Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci. Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí. Filip mu odpovedal: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.“ Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých?“ Ježiš povedal: „Usaďte ľudí!“ Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc. Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov. Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“ Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.
Jn 6, 1- 15
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Vo väčšine miest, a aj v mnohých obciach, sú pekárne. Je to veľmi pozitívna informácia, že naše mestá a obce voňajú chlebom, tak ako tomu bolo aj v dávnej minulosti.
Aj dnešné evanjelium vonia chlebom. Cítime z neho veľkú starostlivosť Ježiša o ľudské potreby, lebo ak sme minulú nedeľu vnímali jeho cit pre odpočinok, dnes ho obdivujeme, že má pochopenie pre hladných ľudí. Dobre totiž vedel, že hladný človek nemyslí na Boha, ale na svoj žalúdok a presne túto skúsenosť má po stáročia existencie aj Cirkev. Preto všade, kde chcela dosiahnuť úspech pri ohlasovaní evanjelia, snažila sa najskôr pomôcť ľudskej biede a hladu. Bola to Cirkev, ktorá zakladala poľnohospodárske spolky, v ktorých učila ľudí správne hospodáriť, obrábať pôdu, starať sa o ňu.
My máme dostatok chleba, ale vo svete sú milióny ľudí, ktorí hladujú. Keďže odpoveď, prečo je tomu tak, a aké je riešenie proti hladu, len ťažko hľadáme, ľudia v mnohých krajinách sveta sa snažia hladujúcim maximálne pomáhať. Napríklad, len deti v Nemecku ročne vyzbierajú milióny eur na podporu hladujúcich detí. Aj u nás je veľmi úspešná vianočná koleda, pri ktorej deti vyzbierajú veľa peňazí pre svojich rovesníkov v rozvojových krajinách. Podobne je tomu aj v prípade rozličných charitatívnych organizácií, dobrovoľných zbierok či kultúrnych alebo športových podujatí, z ktorých výťažok ide pre chudobných ľudí. V každom prípade však treba povedať, že títo ľudia prispievajú zo svojho prebytku, ale svet sa iba vtedy zmení, keď sa bohatstvo bude pokladať na neresť a skromnosť za správny štýl novodobého života.
Ďalej musíme konštatovať, že vo svete je aj preto toľko biedy, lebo bohatí ľudia plytvajú peniazmi a ostatní to považujú za normálne. Médiá nám podsúvajú príbehy miliardárov, ktorí nevedia čo robiť s peniazmi, majú problém, kde ich najviac minúť a čo je najviac choré, ľudia tieto relácie a seriály pozerajú a tým nepriamo schvaľujú bohapusté plytvanie zo strany boháčov. A tak pokladáme za normálne, že sa vyhadzujú milióny na reklamy, že pri rozličných súťažiach sú doslova rozprávkové výhry, že športové kluby kupujú hráčov za milióny dolárov, že politické strany robia za milióny predvolebné kampane… Na veľa nenormálnych a nemorálnych vecí sme si zvykli a myslíme si, že sú normálne a morálne. Ľudia by nemuseli hladovať, keby sa peniazmi zbytočne neplytvalo.
Príčinou hladu a biedy vo svete sú aj nespravodlivé ekonomické postupy. Bohaté krajiny síce navonok vyhlasujú, že chcú investovať do rozvojových krajín, ale v skutočnosti im ide iba o seba a svoje záujmy. Chcú získať lacnú pracovnú silu a suroviny, a tak si k sebe chudobný štát pripútajú najskôr ekonomicky a potom aj politicky.
A hoci by sme mohli ešte ďalej rozprávať o príčinách hladu vo svete, zhrňme si aspoň tie, ktoré sme si spomenuli: nespravodlivé ekonomické postupy, zbytočné plytvanie peniazmi a pokladanie bohatstva za najväčší životný úspech.
Niekto by však mohol namietať: Načo je okolo toho toľko rečí? Ja nie som bohatý! Mňa sa to netýka! Ale buďme úprimní: Môžem povedať, že mám vždy otvorené srdce pre potreby druhých? Nezväzuje ma jeden z hlavných hriechov, ktorý sa volá lakomosť?
Kdesi som čítal, že svetový rekord v lakomosti drží istá Američanka, ktorá mala banke 31 miliónov dolárov, ale pritom jej synovi museli amputovať nohu, pretože jeho matka premárnila desať dní hľadaním nemocnice, kde by ho bezplatne operovali. Napokon ju ranila mŕtvica, keď sa v obchode hádala o cenu litra mlieka.
Sme radi, že naše mestá a obce voňajú chlebom. Prosme, aby sme ho mali vždy dostatok, ale nezabúdajme pritom, že zmyslom chleba je deliť sa a rozdávať sa pre iných. Majme vždy citlivé srdce pre pomoc našim blížnym a nadovšetko sa vyhýbajme lakomstvu.