Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,“ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Mnohí mi v onen deň povedia: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme, v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?“ Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť! A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale. A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko.
Mt 7, 21- 27
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Keby som sa spýtal, či ste veriaci, či ste kresťania katolíci, iste by ste bez váhania povedali: Áno. A dodali by ste: Sme predsa pokrstení, pristúpili sme k svätej spovedi a k svätému prijímaniu, boli sme na birmovke a máme aj cirkevný sobáš. Okrem toho sa modlíme a každú nedeľu chodievame do kostola. Z tejto odpovedi by sa zdalo, že poznávacím znamením medzi veriacimi a neveriacimi je, či sa modlia, chodia do kostola a pristupujú k sviatostiam.
Keď sme však pozorne počúvali dnešné evanjelium, Ježiš si pod pojmom „veriaci človek“ predstavuje niečo viac. Nie iba sa modliť či chodiť do kostola, ale všetko to, čo človek koná od rána do večera, či plní alebo neplní vôľu nebeského Otca. Iba ten, kto ju plní vstúpi do nebeského kráľovstva: Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,“ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.
Žiť podľa Božej vôle, plnenie Božích zákonov, znamená stavať dom na skale a tým domom je život. Človek, ktorý si tak počína, nazýva sa múdrym a rozvážnym, pretože pamätá na rôzne zlé a nepriaznivé podmienky. Ježiš vedel, prečo to hovorí, lebo v Palestíne príval riek a potokov z jej hornatej časti v zimných mesiacoch, kedy výdatne prší, je tak prudký, že otrasie aj domom. Tieto nepriaznivé prírodné podmienky sú obrazom utrpenia, pokušenia, prenasledovania, ktoré Boh dopúšťa aj na svojich učeníkov, aby vyskúšal pevnosť a stálosť ich životnej stavby, založenej na živote viery.
Kto nežije podľa Božej vôle, stavia dom na piesku. Životná stavba tohto človeka môže byť zničená a odnesená, lebo on síce počúva Ježišovo učenie, ale podľa neho nežije. Základy sú totiž súčasťou domu, hoci ich nevidno. Preto to môže niekoho zvádzať, aby prácu v hĺbení a stavbe základov vykonal iba povrchne. Takýto človek uvažuje asi takto: Som mladý, zdravý, chcem si užiť života. Až keď trocha zostarnem a dokončím školu, alebo si založím rodinu, potom budem vážne myslieť a konať.
Lenže základy na stavbe života sa budujú už v mladosti. Preto sa treba hneď teraz rozhodnúť, že chceme využiť každý deň života a hĺbiť preň čo najsilnejšie základy. Nestačí urobiť jedno rozhodnutie na celý život, ale denno-denne pri každej príležitosti treba rozhodnutie opakovať. Keby všetci tak konali, nebolo by lajdáckych a povrchných veriacich. Ako na to? Hneď, ako ráno vstaneme, pomodlime sa a poprosme Boha o pomoc, s predsavzatím myslieť na neho počas celého dňa, strelnými modlitbami si pripomínať, že žijeme pred jeho tvárou a v jeho prítomnosti. Ak vynecháme rannú modlitbu, začíname deň bez Boha, a to nevedie k ničomu dobrému. Modlitba je prejavom viery. Viera má cenu iba vtedy, ak je podopretá konkrétnymi skutkami. To je lampa, ktorá svieti aj v noci života a ukazuje cestu k Bohu. Na tú cestu však treba vykročiť, lebo ak to neurobíme, domov sa nedostaneme. Cesta k Bohu je sťažená rôznymi pokušeniami či neresťami, proti ktorým ak nebudeme bojovať, domov sa nedostaneme a naša viera bude ochabovať. Náboženstvo pre tých, ktorí stavajú dom na piesku, je iba plášťom, ktorý zakrýva ich duchovné malomocenstvo. Je iba reklamnou nálepkou, aby sa míňal pochybný tovar. Budeme súdení z toho, akí sme boli, a nie z toho, ako sme sa ukazovali pred svetom. Kresťanstvo nie je spoločenským oblekom, nie je vyznamenaním, ktoré si pripíname iba na veľké sviatky, ale je to titul najprv zodpovedný, až potom čestný. Kresťan musí svoju vieru žiť!
Starší kňaz sa pred kolegami sťažoval na deviataka, ktorý odmietol ísť na birmovku a ešte odrádzal iných. Spolužiaci sa ho spýtali: Už si zabudol, ako si s nami šiel na prvé sväté prijímanie? A on na to: Vtedy som ešte nemal taký rozum, ako dnes. Dnes už viem, že svet vznikol sám od seba, že život vznikol samoplodením a tak už nepotrebujem Pána Boha, ani birmovku.
Aj my sa možno často podobáme tomu nezrelému chlapcovi a iste si uvedomujeme, aké je ťažké, ale aj zodpovedné žiť svoju vieru. Možno sa smutno spýtame, či sa vôbec dá? Ale áno! Stane sa síce, že sa pristihneme pri dajakej nedbalosti, teda na piesku, ale nebuďme zronení, lebo ak máme dobrú vôľu žiť podľa Božích zákonov, chybu ľahko napravíme. Najdôležitejšie je, aby sme na prvé miesto našich každodenných povinností postavili snahu o plnenie vôle nebeského Otca, a tak stavali dom nášho večného života na pevnej skale, ktorou nik a nič neotrasie.