Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemú desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu? A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“
Lk 17, 11- 19
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Človek si akosi zvykol na všetko nadávať. Nadávame na policajta, ktorý nám dal zaslúžene pokutu, lebo si plní svoje povinnosti, na futbalového rozhodcu, ktorý skoro dve hodiny behá po ihrisku a zodpovedne vedie zápas, na kňaza, ktorý sa skoro celý život zodiera vo farnosti, a keď zostarne, veriaci sa vyberú za biskupom, aby ho preložil… Nadávame na obchodníkov, šéfov v práci, spolupracovníkov… A keďže nevďaku je naozaj veľa, môžeme toto tvrdenie zovšeobecniť a povedať, že vládne svetom a každý z nás ho už iste okúsil na vlastnej koži.
Výnimkou nebol ani Ježiš Kristus, ktorý sa však na nevďak nesťažoval, iba jedenkrát naň upozornil. Mohli sme to sledovať v dnešnom evanjeliu, keď očistil desať malomocných a vďaku prejavil iba jeden z nich. Vtedy sa Ježiš prekvapený opýtal: Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu? Dalo sa totiž očakávať, že dobehnú všetci a jeden cez druhého budú ďakovať. Prišiel však iba Samaritán, a hoci ním Židia pohŕdali, ukázal sa ako charakterný človek. Deviati očistení Židia brali tento zázrak ako samozrejmosť.
Možno pri počúvaní evanjelia, ale aj z vlastnej skúsenosti, nás môže napadnúť otázka: Aké sú príčiny nevďaku? Hneď na začiatok musíme povedať, že záleží na vnútornej povahe nevďaku. Čo to znamená? Človek považuje všetko za samozrejmosť – napríklad: služby iných, zdravie, dobrú prácu aj plácu, že sa v pohode dožil nového dňa aj večera… Ale pozor! Nič z toho nie je samozrejmé, dokonca ani to, že môžeme voľne dýchať. Nevďačný človek, napriek tomu, že žije slušný a dôstojný život, nie je s jeho kvalitou spokojný. Nestačí mu to, čo má, ale chce mať aj šťastie a úspechy iných.
Teraz si niekto s úľavou môže povedať, že má čisté svedomie, lebo každému sa za jeho službu poďakuje, nič nechce zadarmo…, ale čo Boh? Sme aj jemu vďační? Veď práve to kritizoval Ježiš. Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu? Buďme úprimní, ako málo ďakujeme Bohu! Naša modlitba sa točí iba okolo: Pane, daj… Pane, urob… Pane, chcem… Pane, prosím…, ale ako málo hovoríme: Pane, ďakujem… A či toto nie je nevďak? Mám teda čisté svedomie?
Jeden z afrických jazykov prekladá slovo ĎAKOVAŤ ako POZERAŤ SA SPÄŤ. To vystihuje správnu cestu vďačnosti. K opravdivej vďačnosti sa priblíži iba ten, kto sa dokáže obzrieť dozadu a uváži, čo sa stalo. Pohľad dozadu, ktorý v nás prebúdza vďačnosť za Božie vedenie, nám zároveň dodáva nádej do budúcnosti. Nebojíme sa toho temného, čo nás môže v budúcnosti postihnúť, lebo z minulých dní vieme, že Boh je pri nás.
Na túto skutočnosť reaguje aj apoštol Pavol, keď sa pýta: Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal? Zároveň nás povzbudzuje: A buďte vďační! Vďačnosť zmieruje človeka s Bohom, vďačnému všetko dobre dopadne, lebo sa dotýka lásky darujúceho a na láske sa zapaľuje láska.
Ako tieto múdre slová uplatniť v praxi?
Skúsme pri večernom spytovaní svedomia nehľadať iba svoje nedokonalosti, ale zamerať sa predovšetkým na svoje dlhy. Poprezerajme v srdci všetko, čo sme počas dňa dostali od druhých a privolajme v duchu aj všetkých dobrodincov a poďakujme Bohu za nich. A tí, čo nám škodili, sú snáď osožní ako kvapka horkého lieku a tiež za nich poďakujme. Vtedy sa nám podarí spojiť Božiu dobrotu s ľudskou vďačnosťou, lebo vďačnosť je veľký dar a vďačný človek, je správnym človekom.
Chirurg Peter Bamm pôsobil na ruskom fronte a jeho rukami prešli tisíce ranených vojakov. Na jedného z nich však nikdy nezabudol. Bol to veľmi mladý muž, ktorého priniesli s celkom roztrhanou tvárou. Chirurg sa mu ju snažil dať podľa možnosti do poriadku, a tak pod jeho rukami vznikla nová tvár. Potom prišla posledná fáza operácie, kedy lekár zašil druhý kútik úst. Po čase, keď pacientovi sňali obväzy z tváre, asistenti ho postavili na nohy a chirurg ho vyzval: No tak, povedz niečo! Vojak pohyboval perami a s úsmevom i námahou artikuloval: Ďakujem vám! A chirurg dodal: Na vďačných ľudí sa nezabúda.
Aj my sa snažme pozerať dozadu a vidieť veľkú lásku a dobrotu, ktorou nás Pán každodenne rozličnými spôsobmi obdarúva. Ak mu budeme vďační, on na nás nezabudne. A buďme vďační aj našim blížnym, cez ktorých nám preukazuje svoju lásku. Preto v budúcom týždni často a radi používajme magické slovo ĎAKUJEM!