×

Chcete vytlačiť text s obrázkami alebo bez nich?

20. nedeľa v období „cez rok“ – rok A

Ježiš odtiaľ odišiel a odobral sa do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ „ Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.

Mt 15, 21- 28

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

Všetci, čo sme tu, okúsili sme školu. Jedni ju navštevovali dlhšie, iní kratšie, ale máme skúsenosť, že v škole sa vyučuje postupne. Nie je možné žiakom alebo študentom predložiť všetky vedy naraz, lebo by z vyučovania nič nemali. Čím sú však starší, tým je vzdelanie zložitejšie a na žiakov sa kladú väčšie nároky.
Apoštoli tiež navštevovali trojročnú školu – Ježišovu školu, v ktorej ich postupne vyučoval, a tak ich pripravoval na ohlasovanie evanjelia. Aj zázrak, ktorý je opísaný v dnešnom evanjeliu, mal poslúžiť apoštolom ako súčasť Ježišovej výuky. Vedie ich do samoty, do kraja Týru a Sidonu, kde nežili Židia, ale pohania. Chcel sa tu aspoň na chvíľu ukryť pred ľuďmi, ale len čo začul prosbu kanaánskej ženy: Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch, vedel, že sa to nedá. Využil prosbu onej neznámej ženy, aby apoštolov vyučil pokore a viere.
Zamerajme sa najskôr na Ježišovo správanie. Vystupuje ako veľmi drsný a tvrdý človek, ktorý ženu svojím prístupom mohol niekoľkokrát veľmi uraziť. Vôbec nereagoval na jej prosbu, nedal sa obmäkčiť ani slovami apoštolov, žene naznačil, že je poslaný iba k Židom, a nie k pohanom. Napokon prirovnal ženu, a aj jej národ, k šteňatám. Nás tu možno prekvapí správanie sa ženy, ktorú neodradili ani Ježišove tvrdé slová, ale napokon sa osmelí aj ona a podotkne, že aj šteňatá jedia odrobinky, ktoré padajú zo stola ich pánov. Vtedy sa totiž jedlo rukami, na stole bol vždy položený čerstvý chlieb, do ktorého si stolujúci utierali prsty, z neho potom vytvarovali guľôčku a hodili ju pod stôl, kde boli psy, ktorý ju zožrali. Tu sa však Ježišova skúška končí, hlas mu mäkne a ženu odmieňa slovami: Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš. A evanjelista dodáva: A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.
Oslovením žena Ježiš ju dvíha veľmi vysoko, lebo to isté oslovenie dal aj svojej matke. Žena zasa oslovením Syn Dávidov označila Ježiša za Mesiáša a zvolaním: Pane, pomôž mi!, vyznala, že Ježiš je silný a má moc aj nad zlými duchmi, čím zároveň potvrdila, že je dobrý. Žena je teda príkladom pokory a viery, v čom chcel Ježiš poučiť učeníkov, ale aj nás.
Doznajme si, ako často sa modlíme a o niečo úpenlivo prosíme, lenže máme pocit, akoby Boh nepočul a nechcel nás vyslyšať. Keď sa nám to už zdá byť príliš dlho, hodíme rukou a začneme alebo pochybovať o Božej existencii, alebo o sile modlitby. Ak to nevyjde, dáme na náš úmysel odslúžiť svätú omšu, lenže ak ani potom necítime vyslyšanie, zostaneme urazení a doslova nás zožiera myšlienka, že tí, ktorí do kostola nechodia, ani sa nemodlia, sú na tom lepšie a darí sa im. A to už mnohí neznesú, a tak upustia od modlitby, svätých omší, sviatostí…
Prečo Boh také čosi dopúšťa? Skúša nás, lebo vyžaduje pokoru a vieru! Tak ako to vyžadoval od kanaánskej ženy. Až potom, keď budú naše prosby plné pokory, pri ktorých sa úplne odovzdáme do Božích rúk, ak budú aj plné viery a vytrvalé, povie aj nám: Veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.
Sú moje modlitby naplnené vierou a pokorou? Nežijem v predstave, že keď sa modlím, musí ma Boh vždy vyslyšať a urobiť tak, ako ja chcem?
Otec rodiny rozpráva: Počas 2. svetovej vojny najstarší syn musel narukovať. Tesne pred koncom vojny bol ranený a my sme o ňom nič nevedeli. Až po dlhom pátraní sme zistili, že sa dostal do Durínska. Cestovali sme utečeneckým vlakom za ním, ale nevedeli sme, kde je. Usadili sme sa v malom mestečku a pomocou Červeného kríža sme ho hľadali. Jedinou našou útechou bola modlitba. Manželka sa denne modlila k Duchu Svätému a ja zasa Radostný ruženec. Keď v jednu nedeľu ľudia pristupovali k svätému prijímaniu, všimol som si muža, ktorý sa až nápadne podobal na nášho syna. Po skončení svätej omše sme zistili, že je to naozaj on. Všetci sme od radosti plakali a ďakovali Bohu, že sme syna mohli nájsť priamo v chráme.
Iste nás udivuje hlboká pokora a viera rodičov, ktorá vyžarovala z ich modlitby a nádeje, že syna stretnú. Aj my sa usilujme o tieto čnosti a nezabúdajme, že aj nás za ne Pán odmení slovami: Veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.