Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“
Mt 28, 16- 20
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Väčšina z nás žije pokojným kresťanským životom v úzkom kruhu rodiny a známych, kde sa usiluje uchovať a rozvíjať kresťanskú vieru a hlbšie ju prežívať. Ale prekračovať hranice rodiny, pomáhať aj iným k obohateniu ich duchovného života a k získaniu viery, to sa často považuje za niečo nenormálne a nadbytočné. Ľudia radi hovorievajú, že viera je osobná vec každého človeka. A ak sme sa aj my niekedy dostali do vášnivého rozhovoru
o otázkach viery s neveriacimi, odchádzali sme skôr naplnení horkosťou a pocitom nemohúcnosti.
Cirkev nás však chce vyburcovať z ľahostajného postoja, pretože ten je v rozpore s Ježišovými úmyslami. Práve preto nám v dnešnú nedeľu dáva za príklad slovanských apoštolov – Cyrila a Metoda.
V niekom z nás by v tejto chvíli mohli v srdci zarezonovať otázky: V čom mne, človekovi 21. storočia, môžu byť vzorom ľudia, ktorí žili pred vyše 1100 rokmi? Ako ich ja môžem nasledovať, keď žijem v rodine, chodievam do školy, do práce, a preto mám úplne iné postavenie ako mních či biskup, ktorí žili v celibáte, nestarali sa o deti, nepracovali vo fabrike…? Kto takto uvažuje, má pravdu! Nám naozaj nie je možné žiť tak, ako žili Cyril a Metod. Ale tu nejde o to, aby sme ich do detailov napodobňovali, ale o to, aby sme sa povzbudili k nasledovaniu ich čností a dobrých vlastností v našich životných podmienkach, možnostiach a časových okolnostiach.
K čomu sa môžeme od nich priučiť? V prvom rade je treba sa usilovať, aby sme neveriacim alebo ľahostajným vo viere zrozumiteľne a príťažlivo sprostredkovali a odhalili veľkosť kresťanskej viery a privádzali ich k Bohu. Je to vlastne misionárske poslanie, ktorým má vynikať každý z nás, ktoré plynie z nášho všeobecného kňazstva. Cirkev to veľmi zreteľne vyjadrila na Druhom vatikánskom koncile v Konštitúcii Lumen gentium: Laici sú však povolaní predovšetkým na to, aby zabezpečili prítomnosť a účinkovanie Cirkvi na tých miestach a v tých okolnostiach, kde sa môže stať soľou zeme jedine ich prostredníctvom. Tak je každý laik už na základe darov, ktoré dostal, svedkom a zároveň živým nástrojom poslania samej Cirkvi podľa miery, akou nás obdaroval Kristus.
Opäť niekto môže mať v tejto chvíli námietky: Bolo by správne sa dohadovať s neveriacimi, poprípade ich presviedčať, aby chodili v nedeľu do kostola, modlili sa, dali pokrstiť deti…? Aký by to malo účinok? Znova máte pravdu! Dnes je naozaj mnohým ľuďom reč o Bohu cudzia, nezrozumiteľná, ba až odpudzujúca. Majú totiž „rečičiek“, ktoré denne chrlia médiá, politici, šéfovia v práci… už vyše hlavy, a ak sú predsa ochotní niečomu naslúchať, tak je to životný postoj. A tu nám opäť dobre padne príklad Cyrila a Metoda. Máme rozprávať o Bohu rečou, ktorej ľudia rozumejú, ktorá ich osloví rečou viery a lásky.
Ako sa prejavuje reč viery a lásky hovorí aj prípad zo života súčasnej cirkvi v Japonsku. Duchovný správca – misionár – sa dohodol so svojimi pomocníkmi z farnosti, že sa budú starať o všetkých opustených a starých spolu¬občanov. Aby však táto služba ostala službou a nebola chápaná ako propagácia náboženstva, dohodli sa, že o náboženstve nebudú s nikým hovoriť. Po určitom čase jedna zo starých žien sa spýtala obetavých ošetrovateliek: Akého ste náboženstva? Podľa dohody odpovedali: Veríme v Boha ako väčšina Japoncov. Stará žena s bolesťou dodala: Ja viem, že ste kresťania. Nikto iný by sa toľko nevenoval nám, ktorých vlastné deti opustili, ako kresťania. I ja som bola pokrstená a nezabudla som na to, ale kvôli synovi som sa prestala hlásiť k svojej viere. Vidíte, syn príde raz za rok a viac si na starú matku nespomenie. A misionár dodáva: Svedectvo veľmi účinne je možné vydávať aj vtedy, keď o viere nerozprávame.
Aj z tohto skutočného príbehu môžeme vidieť, že svedectvo o Bohu sa dá uskutočňovať v podmienkach, ktoré poskytuje náš život. Napríklad v rodine, kde majú byť rodičia vzorom viery a lásky pre deti. Majú sa usilovať o vzá¬jomnú úctu, sebaovládanie, premáhanie hriešnych sklonov k hádkam, sebectvu… Staršie deti majú byť vzorom mladším v tom, že dokážu ustúpiť a nielen sa hádať a biť o maličkosti. Alebo v práci, kde poctivosť, ochota pomôcť a láskavosť je rečou o Bohu. Ďalej v škole, kde usilovnosť, zodpovednosť, dobrý prístup k spolužiakom a učiteľom, zdržanlivosť v rečiach je tiež silným svedectvom o Bohu. A mohli by sme rozprávať o rozličných zábavách, diskotékach, výletoch, víkendových stretnutiach… Všade platí zlaté pravidlo, že všetko, čo robím, hovorím, na čo myslím, konám pred Bohom, pred jeho tvárou a mnohé skutky aj pred tvárami mojich blížnych. Mám preto tak konať, aby som sa za svoje skutky nemusel hanbiť.
Nech sú svätí Cyril a Metod našimi mocnými orodovníkmi príťažlivého svedectva o Bohu. Dal by Boh, aby sme si vždy boli vedomí toho, čo od nás On aj Cirkev očakáva. S odpoveďou si opäť pomôžme Konštitúciou Lumen gentium: Na všetkých dolieha vznešená povinnosť pracovať na tom, aby Boží plán spásy čoraz väčšmi zasahoval všetkých ľudí všetkých čias na celej zemi. Nech sa im preto všade umožní, aby aj oni, podľa svojich síl a podľa požiadaviek doby, mali aktívnu účasť na spásonosnom diele Cirkvi.