Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“ Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.“ Filip sa ozval: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“ Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: „Ukáž nám Otca?!“ Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte! Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi.“
Jn 14, 1- 12
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Mnohí z vás používate na cestu do práce mestskú hromadnú dopravu. Keď je na zástavke veľa ľudí a zazriete v dopravnom prostriedku sedieť priateľa, upozorníte ho, aby vám obsadil miesto. Alebo deti, keď chodia v školskej jedálni na obedy a uvidia pri stole kamaráta, zakričia mu, aby im obsadil miesto. Je dobré, keď máme istotu, že náš priateľ nám drží vedľa seba miesto a máme si kde sadnúť.
Prečo o tom hovorím? Aby sme lepšie pochopili dnešné evanjelium, v ktorom nám Ježiš hovorí: Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. Ježišovo slovo je veľmi dôležité, lebo jasne hovorí, že nám, svojím priateľom, obsadí miesto v nebi.
Apoštoli však jeho slová dobre nepochopili, lebo mali slabú vieru. Nedokázali si urovnať v hlave, že Ježiš ich opustí a vráti sa k Otcovi. Nevedeli si predstaviť nebeského Otca, a ani nebo. Však nemôžme sa im vôbec čudovať, lebo predstava Boha a neba je veľmi zložitá aj pre nás. Preto skúsme sa spoločne nad týmito skutočnosťami zamyslieť.
My, ľudia, bezpochyby svojím rozumom môžeme dokázať existenciu Boha zo stvorených vecí. Všetko má svojho tvorcu, svojho pôvodcu. Nech sú to jednotlivé bytosti, alebo predmety potrebné k životu. A keďže počet vecí je nekonečný, musíme objaviť kohosi, kto stojí mimo týchto vecí, lebo ony majú svoj počiatok, ale aj koniec. Bytosť, ktorá stojí mimo, musí byť bez začiatku aj bez konca. Tou bytosťou je Boh. To On stvoril prvý kúsoček hmoty, z ktorej vznikol svet, to On vdýchol do človeka dušu, to On usporiadal vesmír, aby tam panoval dokonalý súlad a poriadok. Aby sme si my, nedokonalí ľudia, dokázali Boha predstaviť, dávame mu ľudské vlastnosti v tej najvyššej miere. Preto hovoríme, že je nekonečný, nesmrteľný, nadovšetko láskavý, neviditeľný, všemohúci, vševediaci, všadeprítomný atď. A pri tomto Bohu, večnom, nekonečnom, všemohúcom… budeme žiť celú večnosť. Neučme preto deti, že Boh sa podobá starému dedkovi s dlhou bielou bradou, s dlhými bielymi vlasmi, ktorý býva kdesi „hore“. To je zlá predstava Boha! Ľudia si totiž so starým človekom spájajú pojmy ako neschopnosť, choroba, hluchota či slepota, demencia… Náš Boh je duch, bez brady a dlhých vlasov, nebýva kdesi „hore“, ale je všade, nie je ďaleko, ale je tu, veď: Od nikoho z nás nie je ďaleko, lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme…
Z čias, keď sme chodievali na náboženstvo vieme, že Boh je v nebi. Čo je to nebo? Katolícka dogmatika ho definuje, ako stav rozumných tvorov (anjelov a ľudí), ktorí dosiahli večnú blaženosť. Nebo teda nie je dajaké miesto, ale stav, že nebešťan svetlom slávy bezprostredne vidí Boha, a tak má účasť na Božej blaženosti. Z tejto definície vyplýva, že nebo je stav bezprostredného videnia Boha. Je všade tam, kde oslávená duša vidí Boha. Katechizmus katolíckej Cirkvi k tomu dodáva: Nebo je posledným cieľom a uskutočnením najhlbších túžob človeka, stav najvyššieho a konečného šťastia. Žiť v nebi znamená „byť s Kristom“. Vyvolení žijú „v ňom“, ale si zachovávajú či vlastne až tam nachádzajú svoju vlastnú identitu, svoje vlastné meno: Život – je byť s Kristom; lebo kde je Kristus, tam je život, tam je kráľovstvo. Ježiš Kristus nám svojou smrťou a vzkriesením „otvoril“ nebo. Blažení plne vlastnia ovocie vykúpenia, ktoré priniesol Kristus; on pripája k svojmu nebeskému osláveniu tých, čo uverili v neho a vytrvali vo vernosti jeho vôli. Nebo je blažené spoločenstvo všetkých, ktorí sa dokonale privtelili k nemu. Nebom sa môžu celkom dobre rozumieť aj tí, ktorí sú obrazom nebeského sveta a v ktorých prebýva a nachádza sa Boh. Teda, nebo je aj v nás, keď žijeme v spojení s Bohom v posväcujúcej milosti.
Ako sa cítime v tejto chvíli? Nekrútime spolu s apoštolmi hlavou a nehovoríme pritom: Pane, je to na mňa ťažké? A hoci pochopiť Boha a nebo je pre nás zložité, sme Ježišovi veľmi vďační, že nám šiel pripraviť miesto pri našom nebeskom Otcovi. Miesto, o ktorom svätý Pavol sa vyjadril: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.
Starý kňaz spomínal na svoju dlhoročnú službu a rozpovedal aj tento príbeh: Stál som nad postieľkou, v ktorej práve zomrelo dievčatko. Mojej ruky sa pevne držal jej mladší braček. Rodičia podišli k postieľke, vzali tielko a niesli ho do malej bielej rakvy. Chlapček sa mi vytrhol z ruky a utekal za sestričkou. Po lícach mu stekali veľké slzy. Zastavil sa pri rakve a opäť som ho chytil za ruku. Opýtal som sa ho: „Kam sa chceš dostať, keď zomrieš?“ „Do neba“ odpovedal chlapček. Vtedy som mu začal rozprávať o nebi. Keď som skončil, chlapec chvíľu premýšľal a napokon povedal: „Keď budem poslúchať Pána Boha na zemi, dostanem sa do neba!“ Chlapček si ani neuvedomil, akú hlbokú pravdu povedal.
Aj my sa tešme na krásne nebo, v ktorom nás čaká náš Otec, veď tak nám to prisľúbil jeho Syn. Nech náš život na zemi sa pre nás stane radostným stretávaním sa s neviditeľným Bohom, ktorého vo večnosti uvidíme z tváre do tváre.