Ján povedal Ježišovi: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“ Ježiš vravel: „Nebráňte mu! Lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás. A kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto, že ste Kristovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu. Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora. Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa. Ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života krivý, ako keby ťa mali s obidvoma nohami hodiť do pekla. A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla, kde ich červ neumiera a oheň nezhasína.
Mk 9, 38- 43. 45. 47- 48
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Spomínam si, ako sme v zime prišli zo školy domov, hodili do kúta tašku a chodievali na klzisko sa korčuľovať. Mali sme však korčule na kľúčik. Hocikedy sa stalo, že v najlepšom sa korčuľa uvoľnila, museli sme po ľade za ňou utekať a znova ju pritiahnuť. Až raz prišiel jeden kamarát na krásnych korčuliach „kanadách“, ktoré už nepotrebovali kľúčik. Všetci sme mu závideli.
Vyrástli sme z korčúľ, ale nevyrástli sme zo závisti. Jeden druhému závidíme dom, postavenie v spoločnosti, automobil, úspech v podnikaní, peniaze, slávu, moc... Človek vie naozaj závidieť všetko a pritom by vôbec nemusel, lebo každý človek je Božím slovom, vyrieknutým rodičmi, je jedinečný a neopakovateľný, obdarovaný rôznymi talentami a schopnosťami. Má dotvárať svoju osobu do tej predstavy, ktorú má o ňom Boh. Takže, čo by mal závidieť? A komu? Veď každý je jedinečný!
Aj Ježiš pristihol apoštolov pri obyčajnej závisti. Hovorili mu: Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami. Ježiš im na to odvetil: Nebráňte mu! Lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás. A kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto, že ste Kristovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.
Aj v Starom zákone nachádzame veľa dôkazov o ľudskej závisti. Jeden je zachytený aj v 1. čítaní. Jediným kazateľom pre celý izraelský národ bol Mojžiš. Ale na všetko nestačil, preto si vybral sedemdesiatich mužov, ktorým dal Boh z jeho prorockého ducha, aby aj oni prorokovali, hlásali Božie slovo a vychovávali ľud. Dvaja z vybraných mužov – Eldad a Medad – neprišli do stánku, v ktorom Boh vkladal do nich prorockého ducha. Napriek tomu však prorokovali, čo sa nepáčilo Jozuemu, ktorý Mojžiša žiadal, aby im v tom zabránil. Ale on povedal: Prečo sa hneváš na mňa? Kiežby všetok Pánov ľud pozostával z prorokov! Kiežby Pán zoslal na všetkých svojho ducha.
Tu je základ ľudského napredovania – tešiť sa z radosti druhých. Lebo akonáhle začneme závidieť, stratí sa z nás radosť a vtedy náš život bude prebiehať v smútku a nude. Sú totiž ľudia, ktorí začínajú mať radosť vtedy, keď sa druhým zle darí a ich závisť prechádza v škodoradosť. Tým znemožňujú v sebe budovať radosť z úspechov iných a nerozvíjajú svoj život ako Božie deti. Musíme si uvedomiť, že sme Božie deti, Božie stvorenia. A ak závidíme, blokujeme v sebe Božie synovstvo a tým pádom nemôžeme sa rozvíjať v šťastných ľudí. Zároveň blokujeme aj rodinné šťastie, lebo miesto toho, aby sme vytvárali radostné prostredie so svojimi najbližšími, utápame sa v závisti, a tak často popretŕhame rodinné putá a tragédiami, ktoré z toho vzniknú, sú poznačené mnohé generácie.
Slávny viedenský kazateľ Abraham a Sancta Clara povedal kedysi svojim poslucháčom: Na ostrove Malta niet hadov, na Sardínii nie sú vlci, v strednej Európe nie sú krokodíly, ale na celom svete nenájdete miestečka, kde by nebolo závisti.
Prečo by sme si mali závidieť? Prečo by sme sa nemali tešiť z úspechov iných? Prečo by sme im nedopriali, keď sa im darí, keď požívajú slávu a čosi dosiahli? Veď ako hovorí múdry Jób: Nahý som vyšiel z lona svojej matky a nahý sa ta vrátim. Na cintoríne človek potrebuje tak málo! Je odkázaný ešte aj na to, čo mu pozostalí oblečú.
Na železničnej stanici zamrzol človek a keďže sa nik k nemu nehlásil, lebo bol pravdepodobne cudzinec, mal byť pochovaný na trovy obce. Hrobári, veriaci chlapi, zazvonili na fare a spýtali sa kňaza, či by cudzinca v jedno zimné sobotné dopoludnie prišiel pochovať. Kňaz ochotne šiel. Bola veľká zima a fujavica. Na zemi pri jame, ktorá bola vykopaná pri plote cintorína, bola položená najlacnejšia preglejková rakva. Kňaz prosil hrobárov, aby mu mŕtveho ukázali. Keď otvorili rakvu, všetkým zostalo ešte zimšie. Mŕtvy ležal v rakve nahý a bol prikrytý novinami. Kňaz povedal: Ako málo potrebujeme na cintoríne!
Pane, všetci sme stvorení podľa tvojej predstavy na tvoj obraz. Chceš, aby sme boli tvojimi deťmi. Dal si nám talenty, aby sme si podmaňovali, dotvárali a skrášľovali tento svet. Pomáhaj nám, aby sme si nezávideli, ale aby sme mali radosť z toho, že ty si rovnako dobroprajný a každému chceš dať večné bývanie u teba. Daj nám silu, aby sme v svojom živote pestovali vzájomnú úctu, porozumenie a dobroprajnosť.