Keď Judáš vyšiel z večeradla, Ježiš povedal: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi. Deti moje, ešte chvíľku som s vami. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“
Jn 13, 31-33a. 34- 35
Myšlienky k homílii diakona Juraja Valúšeka
Aj keď teraz prežívame radosť veľkonočného obdobia, v dnešnom čítaní z Jánovho evanjelia sme sa duchom preniesli do večeradla. Ježiš pred svojím umučením hovorí svoju rozlúčkovú reč. Keď sa naozaj vcítime do atmosféry poslednej večere, prebehnú nám až zimomriavky po chrbte. Učeníci nechápali Ježišove slová, nevedeli, že o krátky čas ich učiteľa zajmú, odsúdia a popravia. Ježišove slová majú charakter závete. Človek, ktorý ide obetovať svoj život za svojich priateľov, dáva posledné napomenutia svojim učeníkom. A hoci učeníci to nevedeli či skôr nechápali, predsa museli tušiť, že sa čosi stane.
V tejto atmosfére vyznievajú Ježišove slová omnoho závažnejšie. To, čo vraví, nie sú len nejaké frázy či heslá – to je Ježišov testament.
Nové prikázanie, ktoré nám Pán dáva, aby sme sa milovali navzájom, nie je nejakým povzbudením – to je náš zákon. Podľa toho všetci majú spoznať, že sme učeníci Ježiša Krista. Slová, ktoré nám Ježiš povedal v závete, musíme chápať so všetkou vážnosťou.
Predstavme si, že na Slovensko by prišiel človek, ktorý nikdy nepočul o kresťanstve a o Kristovi. Videl by na nás, kresťanoch, že sa nejako líšime od ostatných obyvateľov našej krajiny? Videl by na nás, kresťanoch, že sa navzájom milujeme, že v našich vzťahoch panuje láska, porozumenie a tolerancia? A poďme ešte konkrétnejšie k nám samým: Je nejako vidieť na mne, že ja som kresťan? Snažím sa hľadať Boha a milovať svojich blížnych ako seba? Nezabúdajme, že náš blížny je každý človek, aj ten, ktorého nemáme radi, ktorý je nepríjemný.
Často sa zvykneme vyhovárať, že to je nemožné, že sa to nedá. Ale pozrime sa na životy mnohých svätých. Nielen tých v minulosti, veď aj v súčasnosti sú mnohí ľudia vyhlásení za svätých. Oni to dokázali. Z ich životov vidíme, že to nemali ľahké, napriek tomu tí, čo ich poznali, podľa ich veľkej lásky vedeli, že sú to ozajstní učeníci Ježiša Krista. Svätý don Bosco vravel, že je potrebné, stať sa svätým a vôbec to nie je ťažké. Tento chudobný kňaz potom dokázal svojím životom, že sa to naozaj dá.
Katechétka učila na náboženstve deti o svätých a čítala im ich životopisy. Keď dočítala, jeden chlapec na to reagoval: Pani učiteľka, veď to sa nedá! To je nad ľudské sily! Ten chlapec mal pravdu. Uskutočňovať Ježišove slová je nad ľudské sily. Lenže my, kresťania, máme od zmŕtvychvstalého Krista túto nadľudskú silu. Môžeme ju čerpať plnými dúškami vo sviatostiach, hlavne vo sviatosti zmierenia a v účasti na svätej omši, a teda aj na svätom prijímaní. Preto skúsme dnes, keď pôjdeme na prijímanie Pánovho tela, prosiť o pomoc v plnení Božej vôle. Pán Ježiš nám hovorí: Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene.
Ak budeme Boha prosiť v Kristovom mene, aby sme rástli v láske, určite nám dá potrebnú silu!