Ježiš povedal svojim učeníkom: „Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie. Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“
Lk 21, 25- 28. 34- 36
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Všetko na svete má svoj začiatok aj koniec. Platí to o občianskom aj o cirkevnom roku. Prečo o tom hovorím? Dnes stojíme na prahu nového cirkevného roka. A ako to už v živote človeka chodí, pri takých príležitostiach si dávame predsavzatia, ktoré môžu byť pracovné, osobné, kolektívne… Bolo by však chybou, keby sme si ho nedali aj v duchovnom živote. Vhodný námet možno nájsť v dnešnom evanjeliu a sú to slová samotného Ježiša Krista: Bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka. Ježiš nás vyzýva k bdelosti a k modlitbe.
Čo znamená bdieť? Čakať! Kto čaká, má nádej. Lenže musíme vedieť, do čoho máme vkladať nádej. Kto vkladá nádej do malých veci, do veci pominuteľných, ten býva častokrát veľmi sklamaný. Všetci to dobre vieme. Kto však skladá nádej v Ježiša Krista, ktorý dáva existenciu a život všetkému, ten sa rozhodol správne. Nádej v pominuteľné veci prináša veľa sĺz, bolestí, beznádeje a zúfalstva. Nádej na príchod Krista prináša úľavu, pokoj, pohodu a šťastie. Kto čaká, má nádej, kto čaká, má lásku.
Predstavte si, že cestujete do neznámej krajiny. Vlak zastaví v meste, kde ste ešte nikdy neboli. Vystúpite na perón a pozeráte sa dookola. Cítite sa veľmi osamelý a máte stiesnený pocit. Zrazu ktosi zakričí vaše meno. Spočiatku sa vám to nechce ani veriť. Priblíži sa k vám váš dávny priateľ, ktorý v tomto meste žije už dlhé roky. Dozvedel sa, že prídete, preto vás čaká a pomôže vám zorientovať sa v neznámom svete. Je to prejav lásky a pravá priateľská služba. Už nie ste sám!
Aj my túžme v tejto adventnej dobe s nádejou čakať na nášho priateľa Ježiša Krista. Usilujme sa ešte viac venovať modlitbe, zúčastnime sa aj v pracovný deň na svätej omši, pristúpme k svätému prijímaniu. Dokážme sa ešte viac priblížiť k našim bratom a sestrám a prejaviť im úctu, lásku, ochotu pomôcť a poradiť. To bude láska! Vtedy s nádejou budeme očakávať príchod Pána, a to hneď dvojakým spôsobom. Na Vianoce si opätovne pripomenieme jeho príchod spred 2000 rokov, ale budeme čakať aj na jeho príchod na konci vekov. Práve preto nás vyzýva k bdelosti a k modlitbe.
Modlitba bezpochyby patrí k času očakávania. Predstavte si, že má prísť niekto blízky. Čakáte ho nie hodiny, ale dlhé mesiace. Dajú sa vôbec spočítať modlitby, ktoré za neho vysielate k Bohu, aby sa v zdraví a šťastne vrátil? A keď čakáme na príchod Pána, mali by sme byť vari nečinní? Ježiš hovorí: Modlite sa! To znamená, že máme byť ustavične spojení s Bohom. A to tiež sa deje dvojakým spôsobom – na kolenách, kde patrí modlitba, nedeľná svätá omša a prijímanie, vianočná svätá spoveď… a cez blížnych, kde zasa patria dobré medziľudské vzťahy. Veď Ježiš jasne povedal, že všetko, čo urobíme blížnemu, robíme jemu samému – a to je tiež modlitba.
Dajme si do nového cirkevného roku predsavzatie, že s nádejou budeme očakávať Pána a na jeho príchod sa budeme pripravovať úprimnou modlitbou a prácou pre blaho blížnych. Nech o tom svedčia naše skutky už v nasledujúcom týždni.