Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja.“ Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten ňom priniesol zvesť.
Jn 1, 1- 8
Myšlienky k homílii diakona Juraja Kormútha
Vianočné posolstvo, ktoré v nás ešte rezonuje, môžeme nájsť aj v texte dnešného evanjelia: Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha, stalo sa telom a prebývalo medzi nami. Boh teda nie je nemý, on je Slovo, on oslovuje celé stvorenie, mňa i každého človeka.
Bol som prekvapený, koľko starších ľudí ovláda text úvodu Jánovho evanjelia naspamäť a rozmýšľal som, prečo si vybrali práve tento ťažký text. Neskôr som našiel celkom jednoduché vysvetlenie. Tento slávny prológ sa kedysi čítaval na konci každej bohoslužby. Malo to svoj význam. Patrí k dôležitým textom evanjelia, ktorý by sme mali dobre poznať, aby sme o ňom mohli premýšľať. Sú to slová milé i nášmu národu, veď sa traduje, že sú to prvé slová, ktoré pre nás napísali v staroslovienčine Sv. Cyril a Metod.
Hneď prvá veta je výpoveďou radostnou a povzbudivou: Na počiatku bolo Slovo, teda na začiatku nášho sveta nebol nejaký chaos hmoty či energie, nebola to zmätená náhoda, prázdnota či veľké nič, ale bolo Slovo – presnejšie niekto, kto hovorí, a to môže byť iba Osoba. Evanjelium pokračuje: všetko povstalo skrze neho. Ak niečo povstáva, ide o cieľavedomý vývoj. Všetko okolo nás má teda určitý zmysel aj keď ho hneď nevidíme a nechápeme. To je ďalšie radostné zistenie. Ale teraz prichádza jedna výpoveď, ktorá by mala nami zatriasť, ak by sme ju úplne dokázali domyslieť a pochopiť: Bolo pravé Svetlo, ktoré prišlo na svet. Svet povstal skrze neho, ale svet ho nespoznal. Prišiel do svojho vlastného, ale vlastní ho neprijali. Čo sa tu hovorí? Vo svete môžeme nájsť dvoje stôp: stopy Stvoriteľa, ktorý prichádza ako svetlo do nášho života. Ale v našom svete sú mocne vtlačené aj stopy silného vzdoru človeka a odmietnutie Boha. Človek chce stále sám vedieť všetko lepšie ako ostatní, aj ako sám Boh. Človek chce mať sám vždy pravdu. V rukách chce mať moc, aby nad druhými panoval, a tak z ľudskej hlúposti a zloby objavujú sa trápenia sveta: hádky, spory, utláčanie, vojny. Na tento pôvod zla vo svete poukazuje Sväté Písmo a aj zdravý rozum. Nájdeme však ľudí, ktorí tvrdia, že toto vysvetlenie pôvodu zla vymysleli kňazi, aby tak propagovali svoje náboženstvo.
Vypočujme si, čo bolo vyslovené pred pár rokmi na viedenskom medzinárodnom vedeckom kongrese, o budúcnosti našej civilizácie. Dr. Ing. Gernot Eder neváhal prehlásiť, že všetko nasvedčuje tomu, že ľudská kultúra našej planéty sotva bude mať dlhšie trvanie ako 10 000 rokov a blíži sa k zániku. Od ranných počiatkov ľudstva, od doby kamennej sa totiž vôbec nezmenila agresivita a krutosť človeka voči človeku. Nakoľko v dnešnom husto obývanom svete nemá už človek pred človekom kam utiecť, ako to mohol v dobe kamennej, nemá ľudstvo na prežitie nijakú šancu – iba vtedy, ak by v sebe ľudstvo zvládlo pud po násilí a krutosti. Táto šanca sa ľuďom ponúka už dvetisíc rokov príchodom kresťanstva, ale ľudstvo túto šancu zatiaľ vo svojom celku nevyužilo. Toľko slová nie kňaza či teológa, ale triezveho vedca, ktorý vidí jedinú šancu na prežitie ľudstva v prijatí kresťanských princípov: služby miesto panovačnosti, lásky miesto nenávisti, milosrdenstva miesto krutosti. Môžeme sa preto spokojne vrátiť k nášmu evanjeliu, lebo v tom čo sme dnes počuli, nenájdeme nič nevedecké ani nerozumné.
Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi, tým čo uverili v jeho meno. Hovorí sa tu o tom, či je možné zvládnuť zlo, s ktorým sa stretávame. Je nevyhnutné, aby v našich rodinách a zamestnaniach boli hádky či sebecké spory? Ježiš nám hovorí: Nebojte sa. Ja som premohol zlo sveta a som s vami až do skončenia sveta. Kto príde ku mne toho neodoženiem, ale dám mu silu vytrvať v dobrom až do konca. Moje Slovo sa stane vo vás telom a bude prebývať medzi vami. Rozumieme tomu dobre? Boh chce zachrániť tento svet aj skrze nás. Všetci, ktorí jeho Slovo príjmu, stanú sa Božími deťmi. Ako prevedieme túto Božiu výzvu do nášho denného života? Napríklad v podobe modlitby, ktorú si môžeme dať ako novoročné predsavzatie: Bože, daj mi odvahu aby som trpezlivo niesol veci, ktoré nemôžem zmeniť. Daj mi silu, aby som sa snažil zmeniť to, čo zmeniť môžem. A predovšetkým mi daj múdrosť, aby som jedno rozoznal od druhého.