Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.
Jn 20, 19- 31
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Priznajme si pokorne, ako často bývame tvrdohlaví a nedokáže nás nik prehovoriť, aj keď nemáme pravdu. Ako často sú tvrdohlavé deti a nemožno ich presvedčiť, aby poslúchali rodičov, nevyrušovali v škole, v kostole, zdravili starších… Alebo, ako ťažko je presvedčiť dospelých, že alkohol, nikotín, hnev… škodia zdraviu, alebo, že nie je múdre nadávať, hrešiť, ohovárať… Každý z nás má totiž svoju filozofiu a povahu, ktorú ťažko mení a upravuje, lebo častokrát si myslí, že iba on má patent na rozum a všetko, čo robí, je dobré. Platí to aj o našom vzťahu k Bohu a k náboženstvu.
Aj apoštol Tomáš bol iba obyčajným človekom, preto sa ani nečudujeme jeho tvrdohlavosti. Tiež sa nedal ľahko presvedčiť, že Ježiš žije. Vedel, že ľudia narozprávajú všeličo, ale nás možno zaráža, že neveril vlastným – apoštolom. Hoci bol s nimi tri roky v denno-dennom kontakte, Ježiša videl mŕtveho, zúčastnil sa na jeho pohrebe, a tak si dal podmienku: Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.
Ježiš ho nenechal dlho na pochybách. Po ôsmich dňoch opäť prišiel medzi apoštolov a po pozdrave sa obrátil na Tomáša: Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci! Vtedy si Tomáš uvedomil svoju tvrdohlavosť a neveru, padol Ježišovi k nohám a vyznal: Pán môj a Boh môj! V tom vyznaní bola aj prosba o odpustenie, ale aj prísľub, že svojmu Majstrovi bude verne a oddane slúžiť až do smrti.
Aj my sme v živote prežili mnohé udalosti, ktoré sa dotýkali nášho súkromia alebo viery. Keď sme počas svätého Trojdnia rozmýšľali nad tajomstvami Ježišovho života, prišli sme na to, že aj náš život má rôzne tajomstvá, a aj v našom náboženstve sú pravdy, ktoré len veľmi ťažko chápeme. Spomeňme napríklad náuku o Najsvätejšej Trojici, prítomnosť Krista v Eucharistii, odpustenie hriechov v spovedi… Ľudia na tieto otázky majú rozličný názor. Jedni ich prijímajú, ako Bohom dané, iní sa zasa z nich smejú a neveria im. A hoci my im veríme, niekedy sa však predsa môžu dostaviť určité pochybnosti o ich pravdivosti. Z týchto pochybností nám chce pomôcť dostať sa aj dnešné evanjelium.
Tomáš urobil chybu, keď neveril v Ježišovo zmŕtvychvstanie a neveril svedectvu apoštolov, hoci s nimi prežil kus života. Práve preto ho Ježiš pokarhal. Napomenutie patrí aj nám, ak váhame v pravdivosť niektorých náboženských právd. Apoštoli, ktorí boli ich svedkami, nám o nich podávajú dôkazy. Na ohlasovanie týchto právd, ich Ježiš veľmi dobre pripravil. Zoslal im svojho Ducha a prisľúbil im svoju prítomnosť až do skončenia sveta. Zároveň sa zodpovedne postaral, aby vždy hovorili iba pravdu, keď im povedal: Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal. Toho si boli apoštoli plne vedomí, lebo pre túto pravdu dokázali obetovať aj vlastné životy. Preto aj my dnes máme pred Kristom padnúť na kolená a spolu s Tomášom vyznať: Pán môj a Boh môj!
A hoci sme si aj teraz potvrdili pravdivosť našej viery a učenia Cirkvi, predsa sa nájdu ľudia, ktorí neveria. Je to preto, lebo viera je dar, ktorý si treba vymodliť. S ňou sa nik nenarodí, ani ju nemôže zdediť, ale neustále musí o ňu prosiť a zápasiť. Odmenou je, že nám pomôže vyriešiť aj to, čo očami síce nevidíme, ale v skutočnosti to jestvuje.
V Druhej knihe kráľov sa opisuje uzdravenie Námana zo Sýrie, ktorý našiel niečo viac, ako uzdravenie tela. Hovorí: Teraz viem, že niet iného Boha, mimo Boha Izraela. V tejto súvislosti sa však zabúda na postavu otrokyne, ktorá svojou vierou pomohla k obráteniu Nátana, keď povedala: Keby bol môj pán u proroka v Samárii, isto by ho oslobodil od malomocenstva! Táto žena ani na chvíľu nezapochybovala o svojom Bohu.
Existuje veľa vecí, ktoré našimi očami nevidíme, ale nepochybujeme, že sú: napríklad, rádiové či elektromagnetické vlny, rôzne žiarenia, vzduch, ktorý dýchame… Aj naša viera obsahuje veci, ktoré síce nevidíme, ale oni existujú, lebo nám o nich povedal Ježiš a apoštoli. Však potrebujeme o vieru neustále prosiť a potom budeme veriť tomu, čo nám Ježiš odovzdal a Cirkev nás učí. Potom sa aj na nás naplnia Ježišove slová: Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.