Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť Ježiš vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema a poslal pred sebou poslov. Oni sa vydali na cestu a prišli do istej samarijskej dediny, aby mu pripravili nocľah. Ale neprijali ho, lebo mal namierené do Jeruzalema. Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ On sa obrátil a pokarhal ich. A odišli do inej dediny. Ako šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“ Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ Inému vravel: „Poď za mnou!“ On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“ Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“ Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“
Lk 9, 51- 62
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Pre niekoho je dnešná doba časom chaosu, pre iného dobou radostného očakávania. Niektorí veriaci žijú v úzkostiach, a preto sa im zdá, že budova Cirkvi sa rúca, iným zasa, akoby spadol kameň zo srdca, keď vidia, že Cirkev vedie dialóg zo svetom. Tolerancia, znášanlivosť, dialóg, sú dobrým a užitočným zjavom v Cirkvi. Nič by nebolo pre kresťanstvo škodlivejšie, ako sa držať zastaraných foriem a prekonaných štruktúr. Úlohou Cirkvi nie je izolovať sa od sveta, ale svetu sa priblížiť a pochopiť ho. Ale pozor! Je to niečo úplne iné, ako sa svetu prispôsobiť! V evanjeliách niet miesta pre kompromis. Ježiš jasne hovorí: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.
To, čo sme počuli v dnešnom evanjeliu, iba dáva za pravdu týmto slovám. Cestou ktosi dobehol Ježiša a ponúkal sa mu, že ho bude nasledovať. Ježiš však na jeho prekvapenie ho odmieta a my môžeme mať pocit, že mu berie všetko nadšenie a elán a správa sa, akoby ani nepotreboval zapálených učeníkov. Zasa ktosi iný by aj kráčal za Ježišom, ale najskôr by si chcel pochovať otca. Ježišova reakcia je opäť prekvapivá: Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Tretí skôr, akoby vykročil za Ježišom, chcel sa najskôr rozlúčiť s rodinou, ale Ježiš o ňom prehlásil, že nie je súci pre Božie kráľovstvo.
Z tohto Ježišovho správania vidno, že v náboženstve nemožno hľadať sentimentalitu a obzerať sa späť za svetskými cieľmi. Možno sa mnohí prekvapene spýtajú: Nesmiem ísť ani na pohreb otca, rozlúčiť sa s rodinou... a vo všetkom uprednostňovať iba Krista? Je možné ísť s týmito zásadami medzi dnešných ľudí? Koniec-koncov, Cirkev môže byť rada, že ľudia chodia ešte aspoň do kostola…
Tento spôsob opozície je dokladom toho, že mnohí ľudia sú vzdialení duchu evanjelia a musia si upraviť svoje predstavy o Bohu. Ale buďme úprimní: čo sme my urobili z Pána Boha? Dobrého, starého pána, ktorý nič od ľudí nechce, len aby si ich nerozhneval a je rád, keď sa človek po živote, v ktorom sa o Boha nestaral a pohŕdal ním, napokon k nemu vráti a udobrí sa s ním. Ale dnešné evanjelium predstavuje Boha v inom svetle. Kristus kráča do Jeruzalema, kde mu jeho nepriatelia pripravujú taký koniec, akým ešte nikto neukončil svoj život. Veľmi dobre o ňom vedel, stále naň myslel, takže jeho myseľ nezamestnávala žiadna pozemská starosť, po ničom netúži, iba po poslušnosti k Otcovi, a preto kráča v ústrety smrti.
A niečo z tohto tvrdého kurzu, radikalizmu a nekompromisu by malo byť aj v nás, lebo ak budeme iba povoľovať, ustupovať, budeme naplnení falošnými ohľadmi, vtedy budeme strácať z podstaty svojho kresťanstva. Kresťan nie je iba ten, ktorý zájde v nedeľu do kostola alebo dá pokrstiť dieťa či po katolícky pochová svojich príbuzných. Kresťan je ten, kto v každej situácii dokáže povedať Kristovi – áno, kto nedeľu aj pracovný deň, povolanie, manželstvo, rodinu, lásku, slobodu, utrpenie, chorobu aj smrť podriadi a zverí Ježišovi. Len v takýchto kresťanoch je perspektíva budúcnosti Cirkvi.
Patrím k perspektívnym kresťanom? Zverujem svoj život i smrť Ježišovi Kristovi? Dokážem mu aj v ťažkých a bolestných chvíľach povedať svoje – áno?
Novinárka Dorothy Thompsonová robila rozhovor s človekom, ktorý prežil nacistický koncentračný tábor. Počas rozhovoru mu položila otázku, či vôbec v niekom ostala ľudskosť. Jeho okamžitá odpoveď znela: Nie, ľudskosť nezostala v nikom. Potom sa zastavil a spomenul si: Nie, bola tam jedna skupina ľudí, ktorí ostali ľudskí. Boli to veriaci ľudia. Novinárka vo svojom závere napísala: Začínam si myslieť, že všetko upadá, keď odíde Boh. Morálku nemožno udržať bez viery a náboženstva.
Vidíme, že aj veriaci ľudia v koncentrákoch mali pevné zásady a vo vyznávaní viery boli nekompromisní. Mohli sa pridať k masám a naozaj stratiť ľudskosť. Oni sa však nepridali k masám a tvorili skupinu, ktorá aj v neľudských podmienkach ukazovala, že človek má svoju hrdosť a vnútornú slobodu, ktorú mu dáva Boh.
Nesplyňme ani my s masami okolo nás, a aj napriek nepochopeniu a posmechu žime nekompromisne svoju vieru a so vztýčenou hlavou a otvoreným srdcom pre blížnych, kráčajme za Kristom.