Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.“
Mt 5, 1- 12a
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Keď nastupuje do funkcie nový politik alebo vedúci pracovník, oboznámi svojich podriadených, čo od nich očakáva. Oznámi im, čo majú robiť, aké pracovné nasadenie od nich vyžaduje a ako si majú plniť povinnosti, aby bol s nimi spokojný.
Aj Ježiš začal svoje verejné účinkovanie a hneď v úvode oznámil svojim nasledovníkom, čo od nich očakáva, čo majú robiť, aby sa páčili Bohu, osožili Cirkvi a blížnym. Vystúpil na 150 metrov vysoký kopec nad jazerom pri Fabghe a v takom efektnom prostredí predstavil svoj program, ktorý je pokračovaním jeho prvotnej výzvy: Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu!
Možno niektorých poslucháčov jeho slová prekvapili. Čakali, že bude vyzývať na odpor proti rímskym tyranom, na spojenie sa všetkých kmeňov v jeden silný izraelský národ, na nepriateľstvo k okolitým pohanským národom a k vybudovaniu silného a politicky jednotného štátu, ktorý by prevzal vládu nad celým svetom. Ale stal sa pravý opak. Ježiš blahoslaví tichých ako budúcich dedičov zeme, blahoslaví tých, ktorí majú porozumenie s inými, ktorí vedia zabudnúť na urážky, tých, čo šíria pokoj, ktorí prinášajú úsmev a nepomstia sa. Blahoslaví tých, ktorí zmierujú rozvadených, ujímajú sa starých a chorých a svojou tichosťou a zhovievavosťou vytvárajú pohodu všade, kde sa objavia. Teda ani slovko o politike, nadradenosti, vzbure alebo nenávisti. Všetky Ježišove slová vystihuje už vlastne prvé blahoslavenstvo: Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Ak dokážeme byť chudobní v duchu, budeme môcť splniť aj ostatné blahoslavenstvá.
Ako sa prejavujú tí, ktorí sú chudobní v duchu? Sú to tí, ktorí sú pred Bohom naozaj ako jeho deti, odkázaní na neho a závislí až tak, že ho potrebujú v každom okamihu svojho života. Boh chce, aby sme boli na ňom závislí. Potom nám prejaví svoju priazeň a dá nám svoje kráľovstvo. Nesieme si ale myslieť, že Boh nám je čosi dlžný, snáď za to, že sa modlíme alebo chodievame do kostola. Boh nám nič nedáva z podlžnosti, ale z nekonečnej svojej lásky a milosrdenstva.
Možno sa spýtate, ako máme prvé blahoslavenstvo žiť v konkrétnom živote? Treba denne prijať telesný aj duchovný život z Božích rúk ako almužnu, ako nezaslúžený dar. Denne o tento dar prosiť a ďakovať zaň. Boh je jedinou zárukou nášho správneho telesného aj duchovného života, len a len Bohu treba veriť a spoliehať sa naň.
Zamyslime sa teda, ako sa prejavuje môj telesný život. Nerobím si zbytočné zásoby potravín, šiat a peňazí? Vlastním iba to, čo potrebujem alebo ma obklopuje kopa zbytočností? Aký je môj duchovný život? Nespolieham sa na dobré skutky z minulosti a nežijem z nich? Byť chudobný duchom znamená byť úplne odkázaný na Boha, ako je dieťa odkázané na rodičov. Jedine s Bohom dokážeme znášať smútok aj pokoru. Dokážeme žiť pre spravodlivosť a milosrdenstvo, dokážeme chrániť sa hriechu a budovať okolo seba pokoj a radosť.
Zomrel starý obuvník, ktorý sa volal Florián. Celá dedina ho poznala ako veselého človeka a veľkého vtipkára, ktorý rád navštívil krčmu, vypil si a často tak robil aj na úkor nedeľnej svätej omše. Pred nebeskou bránou bol veľký rad. Nuž postavil sa na koniec a čakal na stretnutie s večným Sudcom. Nebolo mu všetko jedno, lebo mu začali v hlave víriť zlé skutky, ktoré popáchal. Napriek tomu však bol presvedčený, že vždy si uvedomoval Božiu prítomnosť. Veril, že bez Boha nič neurobí, ani klinec nepribije do podrážky. Prišiel naň rad a na jeho veľké prekvapenie sa Sudca usmial a priradil ho k vyvoleným. Florián sa čudoval, že všetko prebehlo tak hladko, a preto sa spýtal: Pane, ani neviem, ako sem môžem patriť. Ja, ktorý som si rád vypil, aj omšu som vynechával. A ver mi, Pane, že čím viac som sa blížil k tvojmu trónu, tým mi bolo ťažšie, lebo mi nenapadol ani jeden dobrý skutok, ktorý som na zemi urobil. Pán ho pozorne počúval a odpovedal mu: Florián, nepamätáš sa, ako často si ma rozosmial? Vždy si povedal niečo veselé, keď som bol smutný a rozveselil si ma. Prekvapený Florián sa ešte viac divil: Ja, teba, Pane, veď ťa vidím prvýkrát?! A Pán na to: Florián, to som bol ja, čo som sa smial na tvojich žartoch. To som bol ja, ktorý vďaka tvojej veselosti znova nadobudol chuť boriť sa. Už si zabudol, že ja pokladám každý dobrý skutok vykonaný z lásky k núdznym, za vykonaný mne? A ešte čosi, Florián: Vždy si bol na mňa odkázaný a veril si, že ti len ja môžem pomôcť.
Poučme sa z tejto rozprávky. Veselý Florián vyzýva aj nás, aby sme vždy boli odkázaní na Boha. On nám dá všetko, čo potrebujeme. Prežime aj tento týždeň v myšlienke, že v každom okamihu života je Boh s nami, pri nás a pomáha nám. My ale musíme byť chudobní v duchu a celý svoj život zveriť do jeho rúk.