšlo práve z jej stredu. Nie, Cirkev nie je proti vede. Predsa však je proti určitému pokroku u tých, ktorí by radi menili náboženské pravdy a dogmy a radi by ju zdegradovali len na dajakú humanistickú organizáciu. Učenie Cirkvi nemožno meniť a treba tieto pravdy vždy chrániť a zachovávať.
O predsudkoch voči Cirkvi by sme mohli pokračovať ďalej. Je ich veľmi veľa, ale dôležité je, aby sme sa vedeli postaviť vždy na správnu stranu a vedeli Cirkev obhájiť ako našu Matku a Učiteľku. Spytujme si dnes svedomie, aký postoj zaujímam k ľuďom, ktorí hanobia Cirkev. Dokážem sa jej zastať? Viem obhájiť jej učenie? Je to nevyhnutné, veď žijeme v prostredí, v ktorom sa ľudia hanbia priznať ku Kristovi, rodičia sa hanbia deťom o ňom rozprávať, pri rodinných alebo spoločenských podujatiach sa nedokážeme pred jedlom prežehnať…
Všimnime si, ako dokázal svoju vieru obhájiť istý muž. Biskup Sailer v mladosti mal veľké problémy s vierou. Neveril, že Ježiš je Boží Syn. Zveril sa s tým priateľovi, ktorý mnoho rokov pôsobil ako misionár. Ale on ako keby si nevšimol, čo mu hovorí, začal rozprávať zážitky z misijných ciest. Na druhý deň sa spýtal, či verí, tomu, čo mu včera rozprával o misiách. A budúci biskup na to: „Akoby som neveril mužovi tak váženému a pravdovravnému?“ A priateľ mu povedal: „Ak teda veríš mne, ktorý nie som ani Peter, ani Ján, ktorí chodili s Kristom a pre vieru v jeho božstvo zomreli, prečo by si ty neveril v jeho božstvo?
Aj my sa upevnime vo svojej viere ku Kristovi a nedajme sa pomýliť ani vtedy, keď sa k nemu budeme hlásiť ako jediní z činžiaku alebo ulice. Nebuďme ako nerozumní Nazaretčania, ktorí doplatili na svoju predpojatosť a Ježiš u nich neurobil nijaký veľký zázrak. Držme sa Ježišovej pravdy a ona nás vyslobodí. Ježiš vtedy urobí s každým z nás veľký zázrak – prijme nás k sebe.