×

Chcete vytlačiť text s obrázkami alebo bez nich?

4. pôstna nedeľa – rok A

Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“ Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“ Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa. Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“ Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von. Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“ On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ Ježiš mu povedal: „Už si ho videl – a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“ On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu.

Jn 9, 1. 6-9. 13-17. 34-38

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

Ľudia nemajú radi dlhé články a mnohí to aj priznajú: Nečítal som to, na mňa je to dlhé… Majú v obľube stručný prehľad a sami si vyberú, čo ich zaujíma a aj v správe si najradšej prečítajú len hrubo vytlačené vety, lebo tie vystihujú podstatu článku.
Cirkev predpokladá, že v pôstnom období je naše srdce ochotnejšie ako inokedy sa otvárať pre duchovné veci, a preto nám v dnešnú nedeľu dáva čítať jedno z najdlhších evanjelií. Ak sme si ho pozorne vypočuli, snáď každému z nás rezonuje Ježišova otázka: Ty veríš v Syna človeka?
Unáhlene by sme mohli odpovedať: Pravdaže, veď som pokrstený katolík! Tu však nie je na mieste unáhlená odpoveď, lebo ako vidíme na slepcovi, tá sa rodí iba z hlbokého poznania Ježiša Krista. On sa dvakrát stretol s Pánom, dvakrát bol ním obdarovaný, ale až po druhom stretnutí vyznal vieru v neho. Pri prvom stretnutí, keď sa na Ježišov príkaz umyl v rybníku Siloe, stratil telesnú slepotu a nadobudol svetlo pre telesný zrak. Druhýkrát sa s ním stretol, keď ho farizeji po výsluchu vyhodili von. Vtedy ho Pán druhýkrát obdaroval tak, že stratil duševnú slepotu a nadobudol svetlo pre duchovný zrak. Začal vidieť, že Ježiš je Boh a tiež začal prežívať hlbokú vieru v neho, čo vyjadril aj navonok, keď povedal: Verím, Pane! a klaňal sa mu.
Aby sme aj my tak vrúcne mohli Ježišovi odpovedať, tiež potrebujeme dvojaký Boží dar. Prvý sme dostali pri krste, kedy sme sa podobali slepcovi, ktorý sa na Ježišov príkaz umyl v rybníku. My sme boli obmytí krstnou vodou a v tom okamihu sme sa stali Božími deťmi, Ježišovými bratmi a sestrami, dedičmi nebeského kráľovstva. Pán si nás privlastnil bez nášho vedomia a zamiloval si nás, bez nášho rozhodnutia a zásluh. Teraz však, keď sme dospelí, potrebujeme od Krista druhý dar. Spočíva v tom, že ho dokážeme prijať na základe nášho slobodného rozhodnutia a budeme sa tešiť z jeho bratstva aj zo skutočnosti, že sme deťmi nebeského Otca, dedičmi jeho kráľovstva. Druhé obdarovanie je prejavom hlbokej viery.
Jasne vidíme, že Ježišovi nestačí iba naša viera v to, že sme pokrstení, že on skutočne žil a zomrel na kríži. To by bola iba historická viera, informácia, ktorú máme aj vtedy, keď veríme, že žil, napríklad, cisár Karol Veľký. Ježiš očakáva existenciálnu vieru, ktorou sme ochotní celú svoju existenciu, celý náš život vložiť do jeho rúk a prijať ho ako svoju Cestu, Pravdu a Život. Keď v tejto viere kráčame Ježišovi v ústrety, až potom môžeme povedať: Verím, Pane. Tu vidíme, aký je úžasný rozdiel medzi človekom iba krsteným a človekom, ktorý je pokrstený a má hlbokú vieru.
Pozrime sa na životný príbeh francúzskeho umelca a spisovateľa Reného Schwoba. Pochádzal zo židovskej rodiny, ktorá nebola žičlivá náboženstvu. Ako 13-ročný ušiel z domu a prebíjal sa životom. Keď vypukla 1. svetová vojna, prihlásil sa za vojaka. V boji bol ranený a musel sa dlho liečiť. Vtedy začal premýšľať o zmysle života. V tichu jednej noci počul hlas: Budeš zachránený, ak ma budeš milovať. Keď mal 28 rokov požiadal o katolícky krst, ktorý mu však nepriniesol vnútorné uspokojenie. Nechápal to. Začal intenzívnejšie premýšľať nad vnútorným hlasom, ktorý sa mu prihovoril a porozumel, že nežiadal, aby sa dal pokrstiť, ale aby ho miloval. Cítil, že on je iba Ježišov, ale je nutné, aby aj Ježiš bol jeho. Začal sa modliť a prosiť, ale doľahla naň ďalšia choroba. Dlho ležal, pričom čítal knihu Nasledovanie Krista. V nekonečných chvíľach samoty, premýšľania a modlitby pocítil, že Ježiš je jeho. Hlboká viera natoľko ovplyvnila jeho život, že túžil sa stať kňazom a ako 45-ročný začal študovať teológiu. Raz, keď sa veľmi dlho modlil v studenom kostole prechladol a dostal zápal pľúc. V ťažkej chorobe si želal prijať aspoň nižšie svätenia, v čom mu biskup vyhovel. Na druhý deň po ich prijatí zomrel. Bolo to 25. januára 1946.
Pravdou je, že od nás Ježiš nežiada takúto hrdinskú prítulnosť zavŕšenú smrťou, ale žiada hrdinskú prítulnosť zavŕšenú životom pre neho. Prijmime ho do svojho života a na jeho otázku odpovedzme jasne a jednoznačne: Verím Pane! Zostaňme mu verní cez celý život a budeme šťastní tu, aj vo večnosti.