Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.
Lk 2, 22- 40
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Koľko hrdosti, nadšenia a lásky je v otcovi a matke, keď zoberú do náručia svoje dieťa! Je pre nich nádejou, že raz sa stane ich pokračovaním a oporou ich staroby. Budú mať pre koho žiť a pracovať.
Dnes sme boli svedkami, že nie otec, ale celkom cudzí muž berie do náručia dieťa. Prv však, ako ho zobral do náručia, držal ho v náručí viery. A je zaujímavé, čo toto dieťa, Ježiš Kristus, spôsobuje práve cez náruč viery.
Simeon nežiada: Pane, prosím o dlhší život, aby moja staroba bola veselšia, aby som nemusel veľa trpieť…, ale prosí: Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu. Cez Ježiša rieši najťažšiu otázku svojho života – smrť. Ukazuje sa nám, ako krásny typ človeka viery.
Jeho viera však nevznikla práve v túto jednu chvíľu, ale celý život zápasil o priateľstvo s Bohom v modlitbách, dennej návšteve chrámu a života v Božom Duchu. V tomto Duchu vidí Ježiša úplne inak ako ostatní, a preto volá to, čo by nik nepredpokladal: Pane, teraz ma môžeš prepustiť… Vo svojom náručí cíti istotu záchrany a spásy, lebo vie, že jeho život nie je zbytočný a márny.
My si však môžeme povedať, že chceme žiť, hodnotne žiť a ešte nepočítame so smrťou. Lenže my máme problém so životom a nie so smrťou! Pre Simeona Ježiš prináša to, čo on potrebuje a s čím zápasí. Ale Ježiš je schopný spôsobiť pomoc aj v našom živote, v tom, čo potrebujeme. Lenže čaká, že ho zoberieme do náručia prostredníctvom viery.
Za mudrcom v Aténach, ktorý ľuďom predpovedal budúcnosť, prišiel jeden chytrák a pýta sa: Učiteľ, povedz mi, či vrabec v mojej hrsti je živý alebo mŕtvy? Myslel si totiž: Ak povie živý, stisnem ho a zomrie, ak mŕtvy, otvorím ruku a odletí. Lenže aj mudrc bol múdry a povedal mu: Bude taký, akým ho chceš mať.
Poučenie pre nás spočíva v tom, že Ježiš v našich životoch bude takým, akým ho chceme mať. Ak ho chceme mať živého a nás posilňujúceho, taký bude! Pre ťažkosti, problémy, ale aj radosti, ktoré prežívame, bude posilou, nadšením a šťastím. Ale ak ho chceme mať mŕtveho, jednoducho povedané, všedného a zbytočného pre život, takým sa stane a nič v nás nespôsobí, lebo lenivosť, sebectvo, zloba, nenávisť, udusia jeho hodnotu.
Zamyslime sa preto nad tým, aký je Kristus v mojom živote? Môžem povedať, že viem o chvíľach, kedy som prežíval opravdivé priateľstvo s Bohom? Zažil som Boží dotyk? Viem o chvíľach v tomto roku, kedy Boh bol živý v mojom živote? Alebo bol mŕtvy?
Do nového roka si prajeme veľa krásnych vecí, medzi iným aj Božie požehnanie. Ale Boh v nastávajúcom roku bude celkom taký, ako ho ja budem chcieť mať. Ak sa budem usilovať o náruč viery, ak budem zápasiť čestným životom na pracovisku, v škole, v rodine, v spoločenstve, medzi priateľmi aj nepriateľmi, Ježiš bude môj život napĺňať silou svojej prítomnosti. Ale ak nič, celkom nič, vôbec nič neurobím, Kristus bude pre mňa zbytočný a do mojej náruče sa dostanú iba problémy, často neriešiteľné a prázdnota, často neliečiteľná.
Pochopili sme, koľko hrdosti a nádeje je v otcovi, keď v náručí drží svoje dieťa? Ale koľko hrdosti, radosti a šťastia bude v nás, ak vo viere budeme držať Krista! Budeme mať priateľa na celú večnosť!
Pane, ako to závisí odo mňa, aký budeš v mojom živote, rozhodujem sa dnes, buď pre mňa živým Bohom a pomáhaj mi, aby som ťa prijal s takou vierou, s akou ťa prijal múdry Simeon.