Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“
Mt 17, 1- 9
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Mnohokrát v živote sme sľúbili sebe alebo iným, že sa zmeníme, napravíme, polepšíme… Manžel sľúbil, že už ani pohárik…, manželka, že sa bude lepšie správať k svokre alebo neveste…, deti, že prestanú hnevať, budú sa lepšie učiť, pomáhať doma… A keď sa vám to podarilo, nebolo azda väčšej radosti pod slnkom.
Hoci žijeme v hektickej dobe, napriek tomu túžime nielen po vonkajšej zmene, ale aj po vnútornej premene. A keď sa nám s Božou pomocou darí, presviedčame sa nielen my, ale aj naše okolie o správnosti svojho života. Čosi podobné chcel urobiť aj Ježiš, u ktorého však o vnútornej premene nebolo možné hovoriť, pretože bol absolútne dokonalý. Volí teda vonkajšiu premenu pred tromi svedkami: Petrom, Jakubom a Jánom. Vyvedie ich na vysoký vrch a tam sa pred nimi premení. Tvár mu žiari ako slnko a odev mu zbelie ako svetlo.
Aby sme lepšie pochopili, čo Ježiš urobil, pozorujme horolezcov, ktorí sa škriabu na vysoký končiar. Ich cesta nie je vôbec jednoduchá, ale naopak, plná nástrah, sebazapierania a nebezpečenstiev. Pri výstupe sa mnohí horolezci dostávajú do akéhosi „krízového bodu“, kedy majú chuť so všetkým prestať a vrátiť sa na základňu. Vtom však dvihnú hlavu a uvidia slnkom ožiarený končiar, akoby bol už na dosah ruky. Vtedy pozbierajú všetky zvyšné sily a pocítia, že v žilách im koluje nová krv, naberú nový dych a túžbu byť už čím skôr na vrchole.
Podobnú situáciu zažili aj apoštoli. A keďže Ježiš bol vynikajúcim psychológom, ktorý vedel, že aj oni sa môžu dostať do „krízového bodu“, ktorý v nich vyvolá túžbu odísť alebo zvlažnieť, volí pre nich určitý „doping“. Vedel totiž, že mnohí iní to nezvládli a Ježišovu reč nazvali „tvrdou rečou“, nad ktorou hodili rukou a odišli. Tým „dopingom“ pre apoštolov bolo vidieť vrchol, čo v tomto prípade predstavovalo Ježišovu tvár a jeho rúcho. To, čo videli, ich zbavilo pesimizmu, únavy z apoštolátu, možno aj túžby nechať všetko tak a odísť. Z celej situácie sú uchvátení, čo vyjadria aj navonok: Pane, dobre je nám tu! A od tej chvíle sa zaväzujú Ježišovi k službám na celý život, nech sa stane čokoľvek, budú stáť verne pri ňom.
Ktosi z nás, pri počúvaní dnešného evanjelia, môže v srdci pociťovať závisť nad tým, čo sa stalo na hore Tábor. Ak by sme aj my dnes mali túto možnosť, určite by sme boli iní, aj naša viera by bola na vyššej úrovni. Lenže my, na rozdiel od apoštolov, u ktorých to bola jednorazová možnosť, môžeme byť denne svedkami Ježišovho premenenia pri svätej omši. A každý jeden z nás, aby sa vyhol „krízovému bodu“ v živote, má sa s dôverou pozerať na vrchol premenenia – na Krista v Eucharistii. Bola by však chyba, keby sme sa naň iba pozerali a neprijímali ho. Lebo len Eucharistia nás zbaví pesimizmu, nechuti, duchovných suchôt a vleje do žíl novú krv. A keď sa pod vplyvom Eucharistie vnútorne premeníme, keď sa obohatíme Kristom, s jeho pomocou budeme schopní uskutočniť aj vonkajšiu premenu. Až vtedy dokážem prestať piť, milovať nevestu a svokru, pomáhať, poslúchať, dobre sa učiť…
Chápeme, že Ježiš urobil tento zázrak aj kvôli nám? Chcel nám pomôcť, dať návod k vnútornej a vonkajšej premene, urobiť náš život šťastným a plnohodnotným.
Roy Companella, americký športovec (1921–1993) sa takto vyznal: Žiadal som od Boha silu, aby som sa mohol presadiť, urobil ma slabým, aby som sa naučil pokore. Žiadal som od Boha zdravie, aby som mohol robiť veľké veci, ochorel som, aby som mohol robiť niečo hodnotnejšie. Žiadal som od Boha bohatstvo, aby som mohol byť šťastný, dostal som biedu, aby som sa stal múdrym. Žiadal som od Boha moc, aby ma ľudia velebili, dostal som bezmocnosť, aby som cítil potrebu Boha. Žiadal som od Boha všetko, aby som mohol mať radosť zo života, dostal som život, aby som sa mohol radovať zo všetkého. Nedostal som nič z toho, čo som žiadal, ale dostal som všetko, v čo som dúfal. Takmer proti mojej vôli, boli moje modlitby vypočuté. Som najbohatší z obdarovaných.
Aj my dnes túžme byť najbohatší z obdarovaných, lebo Ježiš nám k tomu dáva jedinečnú pomoc – Eucharistiu. Ona nás premení, obdaruje nás bohatstvom Pánových milostí a vleje nám do duší novú krv. Nech nik z nášho farského spoločenstva nezostane cez tohoročnú Veľkú noc bez eucharistického Krista!