Keď Ježiš so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom z odchádzal Jericha, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Zavolali slepca a vraveli mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Slepec mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“ A Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ A hneď videl a šiel za ním po ceste.
Mk 10, 46- 52
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Medzi ľuďmi, ktorých denne stretávame vidíme aj slepcov, ktorí sa vyznačujú tým, že chodia opatrne a dobre si rozmyslia každý krok. V ruke majú bielu paličku, alebo držia vodiaceho psa a na očiach majú tmavé okuliare. Pohľad na slepých ľudí nás iste nenechá ľahostajnými a v duchu ďakujeme Bohu za zdravý zrak.
Aj samotnému Ježišovi sa naskytol často podobný pohľad. Vidiel slepých ľudí po boku ciest, ako žobrali na každodenný chlieb, ktorý si nemohli zaopatriť prácou svojich rúk. Aj Bartimej bol slepý. Keď počul o Ježišovi, o jeho láske, zázrakoch a dopočul sa, že je celkom blízko pri ňom, začal kričať: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!
Keby sme sa my stretli s Ježišom a spýtal sa nás: Čo chceš, aby som ti urobil? mnohí by kričali: Pane, chcem lepšie žiť, túžim po kariére, po bohatstve, po moci…! Tú istú príležitosť mal aj Bartimej, ale on prosil: Rabboni, aby som videl!
Zrak je veľmi dôležitý a má pre nás veľkú cenu. Lenže my sme vidiaci, tak potom sa nás evanjelium netýka? Ale týka, lebo okrem telesného zraku máme aj duchovný zrak, ktorým môžeme vidieť Ježiša Krista a napodobňovať ho. Ak ho však nechceme vidieť, sme slepí, a tak sa vlastne dnešné evanjelium denno-denne opakuje. Ježiš kráča dejinami a popri ňom veľký zástup ľudí. Jedni sú úplne blízko pri ňom, iní zasa na okraji cesty. Jedni sú vidiaci, ďalší slepí. Jedným Ježiš nič nehovorí a nechajú ho pokojne popri sebe prejsť, ďalší si síce uvedomujú svoju slepotu, ale nemajú síl sa obrátiť na Pána a prosiť o dar zraku. Ale sú tam aj tí, ktorí sa podobajú Bartimejovi a volajú: Pane, chcem vidieť! Už nemôžem žiť v duchovnej slepote, ale chcem ťa vlastniť, chcem žiť tvoj život. Do ktorej skupiny by som sa zaradil ja?
Na Bartimejovi bolo krásne to, že hneď, ako sa dopočul, že Ježiš je celkom blízko, konal. Absolútne mu veril a bol si istý, že iba on mu môže pomôcť. Dal najavo, že slepotu, a aj tú duchovnú, uzdravuje iba pevná a nezlomná viera.
V cirkuse vystupoval slávny artista. Chodil po lane a robil úžasné kúsky. Celá manéž stíchla, keď sa objavil. Chytil do ruky tyč a spýtal sa obecenstva: Prejdem po lane na druhú stranu? Všetci kričali: Áno! A prešiel. Potom zdvihol ľavú nohu a spýtal sa: Preskackám pravou nohou na druhú stranu? Opäť všetci kričali: Áno! A dokázal to. Napokon zobral stoličku, držal ju v rukách a volal: Prejdem s ňou na druhú stranu? A opäť zaznelo zborové: Áno! To však ešte nebol koniec. Pozrel sa do obecenstva a povedal: Prenesiem jedného z vás na stolične cez lano? Nastalo veľké ticho. Nik sa neodvážil. Prečo? Ľudia artistu obdivovali a uznávali jeho umenie, ale mu nedôverovali.
Bartimej okrem viery mal aj dôveru v Ježiša. Bol presvedčený, že mu môže pomôcť, že má moc ho vyliečiť a iba vďaka nemu môže vidieť. Čo dodať na záver? Dôverujme Ježišovi a on odstráni z našich duší slepotu.
Pane, dôverujeme ti. Daj nám silný duchovný zrak, vďaka ktorému ťa budeme môcť vidieť aj vo večnosti.