V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ To ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med. Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. Keď videl, že aj mnohí farizeji a saduceji prichádzajú k nemu na krst, povedal im: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: – Naším otcom je Abrahám! – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv: On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, vyčistí si humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“
Mt 3, 1- 12
Myšlienky k homílii diakona Róberta Vaculu
Ak chceme mať duchovný zážitok z dnešných liturgických čítaní, musíme sa pridať k zástupom, ktoré odchádzajú z miest a dedín, aby počuli proroka Jána. Nechali doma všetko, čo ich ťaží a zamestnáva a nesú so sebou len svoje viny, svoju túžbu a svoju nádej. Skutočnému obráteniu napomáha samota a odlúčenosť od ľudí i od vecí, aby sa duša mohla postaviť Bohu tvárou tvár.
Viac než Jánovo slovo ľudí priťahuje jeho osobnosť. To, čo od nich požaduje svojím kázaním, ukazuje presvedčivo vlastným štýlom života. Jeho veľkosť spočíva v skutočnej jednoduchosti života. Dal sa nezištne do služieb poslaniu, ku ktorému ho Boh povolal. A tu vidíme názorne, v čom spočíva sila a pôsobivosť skutočného apoštolátu: o jeho úspechu nerozhodujú krásne slová, ale úplná odovzdanosť Bohu, vrúcna modlitba a dobrovoľné odriekanie. Pohliadnime s úctou na tohto muža, na jeho hrubé a drsné šaty, všimnime si jeho zrak, z ktorého vyžaruje rozhodnosť a zanietenosť pre Božiu vec. Otvorme dokorán svoje srdce jeho výzve: Robte pokánie.
Tí, ktorí prichádzajú zďaleka i zblízka s kajúcim srdcom, cítia potrebu vyznať sa zo svojich vín. Pokorné a úprimné priznanie je vstupnou bránou ku skutočnej ľútosti. Poslušne vstupujú do rieky, aby dosiahli odpustenie. Nie je im zaťažko trpezlivo čakať na chvíľu, kedy ich Ján poleje vodou z Jordána. Rozhodná túžba po obrátení spojená s posvätným obradom im dáva istotu skutočného odpustenia. Pri pohľade na kajúcnikov, ktorí s úľavou v duši a s radosťou na tvári vystupujú očistení na breh, ďakujme Pánovi za nesmierny dar svätosti, ktorý nám trvale sprístupňuje Božie milosrdenstvo.
Ale sú tu aj iní. Sú si príliš istí sami sebou a nepociťujú potrebu vyznať sa zo svojich hriechov. Spoliehajú sa s úplnou samozrejmosťou na svoj pôvod a na svoje postavenie. Sú tu, pretože išli všetci a teraz by chceli byť prednostne vybavení. Boží muž im však vidí až na dno duše. Svojím nadutým formalizmom neurážajú len jeho, ale predovšetkým Pána. Jeho slová sú prísne. Nazýva ich hadím plemenom. Keď však počujeme Jánovu tvrdú výčitku, nemyslime ani tak na židovských predákov, ako skôr sami na seba. Nechýba aj nám pokora k úprimnému priznaniu si vlastnej hriešnosti? Nemáme sklon radiť sa k tým, ktorí sa pokladajú za niečo viac, ako tí ostatní? Nepripisujeme si zásluhy za to, čo sme dostali od Boha? Nesieme ovocie skutočného pokánia? Plané stromy budú vyťaté a spálené.
Vezmime si príklad z Jánovej pokory. Celé mesto aj celé okolie išlo za ním. Vidia v ňom Mesiáša, ale Ján ich vyvádza z omylu: Nielenže nie som Mesiáš, ale Mesiáš, ktorý príde po mne, je taký veľký a silný, že ja som v porovnaní s ním NIČ. A tu sa ukazuje pravá pokora: všetko, čo je a čo má, používa k oslave Boha.
Prvá časť Jánovho proroctva sa naplnila. Neprestávajme ďakovať Bohu, že môžeme žiť v tej požehnanej dobe, kedy sa nám dostalo milosti Ježišovho krstu i nespočetných darov Ducha Svätého. Ak si Izraeliti vážili Jánov krst, o čo viac sa dostalo nám?! A to nie je len vyznamenanie, ale i záväzok. Máme sa stať dobrou pšenicou, ktorú Pán zhromaždí do svojej sýpky. Keby sme zostali len prázdnou plevou, hrozí nám druhá časť Jánovho proroctva. Spomeňme si na to, kedykoľvek sa nám vnucuje predstava Boha, ktorý je zhovievavý na úkor spravodlivosti.
Skúsme si dnes zobrať k srdcu napomenutie i povzbudenie svätého Pavla z druhého čítania. Ponúka nám jednoduchý, ale osvedčený návod, ako sa stať pravou pšenicou: Prijímajte jeden druhého ako Kristus prijal vás: stal sa služobníkom.
Všemohúci Bože, ponáhľame sa v ústrety tvojmu Synovi. Daj, nech nám nie sú na prekážku pozemské záujmy.