K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí. Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch prorokoval Izaiáš, ako je napísané: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.“ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“
Mk 7, 1- 8. 14- 15. 21- 23
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Predstavte si, že by nám, veriacim, dajaký inštitút pre skúmanie verejnej mienky, položil otázku: Myslíte si, že je Boh s vami spokojný? Čo myslíte, aká by bola naša odpoveď?
Pre veriaceho Žida v časoch Ježiša Krista by sme otázku museli naformulovať trocha inak: Veríš, že si pred Bohom čistý? Židia si vtedy pomer medzi Bohom a človekom vyjadrovali pojmami: čistý a nečistý. Stačilo zachovať vonkajšie predpisy, aby bol človek čistý, čo pre nich znamenalo, že žil v Božej milosti a láske. Niektoré predpisy sú vyjadrené aj vo Svätom písme: umývanie rúk pred jedlom, zákaz vstupu do domu neveriaceho človeka, inoverca, alebo verejného hriešnika, nedotknúť sa mŕtvoly alebo kultovo nečistého človeka, nejesť mäso nečistých zvierat, umývanie niektorých denných nádob alebo postelí… Všetky tieto rituálne predpisy mali pôvodne dobrý cieľ, buď zdravotný alebo hygienický. Časom sa však na tento cieľ zabudlo a z pravidiel zostal iba kultový predpis. V priebehu dejín pribúdalo podobných, často nezmyselných, predpisov a za Ježišových čias ich počet narástol na päťsto.
My máme Desatoro Božích a Pätoro cirkevných prikázaní a buďme úprimní, vieme ich vôbec vymenovať? Koľko námahy nám to dalo, aby sme sa ich naučili pred Prvým svätým prijímaním? Všetkým je pritom jasné, že päťsto židovských predpisov poznali iba učenci, zákonníci a farizeji, ale obyčajní, jednoduchí veriaci poznali iba tie najzákladnejšie. Lenže chudobní ľudia ani nemohli dbať na to, čo môžu jesť a čo nie, lebo jedli iba to, čo mali. V židovskom národe bola iba malá skupina, ktorá poznala všetky predpisy a zachovávala ich, čo ju v očiach jednoduchých ľudí povznášalo do výšin a spôsobovalo to, že nevzdelaným ľudom pohŕdala.
Ježiš bol tiež pravoverný Žid, ktorý učil v synagóge a vykladal Písma. Pre neho bolo prirodzené, že poznal to množstvo predpisov a nariadení, ale napriek tomu mal odvahu tento základ židovského náboženstva napadnúť a odsúdiť. Používa slová proroka Izaiáša: Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy. A farizejom povedal: Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.
Nuž a tieto výčitky neplatili iba farizejom, ale dotýkajú sa aj nás. Môžeme povedať, že Boh je s nami spokojný? Čo musíme urobiť, aby bol spokojný? Možno by sme dokázali uviesť dlhý výpočet vecí, ktoré musíme zachovať a ktorých sa máme varovať. Ale budeme pred Bohom čistí, keď zachováme jeho a cirkevné prikázania? Neplatí Pavlovo: Boh nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha; lebo litera zabíja, kým Duch oživuje?!
V jednej rodine mala matka meniny. Jej dve deti Peter a Katka sa už dlhší čas dohadovali, aký darček mame kúpia. Peter sa pochválil, že si vyšibal 30 eur, za ktoré jej kúpi veľkú obrázkovú knihu o pestovaní kvetov. Katka bola smutná, že ona nemá peniaze, ale napokon jej napadlo, že mame môže darček vyrobiť. V škole sa učili štrikovať a ona sa rozhodla, že jej uštrikuje ochrannú rukavicu, s ktorou môže pri varení chytiť aj horúce hrnce. Aby bola krajšia, použila viacero farebných vĺn a napokon rukavicu oprala. Ale nemala šťastie. Pri praní farby pustili a fľakatá rukavica vyzerala hrozne. Mamička sa jej však potešila, lebo vedela, že dcéra ju sama vyrobila a pochválila ju.
Tak ako matka ocenila dobrú vôľu za vynaloženú námahu dcéry, to isté robí aj Boh. On vidí do srdca a vie, či naše dobré skutky sú konané iba navonok alebo ich robíme s dobrou vôľou, s čistým úmyslom a ochotným srdcom. Nestačí iba poznať prikázania a so strachom alebo s ľudskými ohľadmi ich plniť, ale je nutné mať ich v srdci a žiť tak, aby náš život bol neustálou oslavou Boha.