Ježiš povedal zástupom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“
Jn 6, 51- 58
Katechéza: Verím v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev
Tieto štyri znaky- jedna, svätá, katolícka, apoštolská-, navzájom neoddeliteľne spojené, označujú podstatné vlastnosti Cirkvi a jej poslanie. Tieto vlastnosti jej dáva Kristus skrze Ducha Svätého a povoláva ju uskutočňovať ich. Ježiš Kristus jej daroval tieto znaky, aby bola poznateľná. Pre svoju vynikajúcu svätosť, katolícku a nepremožiteľnú stálosť je Cirkev veľkým dôvodom vierohodnosti a svedectvom, že má božský pôvod i božské poslanie.
Odvtedy, čo Boží Syn, Ježiš Kristus, jediný Spasiteľ sveta, uskutočnil skrze svoju smrť a zmŕtvychvstanie dielo záchrany celého ľudstva, uplynulo skoro dvetisíc rokov. Ako sa postaral o to, aby sa dobrodenie záchrany, života a všetkého, čo nám daroval, dostalo ku každému jednému človeku až do konca sveta? Ako sa Kristova pravda, láska a život dostali ku mne, k tebe, brat, sestra? Kristus na to založil svoju Cirkev, tak zostáva do konca sveta medzi nami vo svojom sviatostnom tele, v Eucharistii, ale aj vo svojom tajomnom tele, vo svojej rodine, ktorú sám nazval Cirkev. V nej žije a pôsobí, rozdáva svoju milosť, privlastňuje ovocie svojho vykúpenia. Je nevyhnutne potrebné, aby existovala viditeľná náboženská spoločnosť, ktorá verne zachováva i odovzdáva celé Božie zjavenie vrcholiace v Ježišovi Kristovi.
Kristus Pán sa vo svojej bezhraničnej láske takto postaral o každého jednotlivca i celé ľudstvo: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi. (Mt 16, 18-19)
Jedna je Cirkev vzhľadom na svoj božský pôvod, ako je jeden Boh v troch božských osobách, vzhľadom na svojho zakladateľa Ježiša Krista, ktorý v jednom tele a jednom ľude zmieril všetkých a obnovil jednotu vzhľadom na svoju "dušu", Ducha Svätého, ktorý je princípom jednoty. Túto jednotu ohrozuje hriech a jeho následky, preto sa usilujme zachovať jednotu vo zväzku pokoja. Zväzkami jednoty je láska ako aj viditeľné zväzky: vyznávanie jedinej apoštolskej viery, spoločné slávenie Božieho kultu, predovšetkým sviatostí, apoštolské nástupníctvo posvätného stavu. Tí, čo majú Kristovho Ducha a tieto viditeľné znaky, tvoria úplnú jednotu. Cirkev má jedného Pána, vyznáva jednu vieru, rodí sa z jedného krstu, tvorí iba jedno telo oživované jedným Duchom a povolané k jednej nádeji. Jeden Boh, jedna viera, jeden krst.
Svätá je Cirkev, lebo jej pôvodcom je svätý Boh. "Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená (Ef 5, 25-27). Kristus, zakladateľ Cirkvi, je svätý, nevinný, nepoškvrnený, nepoznal hriech a prišiel hriechy odčiniť. Cirkev je Božím ľudom, jej členovia sa volajú svätí, v nej s pomocou Božej milosti dosahujeme svätosť. Cirkev posväcuje ľudí povolaných na takú svätosť, ako je svätý Boh. Duch Svätý ju oživuje a posväcuje. Vo svojich svätých žiari svätosťou, v Márii je už celkom svätá. Kristus má moc uchrániť si ju od moci pekla. Uchránil si ju počas 2000 rokov a ochráni si ju do konca sveta, takže, ju pekelné brány nepremôžu". Čo nepodľahne pekelným mocnostiam, nad čím nemá peklo moc, to je sväté.
Katolícka (všeobecná) je Cirkev preto, lebo z Kristovho poverenia ohlasuje celú vieru, vlastní a ohlasuje neoceniteľnú plnosť pokladu všetkých prostriedkov spásy, je poslaná ku všetkým ľuďom, jednotlivcom a národom všetkých čias. Z Kristovho poverenia je misionárska: Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený (Mk l6, l5-l6). Všetci ľudia sú povolaní do spoločenstva jediného nového Božieho ľudu. Ježiš Kristus hovorí o nevyhnutnosti vstupu do Cirkvi, o záväznosti byť v Cirkvi, lebo mimo Cirkvi niet spásy. Všetka spása pochádza od Krista- Hlavy prostredníctvom Cirkvi, ktorá je jeho telom. Kto neuverí, bude zatratený.
Apoštolská, lebo apoštol Peter, hlava apoštolského kolégia, dostáva kľúče. Po smrti svätého Petra preberá kľúče jeho nástupca, rímsky biskup čiže pápež, a s ním zjednotení biskupi, nástupníctvo ostatných apoštolov. Cirkev je postavená na Petrovi a na 12 Baránkových apoštoloch, na základe apoštolov (Ef 2, 20). Im zveril Kristus poklad učenia, ktorý Cirkev uchováva a ohlasuje. Má apoštolské učenie, apoštoli učia, posväcujú a spravujú prostredníctvom tých, ktorí po nich nepretržite nastupujú v pastierskej službe. Kristus chce spasiť každého, preto posiela svoju Cirkev do celého sveta, dáva jej apoštolské poslanie- apoštol znamená poslaný.
Jedna, svätá, katolícka, apoštolská Cirkev založená Kristom, pretrváva v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca, pápež a biskupi, s ním jednotní nástupcovia apoštolov . Je to kráľovstvo nie z tohto sveta, ale na tomto svete: kráľovstvo pravdy, milosti, lásky, spravodlivosti, pokoja, života.
Jedna, svätá, katolícka, apoštolská Cirkev bola krvavo prenasledovaná v prvých troch storočiach. Krv mučeníkov sa stáva semenom nových kresťanov (Tertulián). Roku 313 jej rímsky cisár Konštantín Veľký dáva slobodu. Cirkev získava pre Krista nové národy, prináša im všestranný náboženský, kultúrny i spoločenský rozvoj. Dejiny Cirkvi sú dejinami svätcov, odpadlíkov i tých, ktorí bojovali proti Cirkvi. Rímsky cisár Julián zvaný apostata, čo znamená odpadlík, odpadol od viery Cirkvi, chcel sa dať odkrstiť, a to tak, že dal vykopať jamu, stal si do nej, dal zabiť býka a jeho krv si nechal stekať na hlavu. Vieme však, že krst prijímame naveky. Julián zomieral so slovami: Zvíťazil si, Galilejský. Myslel na Ježiša Krista.
Byzantskí Gréci sa roku 1 054 odtrhli od jednoty s Petrovým nástupcom a strhli do rozkolu (schizmy) aj východných Slovanov, nazývame ich pravoslávni. Roku 1517 Martin Luter, katolícky kňaz, augustiniánsky mních hlásal učenie odporujúce zjavenej pravde (heréza). Od Cirkvi sa oddelila polovica nemeckého národa a strhli k odporu aj severské národy. V Augsburgu protestovali proti učeniu Cirkvi, preto ich nazývame protestanti. Anglický kráľ Henrich VIII. bránil učenie Cirkvi proti Luterovi, za čo dostal od pápeža titul obranca viery. No žiaľ, o pár rokov, 1534 odtrhol od Cirkvi Anglicko, vznikli anglikáni. Ekumenizmus je Kristovou túžbou i našou veľkou snahou o zjednotenie kresťanov, všetkých jeho učeníkov. Cirkvi napomôžeme tým, že budeme bezúhonne žiť podľa Evanjelia: Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať (Jn 13, 35).
Verím v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev a žijem v jednej, svätej katolíckej, apoštolskej Cirkvi. Boh si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli svätí a nepoškvrnení v láske, čo je apoštolát. Každá činnosť tajomného tela poznačená pravou láskou, je zameraná na šírenie Kristovho kráľovstva. Plodnosť apoštolátu závisí od nášho spojenia s Kristom. Dušou apoštolátu je láska, čerpaná najmä z Eucharistie.
Jedna, svätá, katolícka, apoštolská Cirkev je moja matka. Kto nemá Cirkev za matku, nemá Boha za Otca (sv. Cyprián). Aké máme byť deti, keď máme svätú Matku a keď je naším Otcom svätý Boh?! Boli sme a neraz aj sme povrchní, nedôslední, niekedy pohoršlivo hriešni, čo by nás malo veľmi bolieť, lebo to uráža Boha a iným zatemňuje pohľad na tvár Cirkvi, ktorá je svätá a nepoškvrnená. Naša hriešnosť, hriešnosť synov a dcér Cirkvi, za ktorých sa Svätý Otec ospravedlnil, sú nám výzvou, aby sme konali ustavičné pokánie, obnovovali sa v Kristovom duchu, usilovali sa o svätosť, aby v nás zažiarila nepoškvrnená tvár Cirkvi, Kristovej nevesty.
Či teda jete, či pijete, či čokoľvek robíte, všetko robte na Božiu slávu. Nebuďte na pohoršenie ani Židom, ani Grékom, ani Božej Cirkvi, ako sa aj ja chcem páčiť všetkým vo všetkom a nehľadám, čo mne vyhovuje, ale čo osoží mnohým, aby boli spasení. (1 Kor 10, 31-32). Hľa, program prípravy na príchod pápeža, ktorý vo svojom apoštolskom liste Na začiatku nového tisícročia nám vraví: "Bolo by nezmyselné uspokojiť sa s nejakým priemerným životom, prežívaným v znamení minimalistickej etiky a povrchnej religióznosti. Pýtať sa katechumena: Chceš sa dať pokrstiť?, znamená zároveň sa ho aj pýtať, či sa chce stať svätým. Znamená to, že jeho cesta by sa mala riadiť radikalizmom reči na vrchu: Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec (Mt 5, 48). NMI