Mnohí z Ježišových učeníkov povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ Ježiš vedel sám od seba, že jeho učeníci na to šomrú, a opýtal sa ich: „Toto vás pohoršuje? A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život. Ale niektorí z vás neveria.“ Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí. A povedal: „Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec.“ Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili. Ježiš povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“ Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“
Jn 6, 60- 69
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Častokrát rodičia strašia neposlušné malé deti tým, že ukážu na celkom neznámeho človeka a povedia: Dám ťa tomu ujovi alebo tete, lebo ma neposlúchaš! Dieťa, ktoré ešte nepozná túto „fintu“ sa obyčajne rozplače, chytí sa rodiča silno za ruku a chvíľu sa snaží poslúchať.
Apoštoli tiež začali šomrať na Ježiša a sťažovať sa na jeho slová, ktoré sa im zdali byť tvrdé a nesplniteľné. On sa ich však pohotovo spýtal: Aj vy chcete odísť? Vtedy Peter, ktorý si možno ako prvý uvedomil zaváhanie a nedôveru, snažil sa situáciu napraviť: Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý. Peter chváli Ježišove slová a je presvedčený, že sú vstupenkou do neba. Robí všetko, aby z nich načerpal čo najviac. Ako sa my staviame k Ježišovým slovám?
V súčasnosti je človek presýtený slovami. Obklopujú ho zo všetkých strán a mnohokrát sú prázdne, plytké, povrchné a urážlivé. Lenže napriek tomu je slovo nesmierne dôležité, veď ním sa dorozumievame, dieťa sa vďaka ním naučí rozprávať, čítať, písať… Vďaka slovu si ľudia môžu vyznať lásku, pomôcť si, navzájom si poradiť a urobiť iných šťastnými. Keď si to zhrnieme, môžeme povedať, že slovom sa urobí veľa dobra, ale aj veľa zla. Slovom môžeme človeka pohladiť, ale aj poraniť. A všetci veľmi dobre vieme, že rana, ktorú spôsobí ľudské slovo, býva veľmi bolestivá a ťažko sa hojí. To iste máme všetci odskúšané na vlastnej koži. Preto ktosi múdry povedal, že svoje slová máme vážiť na zlatých vážkach, lebo majú doslova cenu zlata. Starí kazatelia cenu slova prirovnávali ku človekovi, ktorý vynesie perinu na kostolnú vežu, roztrhne ju, vysype perie a potom sa ho snaží pozbierať. Ako je toto nemožné, nemožným je aj vziať zlé slovo naspäť.
Je tu ale slovo, ktoré neubližuje, nezabíja, ale naopak, kriesi k novému životu, k životu vo večnosti. Je to slovo Božie, zhrnuté vo Svätom písme. Krásne túto skutočnosť vyjavuje Katechizmus Katolíckej Cirkvi v bodoch 101–104: Aby sa Boh zjavil ľuďom, vo svojej dobrote sa im zhovievavo prihovára ľudskými slovami: „Lebo Božie slová, vyjadrené ľudskými jazykmi, sa pripodobnili ľudskému spôsobu hovorenia, ako keď sa svojho času Slovo večného Otca pripodobnilo ľuďom, vezmúc na seba krehké ľudské telo“. Všetkými slovami Svätého písma Boh nehovorí nič iné iba jediné Slovo, v ktorom sa vyslovuje celý: Len si spomeňte, že vo všetkých Písmach sa rozprestiera to isté Božie slovo, že to isté Slovo zaznieva v ústach všetkých svätopiscov, a síce to, ktoré bolo na začiatku Bohom u Boha a ktoré nepotrebovalo slabiky, lebo nepodliehalo času. Cirkev preto vždy uctievala Božie písma, ako si uctieva aj Pánovo Telo. Neprestajne predstavuje veriacim Chlieb života, ktorý pochádza zo stola Božieho slova a Kristovho Tela. Vo Svätom písme Cirkev neprestajne nachádza svoju potravu a silu, pretože z neho neprijíma iba ľudské slová, ale to, čím skutočne je: Božie slovo. "Veď v posvätných knihách ide s veľkou láskavosťou v ústrety svojim dietkam Otec, ktorý je na nebesiach a prihovára sa im". V tomto duchu nás Ježiš dnes pozýva, aby sme čítali Sväté písmo a živili sa ním, lebo ako hovorí KKC, ono je to potravou a posilou pre veriacich.
Povzbuďme sa príkladom veľkého ruského spisovateľa Dostojevského, ktorý sa v roku 1848 v Petrohrade zapojil do bojov za lepší život. Tu, ako nepriateľ cára, ktorý mal záujem o sociálnu reformu v Rusku, bol odsúdený na trest smrti. Ale tesne pred vykonaním rozsudku ho cár omilostil a poslal na nútené práce. Tesne pred odchodom dve ženy, ktoré si ho vážili, darovali mu jedlo, prikrývky a Bibliu. Bol dojatý z ich láskavosti a zaumienil si, že denne bude Knihu kníh čítať. A naozaj ho Božie slovo držalo pri živote aj vtedy, keď mal na nohách 5 kilogramové reťaze, keď odpadával od únavy, hladu, smädu a ponižovania, ale aj vtedy, keď písal nezabudnuteľné romány a básne, v ktorých hľadal Boha. Roku 1881 vážne ochorel a pred smrťou mal ešte jedno prianie, aby mu čítali jeho staré, ošúchané, ale milované Sväté písmo. Zomrel so slovami: Dôverujte Bohu, dôverujte mu absolútne a nikdy nezúfajte nad jeho milosrdenstvom.
Zamilujme si aj my Sväté písmo, čítajme ho, meditujme nad ním, ale predovšetkým sa snažme podľa neho žiť. Lebo kde nájdeme istotu, ak nie v Božom slove? Naučme sa aj my hovoriť s apoštolom Petrom: Pane, ku komu pôjdeme? Ty si cennejší ako čokoľvek na svete, lebo iba ty máš slová večného života!