Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: „Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,“ poslúchla by vás. Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: „Hneď si poď sadnúť k stolu“? Vari mu nepovie skôr: „Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom“? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“
Lk 17, 5- 10
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Dá sa spočítať čas, ktorý počas života venujeme modlitbe? Otázka však znie, aká je naša modlitba? Aké prosby prednášame v modlitbe? Prosíme o úspechy, zdravie, život, lásku, dobrý výsledok na pohovoroch či na skúškach...
Koľkokrát však prosíme o to, čo žiadali apoštoli: Daj nám väčšiu vieru!? Vidíte, to bola pre nich najdôležitejšia prosba, lebo si boli vedomí, že keď budú mať vieru, silnú vieru, dostavia sa aj úspechy, dokážu sa vyrovnať s chorobu a budú oplývať láskou.
Poviete si: Prosiť o dar viery je ťažké, lebo sa nedá nahmatať ani vlastniť ako dajaký pevný majetok. Máte pravdu a treba k tomu dodať, že nikdy nie je v ľudskom živote hotová, ale je živým organizmom, ktorý začal žiť krstom a musí rásť až do tých čias, kedy budeme odvolaní z tohto sveta. Ježiš to veľmi dobre vedel, a preto povedal: Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: „Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,“ poslúchla by vás. O horčičnom zrnku je známe, že hoci je veľmi maličké, má v sebe takú veľkú životnú silu, že vyrastie vo veľký ker. Taká je aj podstata viery – vnútorná životná sila, úplné odovzdanie sa Bohu a túžba spolupracovať s ním. Hoci pri krste je to iba maličké zrnko, dokáže vyrásť vo veľký ker.
Všetci veľkí ľudia, ktorých spomína Sväté písmo, praktizovali takúto vieru. Spomeňme Abraháma, ktorý dokázal obetovať vlastného syna, proroka Daniela, ktorý sa nechal vrhnúť do levovej jamy, apoštola Pavla, ktorý znášal väzenie a prenasledovanie, ale aj apoštolov, ktorí po bičovaní vo veľrade sa tešili, že mohli trpieť pre Ježišovo meno. Ich viera znamenala úplné odovzdanie sa Bohu. Je to milosť, ktorú sprostredkuje sila Ducha Svätého a za túto milosť sa treba veľmi modliť.
Preto sme si aj v úvode položili otázku, že koľkokrát prosíme o to, čo žiadali apoštoli. Je moja modlitba zameraná na posilnenie viery? Prosím o to, aby som sa úplne dokázal odovzdať Bohu? Prosím o rast vo viere?
Nie je hanbou modliť sa o dar viery. Ježiš prosil o posilnenie Petrovej viery, Pavol sa modlil za vieru Solúnčanov, Ján a Jakub vyzývajú spolubratov k modlitbe za vieru a obrátenie. Ježiš rozpráva o strome, ktorý sa vytrhne zo zeme a zasadí sa do mora. Iste je to nemysliteľné, ale chcel tým naznačiť, že vierou je možné uskutočniť neuskutočniteľné veci. Dá sa zlomiť nenávisť, odpor, zloba, hriech... Dajú sa od Boha získať také dary, o ktorých sa nám ani nesníva. Príkladom sú nám v tom svätci.
Koľko stavieb vo svojom živote postavil bez veľkých financií Don Bosco? Na stavbe začali pracovať, a keď po čase staviteľ pýtal peniaze, ktoré svätec nemal, povedal: Nebojte sa, Panna Mária sa postará! A naozaj sa postarala. Nikomu nezostal nič dlžný. Alebo, keď sa stal arcibiskupom svätý Tomáš Becket, prosil o dar viery. A dostal ho, neohrozene bránil Božie záujmy pred svetskou mocou, pre čo bol ochotný aj zomrieť.
To je výzva aj pre nás, aby sme sa nebáli prosiť o dar viery. Je pekné, že každú nedeľu sme tu, je pekné, že pristupujeme k sviatostiam a denne sa modlíme. Robíme to však s vierou? Nestalo sa to skôr pre nás iba zvykovou záležitosťou?
Iste nikomu z nás sa dobre nepočúvajú tieto slová, ale je nutné sa nad nimi zamyslieť. A ak nám svedomie robí výčitky, treba konať. Preto už teraz v tejto chvíli sa obráťme na Ježiša s prosbou: Daj nám väčšiu vieru!