Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“
Mt 5, 13- 16
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Predstavte si svet bez slnka, bez svetla. Ráno by slnko nevyšlo, „neputovalo“ by po nebeskej oblohe, celý deň by nesvietilo, a tak by bola iba večná noc. Taký svet by bol smutný, mŕtvy a zanikol by na ňom všetok život. Boh stvoril svet so slnkom, ktoré akonáhle sa po noci objaví, hneď nám je veselšie a svet sa nám zdá byť krajší.
V dnešnom evanjeliu prirovnáva Ježiš dobrých ľudí, dobrých kresťanov ku svetlu: Vy ste svetlo sveta! Dobré skutky týchto ľudí, robia svet krásnym a plným radosti, presne tak, ako slnečné lúče.
Veľký poľský skladateľ Frederic Chopin sa raz spýtal známej panej, akým spôsobom získava pokoj a pohodu, ktoré z nej neustále vyžarujú. Ona mu odpovedala: Každý deň sa snažím urobiť niečo dobré a potom je každý deň pre mňa krásnym a slnečným, aj keby pršalo. Pani povedala veľkú múdrosť, lebo keď človekovi chýba dobrota a úsmev, aj keby na nebi nebolo jedného mráčika, svet sa mu javí tmavý, temný a smutný. Svätý Ambróz povedal: Odstráňte dobrotu medzi ľuďmi a potom bude tak, ako keby ste odstránili slnko.
Iste ste prežili deň a snáď nie jeden, kedy boli ľudia k vám zlí a bez srdca. Keď sa takýto deň pominul, snáď sa vám zdalo, že nielen vo vašej duši, ale aj okolo vás, ba na celom svete, ostalo jasnejšie, veselšie, ako keď po búrke s hromobitím a ľadovcom, vykukne spoza mrakov slnko.
Pán Ježiš prirovnáva kresťanov nielen ku svetlu, ale aj k soli: Vy ste soľ zeme!
Aj dnes je soľ veľmi potrebná v každej domácnosti, ale predsa tu pozorujeme zmenu. V domácnostiach našich prarodičov bývala veľká soľnička, dokonca súdok so soľou. Soľ mala prvenstvo v malom výbere dostupných pochutín. Dnes každá domácnosť má celý rad nádobiek rozličných tvarov a veľkostí s korením z celého sveta. Soľ už nemá prvenstvo, je iba jednou z mnohých pochutín.
Čo ale znamená Ježišov výraz „soľ zeme“? V myslení vtedajších ľudí sa spájal s trojakou predstavou:
– Predstavou čistoty, lebo je biela a má trblietavý lesk. Rimania vravievali, že preto je taká čistá, lebo vznikla pôsobením slnka a mora. Tvrdili: Nihil utilius sole et sale – Nič nie je užitočnejšie ako slnko a soľ.
– Soľ v Ježišových časoch bola jediným konzervačným prostriedkom a zabraňovala skaze potravín.
– Najužitočnejší účinok soli však bol a je, že zlepšovala chuť potravín a pokrmov. Keď je niečo nechutné, hovoríme, že je to neslané – nemastné.
Prečo Ježiš prirovnáva kresťanov k soli? Lebo majú vo vzťahu k svetu podobnú úlohu, ako soľ vo vzťahu k pokrmom. Solíme ich nielen preto, aby boli chutnejšie, ale aj preto, aby sa nepokazili. Podobne aj dobrý kresťan svojím slovom a príkladom chráni iných pred skazou. Sú však aj nehodní kresťania, ktorých Ježiš prirovnáva k zvetranej soli, pomiešanej s kadejakou nečistotou. Keby nám takú soľ dali do polievky, mohli by sme ju jesť? Akú by mala chuť? Nebola by nanič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Dobrý kresťan má dávať životu chuť a chuť do života. Kto však je kresťanom iba podľa mena, ten sa podobá zvetranej soli, ktorá stratila chuť a je zbytočná.
Za dávnych čias bývalo zvykom, že keď sa exkomunikovaný, čiže vylúčený z Cirkvi pre nejaké veľké priestupky, chcel opäť vrátiť do jej spoločenstva, musel si ľahnúť na zem pri chrámových dverách a volať na veriacich, ktorí vstupovali do kostola: Pošliapte ma, lebo som ako soľ, ktorá stratila chuť!
Žime tak, aby sme ostali svetlom a soľou pre naše rodiny, priateľov, farnosti, pre spoločenstvo veriacich a aj celý národ. Nech aj o nás platia Ježišove slová: Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.