Ježiš povedal svojim učeníkom: „V tých dňoch, po onom súžení slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta kraja zeme až po kraj neba. Od figovníka sa naučte podobenstvo. Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že je blízko leto. Tak aj vy, až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko predo dvermi. Veru, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec.“
Mk 13, 24 – 32
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Iste mi dáte za pravdu, že niekedy sa nám veľmi ťažko počúvajú slová, ktoré nám ľudia adresujú. Sú to slová hany, potupy a nepochopenia, ktoré nás vedia veľmi hlboko raniť. Najradšej by sme si pred nimi zapchali uši, no nie vždy je to možné.
Ťažko sa počúvajú aj Ježišove slová, ktoré zazneli v dnešnom evanjeliu: V tých dňoch, po onom súžení slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť. Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec.
Tieto slová boli vypovedané pred 2000 rokmi, keď ľudia mali inú predstavu o zemi a o svete. Ježiš nemal úmysel učiť zemepis, fyziku, či astronómiu, ale chcel ľuďom sprostredkovať náboženskú pravdu. On sa stal človekom, aby sa nám vo všetkom pripodobnil, okrem hriechu. Teda pripodobnil sa ľuďom aj v ich vtedajšom názore na svet. Možno predpokladať, že dnes by nám povedal: Buďte pripravení, lebo neviete, kedy nastane koniec vášho života a koniec sveta. Všetko, na čom si zakladáte, sa pominie.
Túto náuku vysvetľuje Ježiš pojmami, ktoré boli vtedy obvyklé. Ľudia si o svete mysleli, že je to veľká okrúhla doska, na ktorej je upevnená nebeská klenba, že hviezdy sú pripevnené na nebeskej klenbe, a preto hovorili, že budú padať z neba. O zatmení Slnka a Mesiaca sa nazdávali, že je to tajomné Božie znamenie. Nás tieto staroveké názory o svete nemusia znepokojovať, my máme z Ježišových slov prijať jeho náboženské posolstvo. Škoda, že kresťania veľakrát nesprávne chápali tieto jeho slová. Často v dejinách predpovedali koniec sveta, preto sa obliekli do bielych rúch a vystúpili na horu, kde očakávali druhý príchod Syna Božieho. Najväčší poplach nastal vo svete, keď sa blížil rok 1000. Vtedy si ľudia mysleli, že po tisícročnej ére sa má začať Kristovo večné kráľovstvo. Obliekli sa do vrecoviny, sypali si na hlavu popol a čakali koniec sveta. Dokonca aj vtedajší pápež Silvester II. a cisár Oto III. boli presvedčení, že nastane koniec. Lenže Ježiš vôbec nepripúšťa žiadne takéto predpovede. On vraví, že o tomto dni a hodine nevedia ani anjeli, ba ani on sám, ale jedine nebeský Otec.
Keď cestujeme dajakým dopravným prostriedkom vieme podľa cestovného poriadku, kedy máme prísť do cieľa cesty. Kedy však skončí náš svet a celý vesmír dosiahne svoj cieľ, o tom nik nevie. A nevieme ani to, kedy náš život sa skončí. Možno, že niekto z nás už dnes alebo zajtra príde k cieľu. Keďže nepoznáme tento deň a hodinu, Ježiš nás napomína, aby sme boli pripravení.
Kto je pripravený? Ten, kto žije v jednote s Bohom a s ľuďmi, kto sa ani s Bohom, ani s ľuďmi nehnevá. Ak by sa niekto hneval a neodpustil by, ten podľa Ježišových slov nebude mať odpustené ani vo večnosti. Ale kto tu, na zemi, dokáže odpúšťať, tomu aj Boh odpustí. Preto aj posledné okamihy nášho života majú byť preniknuté odpustením každému nášmu vinníkovi. Správne je, keď pri odpustení a zmierení sa s Bohom a s ľuďmi je kňaz, čiže, keď sa to udeje vo sviatosti zmierenia. Niekedy sa však stane, že pri náhlej smrti nie je možné zavolať rýchlo kňaza. Čo je vtedy potrebné urobiť? Odpustiť každému a oľutovať svoje previnenia. Kto si zvykne každý deň spojiť večernú modlitbu so spytovaním svedomia a s ľútosťou za hriechy, ten si spomenie na to aj v hodine smrti.
Ježiš nás vyzýva, aby sme aj našim blížnym dokázali pomôcť pri odchode z tohto sveta a sprostredkovali im stretnutie s kňazom. Ak to nie je možné, je treba sa spolu s nimi v hodine smrti modliť, vyjadriť ľútosť, a tak prosiť Božie milosrdenstvo.
Smrť je realita, na ktorú často zabúdame. Pekne to vystihol aj slávny kazateľ Segneri, ktorý začal svoj príhovor slovami: Dnes vám poviem niečo, čo neviete. V kostole nastalo hrobové ticho. Všetci upreli na neho zrak a čakali, čo zaujímavé povie. Po chvíli pokračoval: Každý človek musí zomrieť. To už ale v kostole nastal šum a prejav sklamania. Kazateľ si opäť doprial krátku prestávku a po nej pokračoval: Viem, že ste sklamaní, a najradšej by ste mi povedali, že to nie je žiadna novinka. Áno, iste viete, že každý raz zomrie. Ale koľkí z nás prispôsobujú život tejto skutočnosti? Naháňame sa za bohatstvom, ubližujeme si a robíme zle, ako keby sme mali žiť večne!
Táto veľká pravda sa zaiste dotýka aj nás. Pripravujme sa na okamih stretnutia s večným Sudcom a naučme sa zakončiť každý deň zvolaním: Bože, buď milostivý, mne, hriešnemu!