Tu celé zhromaždenie vstalo, odviedli ho k Pilátovi a začali naňho žalovať: „Tohoto sme pristihli, ako rozvracia náš národ, zakazuje platiť dane cisárovi a tvrdí o sebe, že je Mesiáš, kráľ.“ Pilát sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ On odpovedal: „Sám to hovoríš.“ Pilát povedal veľkňazom a zástupom: „Ja nenachádzam nijakú vinu na tomto človekovi.“ Ale oni naliehali: „Poburuje ľud a učí po celej Judei; počnúc od Galiley až sem.“ Len čo to Pilát počul, opýtal sa, či je ten človek Galilejčan. A keď sa dozvedel, že podlieha Herodesovej právomoci, poslal ho k Herodesovi, lebo aj on bol v tých dňoch v Jeruzaleme. Keď Herodes uvidel Ježiša, veľmi sa zaradoval. Už dávno ho túžil vidieť, lebo o ňom počul, a dúfal, že ho uvidí urobiť nejaký zázrak. Mnoho sa ho vypytoval, ale on mu na nič neodpovedal. Stáli tam aj veľkňazi a zákonníci a nástojčivo naň žalovali. Ale Herodes so svojimi vojakmi ním opovrhol, urobil si z neho posmech, dal ho obliecť do bielych šiat a poslal ho nazad k Pilátovi. v ten deň sa Herodes a Pilát spriatelili, lebo predtým žili v nepriateľstve. Pilát zvolal veľkňazov, predstavených a ľud a povedal im: „Priviedli ste mi tohoto človeka, že poburuje ľud. Ja som ho pred vami vypočúval a nenašiel som na tomto človekovi nič z toho, čo na neho žalujete. Ale ani Herodes, lebo nám ho poslal späť. Vidíte, že neurobil nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrescem ho teda a prepustím.“ (Bol totiž povinný prepustiť im na sviatky jedného.) Tu celý dav skríkol: „Preč s ním a prepusť nám Barabáša!“ Ten bol uväznený pre akúsi vzburu v meste a pre vraždu. Pilát k nim znova prehovoril, lebo chcel Ježiša prepustiť. Ale oni vykrikovali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ On k nim tretí raz prehovoril: „A čo zlé urobil? Nenašiel som na ňom nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrestám ho teda a prepustím.“ Ale oni veľkým krikom dorážali a žiadali, aby ho dal ukrižovať. Ich krik sa stupňoval a Pilát sa rozhodol vyhovieť ich žiadosti: prepustil toho, ktorého si žiadali, čo bol uväznený pre vzburu a vraždu, kým Ježiša vydal ich zvoli. Ako ho viedli, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom. Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo prichádzajú dni, keď povedia: „Blahoslavené neplodné, loná, čo nerodili, a prsia, čo nepridájali!“ Vtedy začnú hovoriť vrchom: „Padnite na nás! a kopcom: „Prikryte nás!“ Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“ Vedno s ním viedli na popravu ešte dvoch zločincov. ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty. Ľud tam stál a díval sa. Poprední muži sa mu posmievali a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“ A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Po tých slovách vydýchol. Keď stotník videl, čo sa stalo, oslavoval Boha, hovoriac: „Tento človek bol naozaj spravodlivý.“ A celé zástupy tých, čo sa zišli na toto divadlo a videli, čo sa deje, bili sa do pŕs a vracali sa domov. Všetci jeho známi stáli obďaleč i ženy, ktoré ho sprevádzali z Galiley, a dívali sa na to.
Lk 23, 1- 49
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Iste mi dáte za pravdu, že hovoriť o bolesti a pozerať sa na utrpenie iných je veľmi ťažké. Ale ešte ťažšie je, keď sami cítime bolesť a sme proti nej bezmocní.
Dozneli pašie a my smelo môžeme povedať, že ich ústrednou myšlienkou je utrpenie a bolesť nevinného človeka – Ježiša Krista.
Priblížme si jeho posledné hodiny: potenie sa krvou, bičovanie, tŕnimkorunovanie, nesenie kríža, ukrižovanie a smrť. Možno nás z týchto slov strasie a v duchu si povieme: Tak už dosť!
Pozrite, aký postoj k utrpeniu mali niektoré filozofické smery:
– hedonizmus hlásal, že bolesť treba zatlačiť požívačnosťou,
– stoici ju zatláčali cez pyšný cynizmus a ľahostajnosť,
– marxisti hovorili v súvislosti s utrpením o sociálnej revolúcii…
Koľkí z týchto filozofov nakoniec si sami siahli na život, keď videli, že musia trpieť? Koľkí sa nedokázali vyrovnať s bolesťou?
A čo Ježiš? V Getsemanskej záhrade dovolil, aby mu krvavý pot stekal po tvári, lebo dobre vedel, čo ho čaká – potupa, pľuvance, kopance, klince, nevýslovný smäd, dusenie sa, prebodnutie srdca… A hoci mal ľudský strach, nezabudol Otcovi povedať: Nie moja, ale tvoja vôľa, nech sa stane… Smelo môžeme povedať, že filozofiou Boha, je vykúpenie sveta a práve túto filozofiu Ježiš uznával, a aj ju naplnil.
Aký pohľad na bolesť a utrpenie máme my, ktorí nosíme Ježišovo meno? Pokorne si doznajme, ako veľmi sa bránime utrpeniu. Na jednej strane je to správne, veď sám Boh nám káže, aby sme si chránili zdravie, ale čo robiť, ak Boh predsa na nás dopustí bolesť a chorobu? Koľkokrát sa obrátime na neho s výčitkou: Pane, niet inej cesty? Prečo práve ja? A prečo toľko? Takáto reakcia nie je správna. Počujme, čo si o tom myslí prorok Izaiáš: Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty - hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok. Nositeľ Kristovho mena má k bolesti zaujať taký istý postoj, ako jeho Pán – utrpením má spolu s ním vykupovať svet.
Pozrime sa okolo seba a musíme konštatovať, že žijeme v riadnom chaose: v práci, v rodinách, v školách, v politike... Upodozrievanie, vzájomné podrážanie si nôh, rozpad rodín, ohováranie, korupcia, urážky biskupov, kňazov, pápeža, Cirkvi… Čím je to? Ľudia stratili vieru a priznajme si pokorne, že niekedy aj kvôli nám.
Aký je liek na tieto problémy? Utrpenie! Ale skutočné utrpenie, kedy kresťan ho dokáže spojiť s Kristovým utrpením, pripodobniť sa mu a radovať sa zo skutočnosti, že ho môže prežívať s ním.
Pri pohľade na mňa, si môže niekto povedať: Tebe sa hovorí. Si relatívne mladý a zdravý. Uzná vôbec niekto chorému? Viete, že aj zdravý musí počítať s chorobou a naučiť sa hovoriť s Kristom: Otče, nie moja, ale tvoja vôľa, nech sa stane… Pritom má mať súcit s chorými a usilovať sa im pomáhať niesť kríž konkrétnymi skutkami, modlitbami a obetami.
Aký je môj postoj k chorým a trpiacim? Všímam si ich? Som pre nich Šimonom? Alebo ma skôr zaťažuje ich utrpenie? Aký je môj vzťah k najbližším chorým – rodičom, starým rodičom…?
Istý kňaz rozprával, ako počas svojho kňazského pôsobenia stretol ženu, ktorá prakticky celý život prežila v kostole. Upratovala, ozdobovala oltáre kvetmi, prala omšové prádlo… Starobou postupne strácala zrak, až napokon oslepla. Vtedy sa našli ľudia, ktorí v súvislosti s jej postihnutím si neodpustili poznámku: Vidíte, ako sa vám Boh odmenil za vašu celoživotnú službu? A viete, čo týmto „hlboko veriacim“ odpovedala? Nerúhajte sa! Som šťastná, že takto trpím, lebo tak môžem ešte lepšie slúžiť Pánovi a darovať mu aj moje vyhasnuté oči.
Utrpenie a bolesť je pre nás záhadou a tajomstvom. Vo svetle Ježišovho utrpenia sa snažme ho prijímať a znášať odovzdane do Božej vôle… a práve vtedy budeme Ježišovi pomáhať vykupovať svet.