Učeníci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte; že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi. Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“ Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.
Lk 24, 35- 48
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Niekedy máme pocit, akoby sa rozličné rady, želania, prosby alebo výzvy veľmi často opakovali. Preto sa stáva, že časom nám začnú vadiť, ba doslova nám lezú na nervy. S týmto konštatovaním sa môžeme napríklad stretnúť v reklamách. Keď tú istú reklamu vidíme vo všetkých televíznych programoch niekoľkokrát za deň, tak ju obyčajne prepíname, lebo sa na ňu už nedá pozerať.
Aj z dnešného evanjelia by mohol mať niekto dojem, že Ježiš sa po zmŕtvychvstaní apoštolom takmer vnucoval. Opäť čítame, ako sa s nimi stretol a to prakticky vzápätí potom, ako dvaja emauzskí učeníci dorozprávali, že sa im zjavil na ceste z Jeruzalema. Tentokrát to bolo opäť vo Večeradle a znova im ukázal ruky, nohy aj bok. Presviedčal ich, že nie je duch a na dôkaz toho pred nimi jedol. Veľmi dôležitá je však veta, ktorou sa končí dnešné evanjelium: Vy ste toho svedkami.
Koho si predstavujeme pri slove svedok? Je to človek, ktorý svojou výpoveďou pred súdom pomáha objasniť pravdu. Svedkovia bývajú predvolávaní a vždy aj poučení, že musia hovoriť pravdu. Ak by sa nechceli dostaviť pred súd, môžu byť predvedení a za krivú výpoveď potrestaní.
U Ježiša je tomu inak, lebo on povoláva, a nie predvoláva svedkov. Vo veľkom procese súdu nad svetom, ktorý sa stále napĺňa, máme byť svedkami aj my, dosvedčovať Ježišovu pravdu a vnášať do sveta svetlo. V tomto procese sa však môžeme zachovať rôznym spôsobom: môžeme byť váhaví, ale aj zbabelí, môžeme falošne svedčiť alebo predstierať pravdu. A hoci v dnešnom svete existujú detektory lži, ľudia ohľadom nás, veriacich, by ich nemali potrebovať, lebo na našom živote by mali zistiť, či iba niečo hráme, alebo sme pevne presvedčení o Kristovej pravde.
Možno to však v nás vyvolá aj určitý zmätok, lebo na druhej strane, Ježiš za svojho pozemského života ľuďom priamo zakazoval o ňom hovoriť, zakazoval šíriť správy o jeho divoch a zázrakoch. Môžeme sa preto v duchu pýtať, či my máme alebo nemáme o Ježišovi vydávať svedectvo. Odpoveď nám dáva Sväté písmo. Keď sa Ježiš premenil pred apoštolmi na vrchu Tábor, jasne im povedal: Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Keď však bol vzkriesený a apoštoli uverili, že naozaj je živý, že premohol smrť, posiela ich obrátiť svet a hovorí: Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.
Z tohto vyplýva, že Kristus musí v každom z nás vstať z mŕtvych, v každom z nás musí prísť k prerodu zo starého do nového človeka, a až potom sa aj my staneme svedkami jeho smrti a zmŕtvychvstania. Všimnime si, čo urobilo Ježišovo stretnutie s Petrom, Pavlom, Jánom…
Peter, ktorého v noci na Kajfášovom nádvorí vyviedla z miery slúžka, ktorá o ňom tvrdila, že je Ježišovým učeníkom, čo on poprel, teraz hrdinsky káže o Zmŕtvychvstalom a pritom obráti niekoľkotisíc ľudí. A čo Pavlovo krédo: Viem, komu som uveril… Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus… Aj v dnešnom druhom čítaní, keď Ján tvrdí: On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta…, jasne tušiť, že stál pri prázdnom hrobe, videl živého Pána, a teda mu možno veriť. A tú istú skúsenosť mal aj Peter, a tiež aj Pavol, ktorému túto skutočnosť zvestovali očití svedkovia. Ťažkou úlohou dnešných svedkov Ježišovho zmŕtvychvstania je však nájsť spôsob, ako najlepšie a najefektívnejšie túto skutočnosť vniesť do terajšieho sveta.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia informoval odborný časopis Film a divadlo o tom, ako v poslednom čase na medzinárodných filmových festivaloch žnú ocenenia filmy s duchovnou tematikou. Píše: Zdá sa, že filmoví tvorcovia, žijúci vo svete presýtenom spotrebným tovarom, ktorému chýbajú duchovné a mravné hodnoty, vydávajú sa na cestu hľadania stratených hodnôt. Priťahujú ich osobnosti obdarené veľkou duchovnou a mravnou silou. Ďalej sa tam píše o filme s názvom Terézia, ktorý bol nakrútený v roku 1986. Všetkých zaujal, preto bol vyhlásený za najlepší francúzsky film roka. Podrobne opisuje, príbeh o Terézii z Lisieux, ktorá sa občianskym menom volala Terézia Mertinézová. Vstúpila do karmelitánskeho kláštora, kde vynikala svojou dobrotou a obetavosťou a zomrela ako 24-ročná na tuberkulózu. Dielo je plné vrúcnej lásky k Bohu a k blížnym, ale bohaté aj na humor. Divákovi sa nevnucuje, ani ho nepodceňuje, ani udalosti nekomentuje, pričom umelecky pôsobivo ukazuje oddanosť ideálu dobra.
Pripomeňme, že film nebol nakrútený na objednávku Cirkvi, lebo možno práve vtedy by pre dnešný svet nebol tak obohacujúci. Neprehliadnime ale tri skutočnosti, ktoré kritika vo filme najmä vysoko oceňuje a prijmime ich aj my ako rady pre náš apoštolát:
Nevnucujme sa – ani v dnešnom svete nemôže byť nič lacno ponúknuté, lebo by to ihneď znehodnotilo naše svedectvo.
Nepodceňujme druhých – nemyslime si, že neveriaci sú nevedomí a my ich musíme poučovať.
Nevnucujme nikomu svoju vieru – ale skôr bez komentára demonštrujme svoju oddanosť ideálu dobra.
Tadiaľto vedie dorozumievací kód medzi Cirkvou a svetom. Snažme sa, aby aj o nás platili Pánove slová: Vy ste toho svedkami.